Lucia Halová (1979) a Barbora Kráľová (1983) sú mladé prekladateľky, ktoré preložili pre Vydavateľstvo Tatran už niekoľko dielov rozsiahlej ságy Pieseň ľadu a ohňa, od jedného z najpopulárnejších autorov fantasy žánru Georga R. R. Martina. O tom, aké to je, prekladať dielo s obrovským počtom strán, na ktoré čakajú tisícky fanúšikov, sa dočítate v nasledujúcich odpovediach. Otázky zazneli počas dvoch diskusií v košickom Martinuse a na Katedre anglistiky a amerikanistiky UPJŠ v Košiciach.
Začnime obligátnou otázkou. Ako ste sa dostali k práci prekladateľky?
Lucia: Odkedy sa venujem prekladu, túžila som prekladať knihy. Vlastne už skôr. Prvú som začala prekladať z angličtiny ešte na základnej škole v duchu hesla „keď to neviem napísať, skúsim to aspoň preložiť“. Potom som prispela prekladmi do portugalského čísla Revue svetovej literatúry, na základe čoho ma oslovil Tatran a začala sa naša dlhoročná spolupráca.
Barbora: Vždy som rada a veľa čítala, tak som sa rozhodla pre štúdium jazykov a literatúry, pričom literatúra bola moja srdcovka. A k literárnemu prekladu ma to prirodzene ťahalo. Myslím, že zavážilo, že som bola dosť aktívna už ako študentka, so spolužiakmi sme preložili knihu poviedok britského autora Sakiho a ja som dovtedy domŕzala vydavateľstvá, až nám ju jedno napokon vydalo. Odvtedy to už ide samo.
A ako ste sa napokon dostali k prekladom Georga R. R. Martina?
Lucia: Keď sa Vydavateľstvo Tatran rozhodlo pustiť do Piesne ľadu a ohňa, ponúklo mi preklad v spolupráci s Aňou Ostrihoňovou. A keďže mám žáner fantasy naozaj rada, potešila som sa. Hoci po tých rokoch musím priznať, že keby som vedela, čo všetko znamená preklad takéhoto rozsiahleho diela, asi by som aspoň na chvíľu zaváhala. Ale aj tak by som to nakoniec vzala.
Barbora: Ja som v podstate nahradila Aňu. Najprv som robila jednu kapitolu skúšobne, a potom už šla jedna kniha za druhou. Popravde som spočiatku dosť váhala, toľko textu človeka odradí, a ten komerčný ošiaľ ma doslova desil. Okrem toho som musela prebrať štafetu, čo nie je ktovieaká vďačná úloha. Nakoniec zvíťazil môj pragmatizmus. Zdalo sa mi fajn prijať väčší „projekt“, dá sa na ňom veľa naučiť. Navyše Vydavateľstvo Tatran som vždy mala vo veľkej úcte, takže to bola pre mňa aj pocta.
Prečo sa vydavateľstvo rozhodlo pre prekladateľskú dvojicu a nie len pre jedného človeka?
Lucia: Pri tejto ságe sa od začiatku uvažovalo o dvojici prekladateľov z praktických dôvodov – aby knihy mohli vyjsť čím skôr. No k nám bolo vydavateľstvo ohľadne termínov veľmi zhovievavé. Tatran si našťastie uvedomuje, že kvalitný preklad si niekedy žiada viac času a človek nie je stroj.
Na prvej knihe som pracovala s uznávanou prekladateľkou, vydavateľkou a publicistkou Aňou Ostrihoňovou, s ktorou sme si určili základné pravidlá a postupy. Aňa má však vlastné vydavateľstvo Inaque a skĺbiť takúto prácu na plný úväzok s prácou na takom rozsiahlom preklade bolo jednoducho nad ľudské sily, dokonca aj takej superženy ako je Aňa. A tak vydavateľstvo hľadalo a našlo do tandemu Barboru Kráľovú, výbornú prekladateľku beletrie, ktorá sa k výzve postavila nanajvýš profesionálne, a dokonca nemala problém prispôsobiť sa zavedeným pravidlám, ktoré sme ďalej spoločne cizelovali. Priniesla aj svoj osobitý štýl – najmä pohotovú zásobu „echt“ slovenských slovných spojení, prirovnaní a fráz –, ktorý u nej obdivujem a ktorý dodal prekladu šmrnc.
