Vyhľadávanie
Sedem otázok Ľubomírovi Feldekovi
(z pozostalosti Vincenta Šikulu)
* Pán Feldek, nie som zvyknutý dávať kolegom otázky, skôr som zvyknutý na otázky odpovedať a nepripustiť kolegu k slovu. Zdá sa mi však, že sme prežili, kedy-tedy aj premárnili kusisko života i spoločných kalvárií, a nie iba vo vydavateľstve... Niekoľko rokov si bol takmer mojím krajanom, lebo si chodieval do mojej rodnej obce Dubovej, z ktorej som ja už v detstve ušiel. A mne sa vtedy zdalo, že máš k mojej rodnej obci lepší vzťah než ja.
– Kto už k nej môže mať lepší vzťah než Ty, Vinco? Vždy, keď si o nej s láskou rozprával, som napínal uši, aby mi čosi z toho uviazlo v duši... Napríklad to pravidlo, podľa ktorého sa vydávajú dievčatá z tej Tvojej katolíckej Dubovej, susediacej s luteránskou Kráľovou: „Dievča z Dubovej si môže zobrať muža aj z Kráľovej – ale nesmie to byť luterán. Dievča z Dubovej si môže zobrať za muža aj luterána – ale nesmie byť z Kráľovej.“
Pravdaže, mal som dobrý vzťah k Dubovej aj ja, radšej mávam dobré vzťahy ako zlé.
Mal som napríklad dobrý vzťah aj k Literárnemu týždenníku. Veď som ho pomáhal zakladať, bol som členom jeho prvej redakčnej rady. Po rokoch normalizačného pôstu mala slovenská literárna obec zas konečne poriadny týždenník – tešilo ma aj prispievať doňho. Zúčastnil som sa aj na tej slávnej diskusii LT v roku 1988 – o federácii. Označil som v nej august 68 za vonkajší zásah bez vnútorných dôvodov a federáciu za kabinetnú formu vlády, ktorá zlyhala. Nahnevalo to až v Prahe vtedajšieho predsedu vlády Adamca – a mal som potom zakázané v Literárnom týždenníku publikovať. Pekný paradox: moje meno sa smelo objavovať iba v tiráži, medzi členmi redakčnej rady. Literárny týždenník mi to potom vynahradil hneď po nežnej revolúcii: prvý publikoval moje protesty proti väzneniu Václava Havla, aj proti masakre na pekinskom Námestí nebeského pokoja. No zrazu sa čosi zmenilo. Redakciu ovládli mládenci, ktorí písali úvodníky o tom, že v slovenskej kultúre je za Feldekom len holé strnisko. Dokonca sa v LT tvrdilo, že som odnárodnil aj Shakespeara, pretože som v preklade hry As You Like It vraj vyškrtol vetu, v ktorej filozof Jacques vyčíta Angličanom, že podľahli francúzskej móde. Pozrel som sa do prekladu – tá veta tam bola. Išiel som znova do divadla, či to náhodou nevypadlo im – nevypadlo, aj z javiska Hviezdoslavovho divadla som tú vetu začul. Nuž, dobre, povedal som si. Tak nech tí, ktorým prekážam, ukážu, čo vedia. Riešil som to ako Kutuzov – a urobil som im aj tú radosť, že som v auguste 1995 vyprázdnil terén a odsťahoval sa do Prahy. Nevyužili to. Je to pomaly desať rokov – a tá robota v slovenskom literárnom vinohrade zas ostala iba na nás, Vinco. Je to zlý osud? Skôr dobrý – nemám dôvod na sebaľútosť. No ak Literárny týždenník prestal byť mojím časopisom, je hádam prirodzené, že aj ja som sa rozhodol nebyť jeho autorom. Je chvályhodné, že si to chcel svojím interview napraviť, ale akosi sme sa nestihli stretnúť a predebatovať to. A tak sa stalo, že na Tvoje dobre myslené otázky, ktoré si pre mňa pochystal ešte zaživa, odpovedám až teraz, keď ich Tvoja žena Anička našla v Tvojej pozostalosti.
* Mal som rád Miroslava Válka. Chodieval som za ním do Mladej tvorby a nosieval som mu svoje literárne babračky. Vtedy už začínala žiť alebo už žila Trnavská skupina: Jano Ondruš, Jano Stacho, Jožo Mihalkovič a Tvoji kamaráti uverejňovali v Mladej tvorbe. Miro Válek mi zazlieval: „Prečo sa nevieš spriateliť s týmito chlapcami?!“ Do Trnavskej skupiny patril totiž aj Rudo Sloboda, s ktorým som sa poznal od detstva, ba istý čas sme chodievali k tomu istému profesorovi a učili sme sa hrať na lesnom rohu.
