Rozhovor o literatúre možno začať aj témou, ktorá sa literatúry priamo nedotýka. A to témou o tvojej vášni, záľube, koníčku: o horách, o horolezectve, o extrémnych situáciách, o priateľstve, smrti a silnej vôli. Je totiž o tebe známe, že si – okrem iných aktivít – horolezec, a to nie horolezec hocaký. Máš za sebou výstupy na slovenské tatranské veľhory, priťahovali ťa európske a svetové vrcholy, zúčastnil si sa na expedícii Pamír 1990, ktorá sa skončila tragicky. Ako sa rodil a vznikal tvoj vzťah k horám, čo si v nich našiel? Čo pre teba znamená príroda a horolezectvo?
Začíname vďačnou otázkou, ktorá otvára priestor na veľkolepý obraz, ale jeho rám by som zmenšil do zodpovedajúcej veľkosti, lebo na Slovensku sme mali a máme vynikajúce horolezecké osobnosti, s ktorými sa nemôžem merať, bol by som trápny. Radšej poviem, že by mi bolo cťou nosiť im pivo, či rozväzovať zamrznuté šnúrky na topánkach. Horolezectvo v mojich dimenziách bolo viac záležitosťou súkromia, duševného prežívania a vnútorných expozícií, ako vonkajších, súťaživosťou poznačených prejavov výkonnostného športu. Bolo „železitou vodou“ mojej mladosti, stalo sa mojím životným postojom. K horolezectvu som privoňal ešte skôr ako k písaniu. Mal som asi 15 rokov, keď ma môj birmovný otec Jožko Mičko vypýtal od rodičov na horolezecký výlet. Vtedy sme žili v Košiciach a naším cieľom bola Jánošíkova bašta pri Kysaku. Tešil som sa, že si zmeriam sily s vertikálou, aj som sa bál, či z kolmej steny nespadnem. Moji rodičia mali pre takýto druh výstrednosti porozumenie. Otec bol v mladosti horolezcom a mamu už ako 17-ročné dievča vytiahol do Tatier, aby ju naviazal na druhý koniec konopného lana. Doma sme mali policu plnú horolezeckých kníh, ktoré som všetky prečítal. Moje idoly boli Hermann Bull a Walter Bonatti. Pomyslenie na nich ma posmeľovalo. S posledným krokom, keď som vyhupol na vrchol skalného brala, sa vo mne prebudilo nadšenie. Mojím najlepším kamarátom bol bratranec Maroš Kováč, Bratislavčan, s ktorým sme sa stretávali cez letné prázdniny v Černovej pri Ružomberku. Pochválil som sa, k čomu som pričuchol, a vtedy sa ukázalo, že on má pre mňa rovnakú novinku. Dokonca už mal vlastné lano, karabíny, skoby, dve prilby, jednu mi požičal a pozval ma na cvičné skaly Haliny na Malinô Brdo. Tak sme sa spoločne ocitli v novej dimenzii. Maroš ma veľmi motivoval a nadlho sme sa stali spolulezcami. V sedemnástich sme spoločne zažili prvý horolezecký týždeň IAMES na Popradskom plese vo Vysokých Tatrách. Vyliezli sme na Plškove a Puškášove platne, na Ošarpance, Motykovu cestu na Východný štít nad Železnou bránou a ďalšie pekné cesty. Stal som sa členom IAMESu a potom som chodil na iamesácky horolezecký zraz každý rok. Najradšej spomínam na pobyt v doline Zeleného plesa, kde sme vyliezli Diretissimu na Malý Kežmarský štít a Červené strechy na Jastrabej veži. Silné zážitky som mal z Pavúkových ciest (Pavel Pochylý), napríklad PP Variant na Lomnickú vežu, Obrovský kút na Kežmarský štít a iné. Nádherný bol výstup Orlowského cestou na Galériu Ganku. Možno to bude znieť zvláštne, ale k písaniu som sa dostal takpovediac odrazom od horolezectva. IAMES, čiže organizácia, ktorej ideály boli idealizmus, alpinizmus, morálnosť, entuziazmus a solidarita, mi otvoril celý myšlienkový svet, veľmi príťažlivý na pozadí