Pri piatej knihe sme sa spolu s vydavateľstvom rozhodli pribrať ďalšiu posilu, aby nás trochu odľahčila od toho obrovského nákladu, ale aj preto, aby sme urýchlili vydanie, čo sa nám napokon z čisto osobných a zdravotných dôvodov nepodarilo. A tak sa k nám pridala Janka Pernišová (v tom čase ešte Cinková), ktorá už mala za sebou viacero knižných prekladov. Okrem toho, že vďaka dvojici (a na chvíľu trojici) prekladateliek mohli knihy vyjsť skôr, úžasnou výhodou bolo aj rozdelenie zodpovednosti – človek nemusel o všetkom rozhodnúť sám, mohli sme sa poradiť, podporiť, ale aj jedna druhú krotiť, ak sme si navymýšľali nejaké uletenosti. Pre mňa bola spolupráca s takými vynikajúcimi kolegyňami neskutočne obohacujúca a poučná.
Barbora: Ja by som k tomu dodala len toľko, že Janka to mala ešte ťažšie ako ja a rolu spoluprekladateľky prijala s nesmiernou pokorou. Myslím, že takéto tri tolerantné osoby pokope sú vzácnosť. Ja osobne mám celkovo radšej spoluprácu. Mám pocit, že viac ľudí vždy viac dokáže, najmä keď sa dobre podelia úlohy a každý sa drží toho svojho. Obe sme, pravdaže, museli prijať Luciu ako človeka, ktorý má právo veta, lebo na preklade pracovala najdlhšie. Na druhej strane, Lucia bola maximálne objektívna a nikdy nenástojila na niečom len preto, lebo mohla.
Nemieša sa jazyková osobitosť a prekladateľský cit dvoch rôznych ľudí v jednom texte? Nie je to pre celistvosť a zachovanie rovnakej atmosféry príbehu problém?
Barbora: Nemala by sa, keďže posledné slovo má pani korektorka Katarína Jusková, ktorá náš text vždy dôkladne uhladí. Okrem toho mám pocit, že čím dlhšie s Luciou robíme, tým lepšie poznáme jedna druhú aj svoju prácu. Dosť sa to prejavilo na úpravách. Tie prvé boli určite doškrtanejšie, časom škrtance menili charakter – kde-tu skrátenie vety, sem-tam prehodený slovosled. Rozdiely vnímam skôr v rovine lexiky. Každá pochádzame z iného regiónu, a hoci je Slovensko drobná krajina, jazykovo je pomerne pestré. Lucia je z Piešťan, ja z Ružomberka a naozaj to bolo vo výbere slov cítiť. V každom prípade, asi len čitateľ už dokáže posúdiť, či v texte škrípe viac idiolektov. Ja o tom dosť pochybujem.
Počuť názory, že slovenský preklad by sa mal viac podobať tomu českému, hoci zo súboja Zimovres/Zimohrad či pravlk/zlovlk, jednoznačne vyšiel víťazne ten slovenský. Nechali ste sa pri prekladaní ovplyvniť seriálom alebo prácou českých kolegov?
Lucia: Ja seriál nepozerám a ani som nečítala české preklady, takže som bola odhodlaná pristupovať k slovenskému prekladu od piky.
