Návraty, či už skutočné alebo v spomienkach, bývajú neraz bolestivé. Náš prvý obsiahly rozhovor pod príznačným názvom Čas bolesti, bolesť času vyšiel koncom roku 1989, teda v období, keď už systém praskal, staré hodnoty sa rúcali, nové – ešte netušené – sa rodili. Možno sa vari opatrne pochváliť, že tento rozhovor bol prelomový a že bol prvý takmer po dvadsiatich rokoch tvojho vynúteného mlčania. Medzičasom sa udiali prevratné udalosti, zmenil sa systém, zmenili sa hodnoty – len tá bolesť zostala. Ak teda máme nadviazať na rozhovor spred rokov, symbolicky hovorme o bolesti času, toho nášho, súčasného: kde, v čom a prečo sú tieto naše dni také boľavé, v čom sme zlyhali, kde sa stali chyby, čo teba najviac trápi a bolí?
Moja odpoveď ťa asi neuspokojí. Mňa, na neuverenie, naozaj nič veľmi nebolí. Som pomerne zdravý, duševne a morálne vyrovnaný, teda spokojný; chodím, pracujem, myslím, robím robotu v záhrade, režem drevo, štiepam kláty, polená, hrám sa na drevorubača, v zime aj na kuriča, lebo máme v byte keramickú piecku, ktorá nielen hreje, ale aj upokojuje, zamestnáva, zastupuje televízor, vatrička v nej ma vracia domov, do rodnej dedinky, do drevorubačskej koliby, na salaše, do detstva a veľa, veľmi veľa mi hovorí a najmä pripomína, aby som nezabudol, ako bolo a ako je, čo ma vtedy zaujímalo a čo ma trápi dnes, najmä, čo by ma trápiť nemalo. Malá penzia? No a čo? Hladujem? Nie. Mám kde bývať? Mám. A dobre. Aha ho! Egoista! Starček! Okrem mňa žijú predsa aj bezdomovci, alebo zle bývajúci „domovci“, neraz uzimení a veru ani nenasýtení. Ja žijem v rodinnom pokoji, šťastný – aj keď... Ale to ani teba, ani verejnosť nemôže zaujímať, kto je zdraví a kto chorý, čo teba nebolí, ale trápi. Všetko v živote nemusí ísť k absolútnej spokojnosti. Vek má svoje zdravotné maximá a minimá. Ale, aby si si nemyslel, že žijem ako v inom svete. Okrem rodiny žijem aj v spoločnosti, žijem s ľuďmi, ktorí žijú všelijako. A to všelijako sa ma týka, bolí, núti zamýšľať sa, čo robím pre tých, ktorí žijú v núdzi a nepokoji, chorobách a strachu. Môžem sa vyhovoriť, že už vlastne dožívam, že čo by som mal a čo reálne môžem urobiť vo svojom veku. Odpovedám, že robím, čo viem, vládzem a môžem. Chodím do škôl, knižníc, domov Matice slovenskej, hovorím o literatúre, politike, píšem o živote, a to ako len viem a najotvorenejšie môžem. A dnes sa môže už všetko. Dnes sú slová adresované do uší ako hrach na stenu. Keby som rozprával o vraždách, sexe, najmä o tom zvrátenom, o nevere, podvodoch, rýchlom zbohatnutí, keby som nadával na slovenský národ, odmietal jeho samostatnosť, jeho republiku-štát, keby som nehlasoval za ústavu, keby som sa opovržlivo vyjadroval o prezidentovi, predsedovi vlády, poslancoch, keby som schvaľoval novodobé agresie a terorizmus, mal by som úspech a o mojich besedách by informovali médiá... Keby, keby! Ale ja to neviem, nemôžem, preto robím opak. To zaujíma oveľa menej čitateľov a poslucháčov. Ale zaujíma. A práve medzi tých sa oplatí chodiť. Samozrejme, že si pri tom robím sám pre seba „Hrebendu“. Predávam svoje knihy, hovorím o nich. Výsledok? Viac ako uspokojujúci. Prednášateľ i poslucháči sú spokojní.