štátnej ideológie, a na ňom som začal stavať svoju životnú filozofiu. V horolezectve, športe bez divákov, som si meral svoje fyzické sily, objavoval krásu hôr a vzácne priateľstvá. Odtiaľ bol iba krôčik k tomu, aby som si uvedomil, že podobne by som si mohol zmerať svoje duševné sily, objavovať duševné schopnosti. Začal som písať básne a poviedky z horolezeckého prostredia. Prvá báseň mi vyšla časopisecky v celoslovenskom týždenníku Nové slovo v deň mojej skúšky dospelosti. Horolezecké poviedky som publikoval v Matičnom čítaní a v Literárnej prílohe Smeny na nedeľu, vysielali ich aj v Slovenskom rozhlase. Keď som v Košiciach zmaturoval, otec dokončil stavbu rodinného domu v Ružomberku a rodina sa presťahovala tam. Ja som odišiel do Prahy na Elektrotechnickú fakultu Českého vysokého učení technického. Vstúpil som do horolezeckého oddielu Slávia ČVUT, chodievali sme liezť na české pieskovce, ale aj do Tatier. Ako Slovák, čiže ten, kto sa vyzná vo Vysokých Tatrách, som sa medzi českými kamarátmi tešil značnej autorite. Niektorí boli aj ženského rodu. Napríklad Alena Stehlíková, ktorá sa neskôr prepracovala do českej reprezentácie, sa rada uväzovala na moje lano. Získal som 1. výkonnostný stupeň v horolezectve, z čoho som mal ako študent osoh, poberal som športové štipendium 150 Kčs mesačne. Za trojmesačné štipendium som si kúpil gitaru, ktorú mám dodnes. Do zahraničia som sa však nedostal. Stenu študentskej izby mi zdobila séria farebných fotografií z československého výstupu na Nanga Parbat z roku 1971 s Ivanom Fialom a Michalom Orolínom na vrchole. Prví Slováci na osemtisícovke. Fiala mal 30 a Orolín 28 rokov. Dcéra Ivana Fialu, známa herečka Zuzana Fialová, sa narodila až o tri roky neskôr po tejto udalosti. Na vrchol vysoký 8 125 m vystúpili slovenskí horolezci cestou Hermanna Buhla, čo bol jej druhý priestup. Nasledovať ich bol nepredstaviteľný sen. S Marošom sme túžili podniknúť niečo v Alpách, vyliezť Cassinovu cestu na Piz Badile, a tak sme požiadali o devízový prísľub, bez ktorého nebolo možné vycestovať. Ja som ho dostal, ale Maroš nie. Údajne preto, že medzi študentmi medicíny rozprával protištátne vtipy a nejaký milý spolužiak ho udal. Cítili sme sa neznesiteľne zdraví a zdatní, mali sme na to, no nič sa nedalo robiť. Keďže horolezecké lano má dva konce, musel som zostať doma aj ja. Horolezectvo bolo niečo ako druh undergroundu. Písali sa sedemdesiate roky a tento šport so svojimi ideálmi nezapadal do konceptu konštruktérov normalizácie. Svojhlaví horolezci boli neznormalizovateľní, oficiálnej moci spôsobovali samé problémy. Prekračovali hranice na nedovolených miestach, z cudziny pašovali horolezecký výstroj, najmä kvalitnú zimnú obuv (takzvané duplexy). Sám som sa raz na hraničnej čiare pri pokuse o prebrodenie riečky Biela voda neďaleko Lysej Poľany kvôli duplexom v ruksaku (boli pre moje dievča, neskôr manželku) pozeral do hlavne samopalu, a veru, nebolo mi všetko jedno.
Expedícia Pamír ´90 sa zapísala do najčernejších stránok svetového alpinizmu. Piatok 13. júla 1990 pri výstupe na Pik Lenina zahynulo 43 horolezcov, šiesti z nich boli tvoji priatelia. Aj ty si bol členom expedície. Mohol by si sa vrátiť k tej tragickej udalosti? Ako sa to stalo, ako si tie udalosti prežíval, ako ťa poznačili? Prečo si sa zúčastnil na tejto expedícii?