Barbora: Ja seriál poznám. Začala som ho pozerať s víziou, že mi pomôže rýchlejšie sa dostať do deja. Pôvodne som chcela vidieť len prvú sériu, aby ma veľmi neovplyvnil, ale nakoniec ma tak chytil, že som videla za dva týždne štyri série. Tam som s ním aj skončila. Myslím, že mi možno aj trochu pomohol. Vedela som lepšie interpretovať niektoré situácie, predstaviť si časti brnenia alebo odevu, inventár na hrade. A minimálne viem správne vysloviť mená skoro všetkých postáv. Český knižný preklad som nečítala, na to naozaj nebol čas. Som rada, že som stíhala čítať ten slovenský po sebe a po kolegyniach. Navyše som sa nechcela dať ovplyvniť. To sa pri češtine stáva. Zároveň si nemyslím, že by sa mal slovenský preklad podobať na český. Načo by to bolo dobré? A kto a ako určí hranice tej podobnosti? Fanúšikovia v ankete? Podľa mňa je to o zvyku. Pre mňa bolo podstatné urobiť to čo najlepšie. Kto má vôľu, bude si knihu čítať v slovenčine a spraví si k nej vzťah – a kto ju nemá, tak si ju v slovenčine neprečíta, ani keby bol náš preklad najlepší na svete.
Ako vnímate kritiku prekladu od čitateľov, fanúšikov ságy alebo odborníkov, a hlavne to, že slovenský a český preklad aktívne porovnávajú a rozoberajú?
Lucia: Občas si s malou dušičkou prečítam komentáre na Martinuse a niekedy ma aj potešia, inokedy zdrvia. Komentáre od laikov však nie sú kritika prekladu. Každý sa môže vyjadriť k tomu, či sa mu naša práca páči alebo nie, rovnako ako ja môžem povedať, že je podľa mňa nejaká budova hnusná. Architekt by v nej však videl pôvodný zámer, odkaz na nejaký štýl, vnútornú symetriu či novátorský prístup a vedel by ju na základe toho zhodnotiť a konštruktívne skritizovať. A rovnako by sa malo pristupovať aj ku kritike prekladu – mal by ju robiť odborník a zhodnotiť dielo pokiaľ možno objektívne, vyzdvihnúť, čo je dobré, poukázať na nedostatky, nie iba hľadať chyby a preklepy, ako to robí laická verejnosť.
Barbora: Zo začiatku som si komentáre čítala, ale už to nerobím, vyčerpávalo ma to. No za každé pekné slovo som vďačná. U nás sa málokedy chváli, takže prajné slová ma naozaj potešili. Odbornú kritiku na tento preklad som ešte nečítala. Tiež mám pocit, že na slovenský preklad sa nadáva doslova programovo. Asi je to svojráz nášho národného uvedomenia, neviem. Ja som v tomto smere profesionálne deformovaná a ak si môžem vybrať medzi českým a slovenským prekladom, siaham po slovenskom, lebo chcem podporovať slovenské vydavateľstvá.
Ako ste pri prekladoch vlastných mien našli hranicu, čo ešte neprekladať a čo už áno? Pretože v slovenskom preklade síce máme Jona Snowa, ale takí Tullyovci pochádzajú z Riavokrutu (Riverrun).
Lucia: S Aňou sme sa hneď na začiatku zhodli, že mená postáv neprekladáme – sama viem, ako mi to pri fantasy prekáža. Veľa vlastných mien, napríklad Jon Snow, sa dá ľahko preložiť a priam k tomu zvádzajú, ale čo takí Tullyovci či Lannisterovci? Jedných prekladať a druhých nie? Rozhodli sme sa teda neprekladať mená vôbec, a to aj v záujme konzistentnosti. Zato miestne názvy prekladáme, pretože odrážajú určitú realitu, majú výpovednú hodnotu. Väčšinou priamo opisujú dané miesto ako Zimovres, ktorý leží na chladnom severe, či Riavokrut, ktorý sa vypína nad sútokom riek. A ešte prekladáme prezývky, pretože charakterizujú postavu. Okrem toho sa na názvy a prezývky viažu najrôznejšie vtipy a narážky, ktoré by sa bez prekladu stratili alebo by sme ich museli riešiť poznámkou pod čiarou. Takéto odkazy sa, samozrejme, viažu aj k menám postáv, a teda ich musíme riešiť všelijako, občas možno aj kostrbato, ale človek nemôže mať všetko.
