Začnime náš rozhovor o kultúre, umení a poézii nepoeticky. Nekonečný a zrejme nikdy nekončiaci príbeh Rómov na Slovensku i v Európe je znepokojujúcim mementom už niekoľko storočí, odkedy sa toto kočovné etnikum začalo presúvať na starý kontinent. Osobitne zložitý je však stav za posledné štvrťstoročie, keď sa sociálna situácia Cigánov – Rómov natoľko zhoršila, že sa stáva celospoločenským, celoeurópskym problémom. Hľadať odpovede na otázku, prečo je to tak, je rovnako neľahké, ako hľadať spôsob riešenia, ako ich život zmeniť. Predsa len sa ťa spýtam: kde sú korene tohto stavu? Spočívajú v dávnej minulosti národa, ktorý žil v šírych a slobodných priestoroch Indie a bol nútený migrovať? Alebo v genetickej neprispôsobivosti akejkoľvek inej komunite, ktorá nevyznáva ich hodnoty? Či je to v predsudkoch majoritnej spoločnosti?
Rómovia, deti vetra, žili v srdci tajomnej perly – v Indii. Na túto otázku, ako tam žili, je pre mňa dnes veľmi ťažko hľadať odpoveď. Jedno je však isté, že India je kolískou svetovej civilizácie. Bol v nej po stáročia kastový systém a Rómovia žijúci v Pandžábe patrili k najnižšej kaste páriov. Prírodne katastrofy a chudoba boli častými hosťami za ich skromnými stolmi. Nemáme konkrétne dokumenty, len si môžeme predstaviť, ako asi žili. Jedno je však isté, že to boli ľudia citliví, bytostne spojení s prírodou, ktorú nesmierne milovali a uctievali. Indovia medzi prvými na Zemi objavili kovy, stali sa jedinečnými majstrami vo výrobe ich zliatin a Rómovia sa tam mnohému priučili. Tieto zručnosti si neskôr, keď z Indie odišli, vzali so sebou. Rómovia sa už v Indii živili hudbou, ich temperament dodnes udivuje svet. Rómovia nosili prírodu vo svojich srdciach, dokázali ju napodobňovať, ich remeslá čerpajúce materiály z prírody boli originálne, ako je dodnes originálny ich spôsob života. Natíska sa otázka, ako ju ty formuluješ: kde je pôvod ich ťažkého životného postavenia? Odpoveď na túto otázku je veľmi zložitá, rovnako ako zložitý a zároveň jednoduchý je sám život. Kto ich vyslal na takú ťažkú, nekonečnú cestu plnú búrok, ľadu a kamenia, na ktorej každú chvíľu mohli prísť o život? Vyhnala ich kráľovná bieda a prírodné živly ohnivým mečom. Nemohli byť neprispôsobiví, pretože by zahynuli. Aby prežili, museli sa práve rýchlo prispôsobovať novým životným podmienkam. Do krajín, cez ktoré putovali, prichádzali ako cudzinci, a preto ich sprevádzala nedôvera a strach. Rómovia odišli z Indie v druhej vlne sťahovania, v deviatom storočí, keď už stredoveké štátne útvary boli sformované. Bolo to tak aj v Európe, do ktorej prichádzali. Prichádzali do Európy ako nositelia železa. Prichádzali ako zruční kováči, kotlári, korytári, košikári, ale predovšetkým ako veľmi talentovaní hudobníci. Veštili ľuďom budúcnosť, hoci ju sami nemali. Pud sebazáchovy ich nútil k drobným krádežiam, a preto sa ich ľudia báli, v mnohých krajinách ich prenasledovali, zabíjali a v najlepšom prípade prijímali zákony, aby sa ich natrvalo zbavili. No našťastie, boli aj krajiny, ktoré ich prijali, prijali ich remeslá, ich temperamentnú hudbu, ich pracovité, šikovné ruky. Mnohí sa usadili na okrajoch dedín a miest, ale mnohí merali cesty za lepším životom a táto cesta sa ešte dodnes neskončila, ako sa neskončil ich ťažký životný údel. Dalo by sa povedať, že ako bolo na počiatku, tak je i dnes. Je to osud tohto národa bez vlastného štátu. Je nesporné, že ide o národ s vlastným jazykom, neopakovateľnou kultúrou, spoločným psychickým ústrojenstvom. Oddávna žijú mimo hlavného toku života, na okrajoch malých potôčikov. Nič nevlastnia, ani len svoju dušu, ani tá pôda pod chatrčami nie je ich. Rómovia slovenskí, maďarskí, rumunskí, bulharskí, ruskí..., a tak by som mohol dlho a dlho vypočítavať ďalej, majú jedno spoločné: žijú na okraji spoločnosti. Ak im chceme pomôcť, pomôžme im vniknúť do víru vzdelanosti, ekonomiky a politiky. Ak budú ďalej dištancovaní od hlavného toku života, ich život nikdy nezmeníme. Mnohí sú veľmi talentovaní, ale bez najmenšieho zrnka možností. Zamyslime sa úprimne spoločne nad ich osudom.