– Obidvoch – aj keď nie naraz – som vás hrať na tom lesnom rohu počul. Ale ešte krajšie ako na ňom hrať, ste vedeli obaja o hre na lesný roh písať. Ty vieš, že mám rád Tvoju knihu Liesky, a v nej napríklad pasáž o hornistovi, ktorý svoje sóličko dokázal zahrať aj z latríny. A raz... Ale nie, do odpovede na túto otázku sa radšej ani nepustím, narástla by na sto strán.
* Ľubo, ja mám ženu z Turčianskej Blatnice, a keď tam idem, musím vždy ísť cez Mošovce, kde sa narodil Ján Kollár. Chcem či nie, v súvislosti s Kollárom nevdojak si spomeniem, vždy si spomeniem na Ľubomíra Feldeka, ktorý ho preložil do dnešnej – a aj svojou prekladateľskou, takmer mozartovsko-feldekovskou virtuozitou – do súčasnej virtuóznej slovenčiny. Áno, Ľubo, Ty si s radosťou v očiach povedal: „Odteraz už nik nebude pochybovať, že Ján Kollár bol Slovák.“
– Tvoja žena Anička mi dáva Tvoje otázky práve v čase, keď pripravujem ten preklad na druhé vydanie – priložila k nim aj odporúčanie, o ktoré ju požiadal vydavateľ. Píše sa totiž rok 2004 – Slávy dcera má 180-ročné výročie. Žiaľ, Kollár ostal aj po vyjdení môjho prekladu Dcéra Slávy v roku 1979 nečítaným autorom. Nečítaným na Slovensku aj v Čechách. Mýlia sa totiž tí, ktorí sa domnievajú, že Kollár napísal Slávy dceru po česky. „Stojí ještě Tokaj, péče zujte!“ čítame napríklad v znelke č. 126, a nerozumie tomu ani Slovák, ani Čech. (Iba my, milovníci vína, tušíme, že ani Kollár na zem nevylial a vyzýva nás, aby sme pri džbáne tokajského zahodili starosti.) Kollár sa usiloval o nemožné – o vytvorenie českoslovenčiny. Josef Jungmann mu z Prahy napísal: „V Čechách nebude se nikdy psáti, jak vy píšete, s nechutí se odvracujeme od tohoto způsobu. A to jest příčina, že vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe.“ Nemohol Jungmann naznačiť jasnejšie, že ku Kollárovi sa máme hlásiť predovšetkým my, Slováci. Akoby nás priamo vyzýval – je váš, preložte si ho! Napokon – bez ohľadu na to, že vo chvíli kodifikácie spisovnej slovenčiny prejavil Kollár menej veľkodušnosti ako Hollý – patrí i on k jej najdôležitejším predchodcom. Veď o čo by sa štúrovci pri kodifikácii opreli, nebyť už v rokoch 1834–1835 vydaných Spievaniek? A prezradím Ti, Vinco, že popri príprave druhého vydania toho prekladu som si uvedomil, že je to aj nádherne kontroverzná dramatická postava. Takou postavou bol už jeho otec, ktorý ho mlátil a hundral si pritom biblické citáty ako „kdo miluje syna, často jej mrská.. .kdo zdržuje metlu svou, nenávidí syna svého, ale kdo ho miluje, zavčasně ho tresce“. Pustil som sa teda bez zbytočného váhania aj do písania divadelnej hry o Kollárovi. A pretože mám Kollára plnú hlavu, aj toť, predvčerom, keď som mal v Brne besedu v Mahenovej knižnici, rovno pod tým trámom, na ktorom sa Mahen v máji 1939 obesil, neodpustil som si, aby som brnianskemu publiku neprečítal kúsok z Pamätí z mladších rokov života, kde Kollár hovorí: „...cestoval som peši cez Skalicu na Moravu, aby som uvidel Brno a iné kraje. Čudnou zhodou okolností táto cesta bola najhroznejšou cestou v mojom živote.“
Škoda, že si tam nemohol byť so mnou, Vinco! Pridal by si pár svojich vojenských brnianskych historiek – a tá beseda by bola ešte desaťkrát zábavnejšia.
