Vyhľadávanie
V rozsiahlom cykle farebných a čiernobielych fotografií prevažne z rokov 2007 až 2017 prináša slovenský filmový režisér a fotograf Dušan Hanák svoje svedectvo o ľuďoch žijúcich na okraji spoločnosti.
Vzťah k fotografii možno vybadať aj vo vašom oceňovanom filmárskom diele, kritika to napokon konštatovala už dávno. Ako fotografa vás však pozná omnoho menej ľudí. Ako a prečo vznikol váš aktívny záujem o dokumentárnu fotografiu?
Fotografiu vnímam ako súčasť moderného umenia. V mojich filmoch (najvýraznejšie v Obrazoch starého sveta) som použil fotografie ako filmové zábery, pomocou ktorých rozprávam príbeh. Film a fotografia ako výtvarná informácia alebo artefakt majú veľa spoločného. Filmár i fotograf rozmýšľajú v obrazoch a vytvárajú obraz skutočnosti.
Mám rád fikciu i dokument a už dlho sa zaujímam o dokumentárnu fotografiu. Vyštudoval som réžiu hraného filmu, ale zároveň som aj dokumentarista. V tejto mojej druhej fotografickej knihe predkladám 152 farebných a čiernobielych fotografií o ľuďoch z viacerých krajín, ktorí žijú na okraji spoločnosti.
V knihe sa ocitli fotografie zo štyroch kontinentov a vyše tucta krajín. Napriek týmto veľkým geografickým rozdielom snímky pôsobia veľmi kompaktne, a to nielen vizuálne, ale aj pokiaľ ide o autorskú orientáciu na isté, najmä sociálne problémy. Ako ste si volili tieto „destinácie“? Cestovali ste do týchto krajín cielene kvôli fotografovaniu?
Vždy ma zaujímalo, ako žijú obyčajní ľudia v ich autentických prostrediach vrátane ich rôznorodosti a sociálnej situácie. Fotografoval som ich na Slovensku a v európskych krajinách. Do niektorých som vycestoval na pozvanie so svojimi filmami a popritom som vyhľadával ľudí a situácie, ktoré ma zaujímali ako fotografa. Do Angoly a Indie, do Ruska a neskôr do Nepálu, aj do Peru a amazonskej časti Ekvádoru som sa vybral, pretože som chcel bližšie poznať niektoré lokality a priblížiť sa k ľuďom, ktorých som fotografoval.
Človeka hľadáte „v globalizovanom svete“. Je globalizácia len akýmsi základným dobovým rámcom, konštatovaním stavu sveta, alebo tento pojem ponúkate ako interpretačný kľúč k súčasnosti?
Zmeny v ľudských životoch sa dejú aj v súvislosti s novými technológiami a globálnymi ekonomickými zmenami. Globalizácia ľudí spája a mnohým mladým a kvalifikovaným otvára nové možnosti. Mňa zaujímajú ľudia, ktorí sa často nie vlastnou vinou ocitli na okraji. Sociológovia hovoria o vyradených jednotlivcoch, o vyradených komunitách. Žijú v nedostatku, z ruky do úst a v akomsi provizóriu. Čas sa zastavil, stali sa nepotrebnými. Žijú v drsných podmienkach, ale aj medzi nimi sa nájdu ľudia s dušou, aj v kontakte s nimi sa môžete stretnúť s obnaženou alebo univerzálnou ľudskosťou. To je téma mojej knihy fotografií Hľadanie človeka v globalizovanom svete. Je aj o hľadaní ľudskosti.
Ľudia z vašich fotografií žijú často v zúfalých životných podmienkach. Našli ste v ich životoch na okraji priestor pre ľudskosť alebo sa humanizmus, citlivosť voči istým sociálnym témam, stáva skôr výsadou pozorovateľa, fotografa?
Obyčajní ľudia, to nie sú len bezdomovci. Istotne, aj v ľuďoch na okraji je priestor pre ľudskosť. Kedysi sa hovorilo, chudoba na cti netratí. Sú to nemajetní ľudia, v dnešnom svete sú ich milióny. Život v africkej alebo indiánskej dedine či v rómskej osade nie je len o biede, je aj o vzťahoch, o každodenných povinnostiach, o láske k deťom. Navyše, aj obyčajný človek môže byť osobnosťou. A všetci majú svoj vnútorný život.