Ak hovoríme o bolesti času, nemôžeme nespomenúť ani predošlé obdobie, teda najmä dve desaťročia, ktorým sa hovorí normalizačné, prinajmenšom od roku 1969 až do konca roku 1989. Pre teba to znamenalo nielen to, že si mal zakázané publikovať, ale aj v občianskom živote si sa na dlhý čas dostal na okraj spoločnosti. Pre spisovateľa to musí byť ten najhorší, najkrutejší trest, pretože ohrozuje samotnú podstatu jeho osobnosti. Ako by si s odstupom času hodnotil toto obdobie a seba v ňom?
Vylúčenie zo všetkého, čo sa dalo a sledovalo, to, čo si povedal: vysunutie na okraj spoločnosti, do blízkosti múrov väzenia. Som človek veriaci, ktorý je presvedčený, a verí, že každé zlo prináša aj kúštik dobra, ktoré po rokoch vyrastie na obra. Aj ja som mal zo začiatku ten pocit, že ma strana a kolegovia spisovatelia vyhodili na smetisko dejín, najmä literárnych a politických, ale stal sa opak. Odvrhla ma len istá spoločnosť, a to stranícka a čiastočne aj stranícko-spisovateľská. Áno, spisovateľom som nechýbal ani vo zväze, ani v strane, dokonca keď nás štyridsiatich štyroch vylúčili, niektorí do nej opäť vstúpili. A oplatilo sa im to. Každý rok kniha, dve-tri ceny, nové vydania kníh. Zrozumiteľne povedané, odvrhla ma totalitná, stranícka, politická spoločnosť, a to aj tá nie jednoznačne. Viacerí spisovatelia aj politickí pracovníci ma ubezpečovali, že robia len to, čo najnutnejšie musia, ale v skutočnosti so mnou cítia a stále sa boja, že pochodia horšie ako ja. Teda jedna časť spoločnosti ma odvrhla, alebo mi očividne verejne nepomáhala, ale ja som sám s prekvapením zistil, že ma prijala druhá, a to podstatná časť spoločnosti, nestranícka, ľudová, národná. Druhý pocit z prijatia druhej spoločnosti ďaleko morálne prevyšoval pocit ukrivdenosti z tej prvej spoločnosti. Netvrdím, že hneď som sa cítil oslobodený od straníckej disciplíny, to jest povinnosti páchať aj malé „svinstvá“. Konečne som prestal byť vojakom istej sily, ktorá si v spoločnosti i v štáte robila s ľuďmi, čo chcela, čo si vyžadovala vedúca úloha strany. Čakanie na zmenu či perspektíva zmeny bola síce možná, ale jej čas bol neznámy. Preto som sa prispôsobil situácii, v ktorej som sa ocitol. Žil som ako človek milión. Chodil som medzi ľudí, a to medzi ľudí veľmi zaujímavých, medzi majstrov ľudovej umeleckej výroby. Bol som medzi nimi naozaj doma. Krása ľudového umenia, zručnosť majstrov ma očarúvala, liečila dušu. Písal som o nich „výrobno-tvorivé profily“. Napísal som ich vyše tridsať. Ak by som opäť mal potvrdiť starú múdrosť, že každé zlo prináša aj zrniečko dobra – len ho treba nájsť –, tak by som ho mohol doložiť svojou výskumno-historickou prácou Drevorubači a uhliari na Čiernom Hrone, ktorá bola prijatá veľmi kladne. A to ako subjektom i objektom výskumu, drevorubačmi a lesníkmi, tak aj národopiscami. To som mohol, to som chcel a to bolo potrebné urobiť.
V tom období si ako štipendista Literárneho fondu odišiel na stavbu vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, neskôr si z tohto pobytu napísal reportážny román Pred potopou (1988). Ako ťa prijali na stavbe?
Stavbárska spoločnosť, robotníci aj inžinieri ma v Gabčíkove, Hornom Bare a Čunove prijali ako svojho!
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