* Vieš čo, Ľubo, niekedy sme mali aj smolu. Smola bola napríklad aj v tom, že sme sa narodili nie iba v jednom roku, ale aj v tom istom mesiaci. Mne aj dnes pripomínajú, čo sme vyparatili – kedysi totiž bolo samozrejmosťou, že spisovateľ vyparatil nejakú hlúposť, neraz iba preto, aby si ho mali ľudia prečo pripomenúť, no nám dvom zakázali chodiť na besedy s čitateľmi, ba chceli nám zakázať chodiť i do klubu spisovateľov, hoci bol umiestený v budove, v ktorej sme pracovali. No a teraz čo...?
– Nemýliš sa, Vinco, naozaj si tú našu výtržnosť ľudia dodnes pripomínajú. Nedávno som
sa zoznámil s jedným človekom, oveľa mladším ako my, volá sa Peter Ilčík, je to nevlastný syn Jana Kostru. Celý večer sme si recitovali Kostrove verše. Zistil som, že ešte stále viem spamäti povedať kusisko z básne Už smútok preteká:
Už smútok preteká okrajom všetkých nádob
a človek uteká nadarmo, hoci za hrob,
i tam ho dostihne šialený sykot stroja.
Zachráň sa, ako vieš, úbohá duša moja.
Na inú hviezdu snáď, na inú planétu,
do inej podoby, do zvera, do kvetu?
Jedno je, jedno je, hľadaj si domov iný,
na sídla človečie doľahli ťažké stíny.
Už nikdy, nikdy viac ich vrstvu neprerazí
prúd stúpajúcich dúh. Na rumovisku skazy
plaz bude šafáriť ponuro do vekov
v sklepeniach zloby a hnevu a nárekov.
Čo ešte ostáva, je poézia vína!
Buď pozdravená, svätá zeme hlina,
za zázrak viničný, za strapce opojné,
za búrku v mieri a za mier vo vojne...
Zase sme pri víne. Tak sa patrí v rozhovore s Tebou. A aj s tým Petrom Ilčíkom sme sedeli pri víne, a on si zrazu zaspomínal, že ako mladý muž sa v lete roku 1986 zatúlal do čitárne U Červeného raka a počúval nás, ako si dobre naladení robíme žarty z ministra kultúry, a od tej chvíle má v duši pocit slobody... Takže kde bola chyba?
* Tvoja žena Oľga, naša kolegyňa, dala jednej zo svojich knižiek názov Sťahovanie na mieste. Stručne sa opýtam: Kde je Tvoje miesto?
– Táto otázka – tým, že si počkala, až kým mi ju budeš klásť z dubovského cintorína – získala naozaj šmrnc. Musím sa Ti priznať, že keď sme Ťa na ten cintorín vyprevádzali, cítil som popri smútku za Tebou aj trochu takej tej žičlivej závisti: tak Vinco si svoje miesto už našiel, a aké parádne, uprostred cintorína! Ani ho nemusel hľadať, dávno si ho svojím životom a dielom vyslúžil... Nuž, a keď teraz čítam Tvoju otázku – ako keby si sa na mňa z toho parádneho miesta uškŕňal: pozri sa, ja ho už mám – a kde je Tvoje? Veru – kde je? S parádnymi miestami na cintoríne je to dnes biedne, Vinco. Keby si pred pár dňami vstal z hrobu a pozrel si televízne noviny, čosi by si sa o tom dozvedel. Aj národný umelec Ján Cikker má na náhrobku prilepený oznam, že hrob bude z dôvodu premeškanej platby zrušený. A chlapík, čo to tam nalepil (namiesto toho, aby to vyriešil jedným telefonátom na Ministerstvo kultúry) si ešte aj zafilozofoval na obrazovke: „Po smrti sme si všetci rovní.“ Zhodou okolností som v tej chvíli pracoval na kalendáriu života a diela Jána Kollára a zaregistrovával som práve údaj, že v roku 1904 previezli jeho pozostatky z Viedne do vlasti. Za Rakúsko-Uhorska sa im to mohlo podariť – dnes, keby Kollár ležal v Bratislave, by päťdesiat rokov po smrti jeho pozostatky pravdepodobne už nenašli.