Fanúšikovia seriálu už akiste vedia, že meno dobrosrdečného služobníka Starkovcov Hodora vzniklo skrátením anglickej vety „hold the door“. Aspoň v seriáli. Keďže seriál je titulkovaný do mnohých jazykov, na internete už nájdeme články o tom, ako sa s týmto nečakaným pôvodom mena vyrovnali rôzni prekladatelia. Premýšľali ste, ako budete tento prekladateľský oriešok riešiť?
Lucia: Toto som postrehla, aj keď seriál nesledujem. Nuž, uvidíme, ako to naozaj bude v knihe, pretože tá je pre mňa určujúca. A potom oriešok rozlúskneme, ako budeme najlepšie vedieť, azda aj zvoláme brainstorming na nejakom fóre.
Barbora: Kniha je plná opisov a vnútorných monológov, do ktorých sa dá všeličo zakomponovať. Seriál má inú štruktúru. Uvidíme, ako to bude v texte.
Hovoríme o najvýraznejšej a najobľúbenejšej knižnej sérii v žánri fantasy za posledné roky. Čím si jej úspech vysvetľujete?
Lucia: Ja by som úspech pripísala tomu, že je to veľmi prepracovaná sága, pri ktorej okrem pútavého deja, vierohodných postáv a nenásilne včlenených fantastických prvkov, musí človek obdivovať aj autorovu schopnosť vytvoriť a rozvíjať taký spletitý a úžasný svet.
Barbora: Autor rozhodne vie písať, zvláda psychológiu postáv a zručne košatí dej... odtiaľ je to k popularite na skok. Vie byť vtipný, vie byť spravodlivý, ale aj nespravodlivý a krutý. Povedala by som, že krutosť a zverstvá ľudí fascinujú a radi o nich čítajú. Zaujímavý je tiež historický presah. Ten napokon zaujal aj mňa.
Nespôsobovala vám popularita ságy viac stresu a nevzbudzovala vo vás viac zodpovednosti?
Lucia: Preklad takéhoto diela je veľká zodpovednosť. Ale asi najviac ma zväzoval pocit, čo na náš preklad povedia ľudia. Stres som však mala hlavne z toho, že sa nám nedarilo dodržiavať stanovené termíny, a keď sa posunie vydanie jedného dielu, zákonite sa posúva aj ďalší diel, a tak ďalej. Ale niekedy zasiahla do procesu choroba a vyčerpanie, a jednoducho to nešlo.
Barbora: Veru, strach z toho, čo povedia ľudia, som pociťovala aj ja. Navyše Slováci s obľubou na všetko frflú, takže som čakala kritiku a s takým nastavením sa robí veľmi zle. Musela som sa proti tomu obrniť a jednoducho si to nepripúšťať. V každom preklade sa dačo podarí a dačo nepodarí.
Vo finále by malo ísť o sedem kníh. Vydaných je zatiaľ len päť. Je pre prekladateľa, ktorý pracuje na viacdielnom titule, problém, ak je medzi jednotlivými knihami dlhšia prestávka?
Lucia: Zatiaľ sme robili jednu knihu za druhou bez prestávky. Ale kým vyjde šiesta, budem sa venovať iným prekladom a určite sa potom budem musieť do sveta Piesne ľadu a ohňa opätovne dostávať. Veď glosár, do ktorého si zapisujeme preklady miestnych názvov, prezývok, jednotlivé hodnosti, časti brnenia, ale i to, kto komu vyká či tyká, má už teraz vyše 2 000 položiek. Okrem toho na nás budú striehnuť citáty z predchádzajúcich častí, typické výrazy či hlášky niektorých postáv, ktoré si teraz pamätáme, ale potom bude treba všetko znova odhaliť a hlavne dodržať zavedený preklad, aby bol výsledok konzistentný.