Vyrastal si vo veľmi skromnom prostredí, v cigánskej rodine v Hradišti, v rodine kováča. Otec aj matka museli tvrdo pracovať, aby uživili rodinu, ale neboli – ako sa vraví – odkázaní na sociálne dávky, pretože v tom čase žiadne sociálne dávky neboli. Ale aj obdobie tvojho detstva a dospievania je symptomatické pre postavenie cigánskej komunity v spoločnosti. Ako si spomínaš na svoje detstvo? Ako poznačilo tvoj vývoj, tvoju literárnu tvorbu?
Čím, než detstvom môžem nazvať to, čoho už niet. To napísal jeden francúzsky básnik a ja sa s ním stotožňujem. Detstvo je pre mňa studňa, z ktorej čerpám celý svoj básnický život. Ako spomínaš, narodil som sa v Hradišti, v okrese Poltár. Je to moje najdrahšie miesto na svete. Hoci tam už nebývam desaťročia, vo svojich myšlienkach som dennodenne tam. Moje básnické obrazy a metafory som uvidel tam a ďakujem Bohu, že som sa práve tam narodil a prvý raz som uvidel žiarivé slnko, ako pristalo na našom dvorčeku z vrchu Del. Som siedme dieťa z ôsmich detí. Ako si správne povedal, môj otec bol kováč, videl som dokonca jeho výučný list, keď už som vedel čítať. Pri našom domčeku stála jeho vyhňa, ako dieťa som mu ťahával vo vyhni kováčsky mech. Obdivoval som ho, ako narába so žeravým železom. Udieral po ňom kladivom, keď sa dotýkal nákovy, tak to železo vyzváňalo, boli to piesne kladiva, ktoré si dodnes pamätám. Otec podkúval aj kone. Ešte teraz vidím, ako sa valí modrý dym z koníkovho kopyta, na ktorú mu otec podbíjal podkovu žeravými klincami. Koník mal nôžku zohnutú a ani sa nepohol... – Jonáš, vykuj mi lemeš, ty to tak dobre dokážeš urobiť, že keď oriem, brázdy sa ukladajú na roľu ako farebné kartičky – dodnes si pamätám vetu, ktorú povedal otcovi roľník z dediny.
Pán učiteľ Čižmarovič ma naučil čítať a písať, požičal mi domov aj čítať prvú knihu. Boli to verše Ľudmily Podjavorinskej – Ženilo sa motovidlo. Mal som našťastie múdrych rodičov, od začiatku ma viedli k tomu aby som sa učil, tešili sa z mojich dobrých známok na vysvedčení. Mama mi vždy zavčasu pripravovala dobré raňajky a pribalila desiatu, aby som vraj v škole nemyslel na jedlo, namiesto toho, čo sa mám učiť. Náš domček, hoci bol maličký, svietila v ňom čistota, aj keď bol detí plný ako maku. Za otcom chodievali ujcovia z dediny. S mojím otcom sa oslovovali krstnými menami. Chodil k nám ujo Mišo, ujo Ďurko, ujo Martin, ujo Paľko. Môj starší brat Julo pásol dedinské husi. Často ma ako dieťa brával so sebou. Pri potôčku v doline mi zo satému plietol hračky. Ja som bol z nich nadšený. Ten svoj kraj nosím neustále so sebou ako občiansky preukaz.
Nakreslil som ako kružidlom
svoj najdrahší kút na svete.
Ak mu budete raz hľadať,
tam moje srdce nájdete.
Predstavy veľkej väčšiny ľudí o Cigánoch, Rómoch sú identické v tom, že sú to ľudia chudobní, zlí, že kradnú a nepracujú. Treba však mať na pamäti, že Rómovia majú nielen svoju bohatú históriu, ale ešte bohatšiu kultúru. Medzi nimi je množstvo skvelých umelcov, najmä hudobníkov či tanečníkov, cigánska kultúra sa stala súčasťou kultúry európskej a svetovej. Bez cigánskych muzikantov a ich skvelej interpretácie ľudových piesní si už európsku kultúru ani len nemožno predstaviť... Majú talent, čo je priam dar od Boha! V básni si napísal: „Cigáni majú dušu ako kúzelnícky klobúk...“ Mohol by si aspoň stručne charakterizovať cigánsku kultúru a jej prínos do kultúry slovenskej, resp. európskej?
Moji piati bratia boli všetci hudobníci. Najstarší brat bol primáš a mali spoločnú kapelu. Čo si pamätám, v našej osade boli tri kapely, jedna lepšia ako druhá. Hrávali na svadbách, zábavách, krstinách a odprevádzali hudbou aj zosnulých na poslednej ceste. Môj brat Július je starým otcom slávneho Radka Bangu, ktorý dnes svojím spevom a hudbou udivuje poslucháčov v Prahe, ba aj v celej Európe. Súhlasím s tebou, že mnohí Rómovia sú mimoriadne talentovaní hudobní interpreti. Rómska pieseň je unikát vo svetovej kultúre, podobne aj rómsky tanec. Hudobný génius P. I. Čajkovskij chodieval sa inšpirovať do divadla ROMEN rómskou piesňou, jej intonačnú kombináciu považoval za jedinečnú. Rómska hudba je jedným z klenotov európskej i svetovej kultúry. Rómska tematika aj v literárnej tvorbe upútala takých umelcov, ako boli Puškin, V. Hugo, K. H. Mácha. Možno teda jednoznačne povedať, že rómska kultúra je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