* Ľubo, priblížil si svojimi prekladmi slovenským čitateľom toľko hodnôt z iných literatúr, že ja, ktorý som nepreložil nič, lebo neviem „z reči do reči“, môžem len ticho obdivovať. Možno by som mohol i pochváliť, lebo poznám každú Tvoju – aj prekladovú – vetu. Správnejšie by bolo verš, slovo-hračku. Lebo si pamätám aj to, čo si uverejňoval ako prekladateľ v Mladej tvorbe, a aj Tvoje nedávne preklady Morgensterna – aby nebola moja otázka dlhšia než Tvoja odpoveď – až po Rimbauda.
– Buď rád, Vinco, že si neprekladal. Stihol si napísať, čo si mal napísať. A ak mal pravdu Jano Kostra, ktorý hlbokým, vážnym hlasom občas hovorieval „neprekladaj, nebudeš prekladaný“, potom si prekladaný aj vďaka tomu, že si nebol prekladateľ. Žartujem. Kto už by mal byť prekladaný, ak nie Ty, Rudo Sloboda, Jano Ondruš...? Tak to vidíš. Si aj po smrti stále medzi najlepšími. A stačilo písať, nemusel si preložiť ani krížom slamy.
* Pozorne som si prečítal Tvoju poslednú knižku. Tuším si z nej znovu čítam. A stále v nej cítim, že si aj hudobník. Druhá polovica knižky je vlastne feldekovský muzikál, ktorý chce aj ukázať, akej proveniencie, a očito: „Pozrite, ako to viem!“ Cítiť tu však i Tvoju vlastnú feldekovskú clivotu, a tú kedysi Jozef Mihalkovič chcel vyjadriť názvom svojej prvej knižky, ktorý však nepoužil: Citlivosť srdca.
– Kdeže ja a hudobník. Hudobník si bol medzi slovenskými spisovateľmi vždy predovšetkým Ty. To Tvoja próza spieva krajšie, než nejedna pieseň. Prvá Mihalkovičova zbierka sa mala pôvodne volať Citlivosť srdca? Vidíš, tak toto som nevedel. Rád sa dozvedám takéto veci. To Ty zas, keď máš načítaného aj Rimbauda, iste vieš, že som šiel po stope názvu, ktorý Jozef svojmu debutu napokon dal. Píšem o tom v doslove ku knihe Opitá loď a iné básne: „A čo Mihalkovič? Kde vzal názov svojho debutu Ľútosť? Kde inde ako v Rimbaudovom verši – a je to verš práve z básne Pamäť – ktorý v Nezvalovom preklade znel: ,Lítosti mladých trav, jež v náruč svou jsme zvedli´.“ Neskôr to Jano Stacho preložil do slovenčiny ako Ó, ľútosť náručí mladej a čistej trávy! A to jeho „Ó“ mi v tejto chvíli pripomína ďalšie „Ó“, to „Ó“ z mojej básne Rozprávanie o Vincovi a víne z knižky Slovák na Mesiaci.
Ó, Vinco Šikula, ty nevieš,
ako srdce ráňaš mi, keď vravíš: „V našej
dedine len málokto mal kravu, no zato nikomu
nechýbal vinohrad. Víno sa teda u nás dávalo
aj deťom na raňajky, čo bolo dvakrát múdre. Keď
napadol sneh, do školy som išiel aj najedený vína,
aj obutý do vína...“
Ja, mladík z mesta, ak bosý,
tak nie neobutý, iba vyzutý, a iba v lete,
aj vínu na chuť prišiel som až šestnásťročný –
v porovnaní s tebou, majstre, neskoro...
Tak zase zbohom, Vinco. Alebo do videnia. A pozdravuj tam kamarátov. Všeličo sme urobili neskoro, všeličo vôbec, ale tento rozhovor sme predsa len stihli.
Ľubomír Feldek
Edičná poznámka
Otázky pre Ľ. Feldeka, pôvodne plánované pre pripravovaný rozhovor do Literárneho týždenníka, si V. Šikula poznačil niekedy v roku 1997. Zostali v počítači, a keďže mali vlastne spomienkový ráz, pôvodne som uvažovala o ich zaradení do manželových pamätí. Spomenula som si na ne v októbri 2004 pri písaní posudku na druhé vydanie Feldekovho prekladu Kollárovej Slávy dcery – Ľ. Feldek si zas práve v tom čase pripravoval príhovor k odhaľovaniu pomníka Vincenta Šikulu v Dubovej...
Anna Šikulová
Text pod foto:
Legendárna oslava storočnice, spoločných 50. narodenín Ľubomíra Feldeka a Vincenta Šikulu, v záhrade U Červeného raka 30. júla 1986
Archív Mestskej knižnice v Bratislave