Barbora: Určite to nebude jednoduché, budem si to musieť znova trochu načítať, dostať sa do štýlu. A ktovie, kedy to autor dopíše. Možno nikdy. Ktovie, kde my dve vtedy budeme a či to budeme prekladať spolu, aj keď ja by som to určite rada dokončila.
Aké výhody a nevýhody prináša preklad, ktorý je v podstate neustále „rozpracovaný“? Spomínali ste, že autor ságu možno nedopíše. Ako potom vnímate jeho avizované odkladania vydania nového pokračovania?
Lucia: Občas som naozaj mala dosť stres z toho, že už niekoľko rokov pracujem na tom istom preklade a nevidím svetlo na konci tunela. Keď sme koncom roka odovzdali poslednú časť, priam fyzicky sa mi uľavilo. Nechcem si ani predstaviť, ako sa musí cítiť Martin, na ktorého tlačia milióny fanúšikov. Ale je to jeho kniha, jeho dielo, ak má pocit, že to ešte nie je ono, má právo prepisovať a odkladať vydanie, koľko len chce. Výsledok bude určite stáť za to.
Barbora: Asi sa mu ťažko hľadá motivácia. S čím sa on, chudák, trápi roky, čitateľ prečíta za týždeň a hneď netrpezlivo striehne na ďalšiu časť. Radšej nech píše svojím tempom, ako by mal vypustiť nejaký paškvil. Fanúšikovia vedia byť krutí. A nevýhodou pri takomto rozpracovanom diele je neustála zvedavosť, čo sa bude ďalej diať.
Každá z doposiaľ vydaných kníh má približne päťsto až sedemsto strán. Ako dlho ste pracovali na preklade jednej knihy?
Lucia: Preklad päťstostranovej knihy trvá od začiatku práce po odovzdanie výsledného textu, ktorý prešiel redakciou a grafickou úpravou, približne šesť mesiacov. Aj preto sa vydavateľstvo rozhodlo, že tretí a piaty diel, ktoré majú vyše tisíc strán, rozdelia na dve časti, pretože vydanie takého objemu textu v jednej knihe by trvalo skoro rok. Takto mohla jedna vyjsť, kým sa už druhá prekladala.
Knihu máte k dispozícii až po jej vydaní, alebo dostanete k časti textu prístup i skôr? Máte možnosť text konzultovať s niekým ďalším, nebodaj s autorom?
Lucia: Tieto knihy vyšli už dávnejšie, takže sme ich nemali o nič skôr ako bežný čitateľ, ale niekedy sa stáva, že dostanem dielo v podobe PDF ešte pred oficiálnym vyjdením. A zo dvakrát sa mi aj podarilo skontaktovať s autormi a konzultovať s nimi niektoré nejasnosti. Ale nie je to úplne bežná prax a pri Martinovi o tom môžeme iba snívať.
Máte nejaké prekladateľské plány alebo vízie?
Lucia: Mojím snom je portugalská literatúra. Okrem toho, že milujem portugalský jazyk, mám rada jej magickú atmosféru. Veľmi by som chcela vidieť viac diel z Portugalska, Brazílie či Angoly na pultoch našich kníhkupectiev, pretože určite stoja za to. Je to celkom iný pohľad na svet a na ľudí.
Barbora: Raz by som možno rada preložila titul encyklopedického charakteru s krásnou obrazovou prílohou, o móde, fotografii, ilustrátoroch... alebo aj nejaký pútavý cestopis z krajiny, v ktorej som nebola. Aspoň by bol dôvod sa tam vybrať.
Spracovali:
Ester Demjanová
Alexandra Harvanová