Súčasťou knihy je rozsiahly úvod, interpretačná štúdia teoretičky Kataríny Rusnákovej. Spolupracovali ste s ňou na tejto knihe bližšie alebo ste si výber a koncepciu knihy pripravili sám?
Keď som oslovil pani doktorku Rusnákovú, bola veľmi zamestnaná, mala rozpísaný rukopis, ale fotografie ju zaujali a prijala spoluprácu. Veľmi si vážim jej názory a rozsiahle vedomosti, pokladám ju za spoluautorku knihy. Akceptovala môj výber i stavbu či sled fotografií, ktoré sú medzi sebou viazané nie lokalitou, ale asociáciami a obsahom, ľudskými témami ako detstvo, zrelý vek, staroba a podobne.
Využívate čiernobielu aj farebnú fotografiu. Prečo?
Ak sú tu obe možnosti, prečo nie? Mám rád čiernobielu fotografiu, ale zaujíma ma aj farba. Prírodné národy a kultúry (a nielen tie) sa tvorivo vyjadrujú aj farbami, sú pre nich charakteristické.
Niektoré vaše fotografie sú zachytením situácie, iné pôsobia viac komponovane... Ako vznikajú? Komunikujete s ľuďmi pred vaším objektívom? Ako ich vnímate?
Každý človek má svoju tému, svoj príbeh a nie je ho treba vždy verbalizovať. Veľa z toho sa dá vycítiť a vyjadriť aj v neverbálnej komunikácii. Často je zaujímavé stlačiť spúšť vo chvíli intuície a odhadu alebo vo fáze vzájomného spoznávania. To sa týka situačnej fotografie i zachytenia autentického výrazu na tvári človeka, ktorá hovorí aj bez slov o jeho pocitoch a vnútornom nasmerovaní. Aj on číta vo vašich očiach (a v očiach čitateľa alebo diváka), aký ste človek, či prichádzate s dobrým úmyslom, či sa to neobráti proti nemu. Som na jeho strane. V akom svete žijeme? Sociálna fotografia by mala pomáhať. Môže byť kritická voči odvrátenej tvári nášho konzumného sveta a zároveň empatická voči osudu sociálne a spoločensky vylúčeného človeka a jeho komunity. Nie je problém a jeho riešenie skôr na našej strane?
"Konečné štádium pádu na dno predstavujú stratené existencie, bezdomovci, outsideri, žobráci a tuláci. Podľa Michela Maffesoliho „tulák funguje v istom zmysle ako (naše) zlé svedomie“. Hanák zaznamenáva osobné príbehy či mikrodrámy týchto ľudí v ich autentických prostrediach v rôznych lokalitách sveta, pričom spája tragické a vznešené stránky ich životov a zvyšuje povedomie o sociálnej nespravodlivosti. V tomto kontexte určite zaujmú pôsobivé portréty žien a mužov zobrazených s náznakom jemného úsmevu na tvárach, ktorí snívajú svoj sen o lepšom živote v nádeji, že sa niekedy usmeje šťastie aj na nich."
Katarína Rusnáková, z úvodu knihy
Dušan Hanák (1938) je významný slovenský režisér. Hanákov prvý celovečerný hraný film 322 mal premiéru v roku 1969. Jeho vzťah k fotografii sa prejavil vo viacerých filmových dielach, napríklad v dlho zakázanom dokumente Obrazy starého sveta (1972), ktorého východiskom sa stalo päť fotografických cyklov Martina Martinčeka. Medzinárodný úspech získali aj hrané filmy Ružové sny (1976) a ďalší zakázaný Hanákov film Ja milujem, ty miluješ (1980), ktorý bol uvedený až po ôsmich rokoch od svojho vzniku na MFF v Berlíne, kde získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu. V roku 1995 nakrútil svoj druhý dlhometrážny dokument Papierové hlavy o vzťahu občana a moci, za ktorý získal hlavnú cenu Golden Spire na MFF v San Franciscu (1997). V roku 2006 mu vyšla fotografická publikácia Záznamy a odkazy (vyd. Petrus).