Ak som povedal, že k písaniu som sa dostal odrazom od horolezectva, platí aj opačný výrok. V roku 1990 som sa dostal na horolezeckú expedíciu odrazom od písania. Kamaráti ma pozvali ako spisovateľa, aby som o výprave napísal knihu. Mal som 35 rokov, medzi mladými dráčmi som sa cítil pomaly ako dôchodca, moje horolezecké ambície dávno ustúpili literatúre, ale pozvanie som prijal ako poctu, tešil som sa na príležitosť zažiť veľké hory v spoločnosti dobrej partie. Bola to druhá medicínsko-horolezecká expedícia, nadväzujúca na úspešné predchádzajúce podujatie tohto typu. Obidve expedície organizoval horolezecký oddiel Biotika Slovenská Ľupča a Nemocnica s poliklinikou KÚNZ Banská Bystrica (dnešná Rooseveltova nemocnica). Naším cieľom bolo vybudovanie biochemického laboratória v čo najväčšej výške na svahoch Piku Lenina (7 134 m). Športový cieľ, pravdaže, predstavoval vrchol. Vedúcim expedície bol MUDr. Maroš Kováč, vedúcim odbornej časti skúsený lekár MUDr. Ladislav Laho. V ten čierny piatok sme sa pohybovali na svahoch hory vo viacerých skupinách. S mojou skupinou som podnikol adaptačný výstup smerom do kotla druhého tábora vo výške 5 300 m a navečer sme sa vrátili do prvého tábora vo výške 4 200 m. Vo dvojke sa rozhodlo stráviť aklimatizačnú noc sedem našich kamarátov a ďalšia členka výpravy Natália Marčuková z hostiteľského oddielu v Čimkente. V rovnakom čase tam nocovali Rusi, Izraelčania, Nemci a jeden Švajčiar, spolu 45 horolezcov. Medzi jednotkou a dvojkou bol výškový rozdiel 1 100 m, oddeľovala nás oblačnosť, hore vládol pokoj, na oblohe žiarili hviezdy, zatiaľ čo dolu našimi stanmi lomcovala snehová víchrica. Netušili sme, čo sa stalo, v náporoch vetra sa nedalo rozoznať, že o pol desiatej večer sa zachvela zem, zatriaslo sa celé horstvo. Následkom zemetrasenia s epicentrom v Afganistane, kde namerali siedmy stupeň, a na druhej strane Pamíru v meste Oši ešte tretí až piaty stupeň Richterovej stupnice, došlo k zosunu obrovského seraku, ktorý sa „odorval“ až po skalný podklad a vzápätí k odtrhnutiu snehovej lavíny v šírke 200 až 300 metrov. Masy ľadu a snehu prekryli a doslova zmietli do ľadopádu pod kotlom druhý tábor. Šokujúcu správu sme sa dozvedeli ráno po tragédii najprv od Čechov, ktorí zostúpili z hory a zmätene plietli piate cez deviate, potom od očitého svedka, Angličana, ktorý nocoval v blízkosti dvojky a videl besnenie zničujúcej lavíny na vlastné oči. Značnú časť noci strávil hľadaním v lavínisku na mieste bývalého druhého tábora, nestretol sa so žiadnymi známkami života a na jeho volanie nikto neodpovedal. Reakciou na túto správu bola nečinnosť miestnej „spasnej služby“. Tábor ovládla nervozita. Každý, kto mal ďalekohľad, skúmal priestor v členitom teréne pod kotlom. Tlmočníčke nemeckej výpravy sa podarilo spozorovať v spleti trhlín ľadopádu dve chaoticky sa pohybujúce bodky: nádej, že dvaja prežili. Od tejto chvíle sa horolezci začali organizovať sami. Podarilo sa zachrániť Leningradčana Alexandra Koreňa a nášho Mira Brozmana. Toho v sprievode dvoch našich lekárov transportovali vrtuľníkom do nemocnice v Oši. Zarazila nás informačná blokáda, zákaz odosielania telegramov o pamírskej tragédii. Vedúci expedície Maroš ma poveril nadviazať spojenie so svetom. Musel som zísť až do hlavného mesta Tadžickej republiky Dušanbe, kým sa mi podarilo spojiť s domovom a česko-slovenským konzulom v Moskve. Lietadlo, ktoré nám poslal na pomoc prezident Václav Havel, pre výnimočný stav v oblasti na letisku v Oši neprijali; pristálo v Taškente, tam čakalo tri dni, a keďže sme sa k nemu nedokázali prepraviť, vrátilo sa prázdne. Prekvapil nás hyenizmus a cynizmus – zdola prichádzali do prvého tábora neznámi ľudia a v opustených stanoch rabovali, nebolo možné odísť do akcie a nechať stan bez dozoru. Enormné úsilie pri hľadaní tiel v ľadopáde preukázali leningradskí horolezci, mali tam pochovaných 23 kamarátov, spúšťali sa v trhlinách do hĺbky 40 až 50 metrov, ale dno nedosiahli. Ani termovízia, echoprístroje a mínohľadačky sa neosvedčili. Z Leningradu priviezli jasnovidca Martinova, ktorý vo vrtuľníku nad miestom tragédie do fotografie terénu krížikmi označil miesta, kde sa podľa neho nachádzali telá obetí, ani to nepomohlo. Podarilo sa nájsť dve telá, obidve z našej výpravy: Jána Štefányho a Natálie Marčukovej. Nasledoval ústup, postavenie mohyly s dreveným krížom, rozlúčka a komplikovaný transport aj s telom mŕtveho domov. Na skalnej stene v závere doliny Ačiktaš sme zanechali mená našich kamarátov: Vladimír Dávid (22-ročný), Branislav Valent (23-ročný), Ing. Ján Štefány (28-ročný), Ing. Dušan Uličný (29-ročný), Ing. Ján Perďoch (32-ročný), Ing. Milan Šivec (33-ročný). Rozlúčili sme sa s nimi každý svojou vlastnou kytičkou kvetov. Hľadal som rastlinku, o ktorej miestni ľudia hovorili, že lieči 99 nemocí, ale som ju nenašiel. Nuž teda, zbohom, chlapci. Toto sú iné kvety. „Bezsmertnik“ v týchto výškach nerastie.
Hory, horolezectvo, príroda – to všetko ťa poznačilo aj ako autora, básnika, esejistu a spisovateľa. Tvoja tvorba, básnická i prozaická, vychádza zo zažitého, vyviera z osobných skúseností. Mohol by si sa pokúsiť definovať, aký vplyv mali tieto zážitky na tvoju literárnu tvorbu? V čom sa výrazne prejavili: v opise prírody, opise charakterov, v pokore, úcte k priateľstvu, k úcte majestátu prírody? V čom ešte?
Pravdepodobne vo všetkom, čo si spomenul, ale predovšetkým a na prvom mieste ešte v niečom inom. V živote možno všeličo nezbadať, ale tesné minutie sa so smrťou, uvedomenie si pominuteľnosti takpovediac „nanečisto“, je niečo neprehliadnuteľné. Myslím, že spomenuté zážitky sa prejavili v novom poznaní, ale takrečeno v hlbšom zmysle toho slova, v nových rozmeroch slovesa „vedieť“. Hory, prírodu, jej majestát, vôňu lesa, chuť pramenistej vody, drsnosť borovice, hladkosť buka, údery ďatľa či hlas kukučky, to všetko vnímame zmyslami. Zmysly nám pomáhajú poznávať, diferencovať, škola nám pomáha vzdelávať sa, ale to ešte neznamená vedieť. Vedenie začína tam, kde sa k vedomostiam pridá zažitá skúsenosť. Určité zážitky spúšťajú v nás pochody, o akých by sme sa nenazdali. Následkom nich jastrabieme, havranieme... a ináč (v)ieme. Hlboko v ľudskej bytosti sa niečo pretvorí tak zásadne, akoby sa v nej prepísal firmware, zrazu je iná: „vedieť“ je zmena. Rozhodujúcou skúsenosťou v živote i diele istého mladého zapáleného bojovníka proti cárskej cenzúre a proti nevoľníctvu bol rozsudok smrti, ktorý doslova minútu pred popravou cár Mikuláš I. zmiernil na štyri roky nútených prác na Sibíri s nadväzujúcou vojenskou povinnosťou. Tento omilostený človek, inak epileptik a vášnivý gembler, sa stal spisovateľom F. M. Dostojevským. Pokiaľ ide o rozsudok smrti, mne sa prihodilo niečo podobné. V počiatočnom období zmätočných správ, ktoré prichádzali na Slovensko, moja manželka dokonca žila niekoľko dní s informáciou, že som na zozname mŕtvych. Až jedného dňa zazvonil telefón a ona v slúchadle počula môj hlas, dôkaz, že žijem. Z 15-člennej výpravy sme sa domov vrátili len deviati. Tí najzdatnejší z nás zostali tam. Skutočnosť, že osud neurčil inak, som prijal ako milosť. Nehovorím o strachu zo smrti, ani o príťažlivosti smrti, hovorím o vďačnosti za život. O takom stave, keď sa myseľ vyčíri, človek sa vo vlastných očiach spriezrační, pripadá si zvláštnym spôsobom, bez vlastného pričinenia, múdrejší, uvedomuje si sám seba komplexnejšie a chce so svojím životom nakladať lepšie. Vedľa sveta zmyslových vnemov sa mu pripomenie duša, tu, na dosah, len ukrytá „dnu“, kým človek fyzicky pôsobí „von“. Žiada sa mu prepojiť tie dve sféry, von a dnu, najvzdialenejšie svety s najvnútornejším vnútrom. Ak by som mal definovať vplyv vyššie spomenutých zážitkov na moju tvorbu, naozaj definovať, teda pokúsiť sa o extrakt, skúsil by som to s pomocou haiku:
zhavranený brat
klopem na tvoje okno
sestrička duša.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
