Spisovateľ počas vojny

Stretávame sa uprostred vojny, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine. Žiješ v Berlíne, ktorý sa po sto rokoch opäť stal centrom ruskej emigrácie. Od začiatku vojny patríš k tým, ktorí toto imperiálne barbarstvo jednoznačne odsudzujú, rovnako ako odsudzujú aj režim, ktorý ho rozpútal. Ako podľa teba vojna ovplyvňuje literatúru? Aký je tvoj názor na „vojnovú literatúru“?

Veľké romány o veľkých vojnách vznikajú retrospektívne, s časovým odstupom. Najvýraznejšou literárnou reakciou na vojnu je teraz poézia. Rodia sa noví básnici, lepšie povedané – oni tu už boli, ale teraz píšu silné básne. Rusky a ukrajinsky. Básne, ktoré vyvoláva vojna. A naopak, próza sa drží v úzadí, mlčí. Vojna je fenomén, ktorý tak radikálne mení život, že je ťažké, dokonca nemožné pozerať sa naň z odstupu. A odstup, to je pozícia, ktorá je predpokladom prózy. Pre spisovateľa, ktorý píše prózu, je dištanc zásadne dôležitý. A ten teraz nie je možný. Človek sa zobudí, začína deň čítaním správ a okamžite sa ocitne vo vleku momentálnych udalostí, vnútri času... pohľad zvonku je vylúčený, udržať si odstup nie je možné.

V deväťdesiatych rokoch si aj ty mal jednu pomerne dlhú „písaciu blokádu“. Veľa rokov si nenapísal žiaden román. Vtedy si to vysvetľoval podobne: realita sa stala takou naliehavou, rýchlou a všadeprítomnou, že pre teba nebolo možné tvorivo sa k nej vyjadriť. Toto obdobie sa skončilo tvojím prelomovým románom Belasá slanina z roku 1999. bolo to prvé dielo, ktoré ťa preslávilo aj v takzvaných širokých čitateľských vrstvách. Teraz píšeš?

Máš pravdu, v deväťdesiatych rokoch som sedem rokov nepísal žiaden román. V čase vojen, revolúcií a perestrojok sa jazyk prózy stáva katastrofálne oneskoreným. Stáva sa neznesiteľne archaickým – a v takom prípade je lepšie mlčať. Presne to sa stalo aj mne.

Na začiatku tejto vojny som nebol schopný vôbec nič písať a to trvalo skoro celý rok, až do neskorej jesene alebo zimy. Potom som odišiel na štipendijný pobyt do domu, v ktorom kedysi žil  Friedrich Nietzsche, do Sils Maria vo švajčiarskom Engadine – cestoval som tam v hlbokých závejoch ako do iného sveta – a Nietzsche mi pomohol vrátiť sa k písaniu.

Literárny jazyk môže a nemusí byť živý a aktuálny bez ohľadu na to, o čom hovorí, ale v tvojej tvorbe sa bezprostredne objavuje aj téma vojny, napríklad druhej svetovej vojny, ktorú v Belasej slanine spoločne vyhrali Hitler so Stalinom, presne tak, ako to koncom tridsiatych rokov plánoval ich pakt (tzv. pakt Molotov – Ribbentrop, pozn. TG). V roku 2012 sa tvoj román preslávil ešte viac, pretože prokremeľskí aktivisti proti nemu v centre Moskvy usporiadali protestnú performanciu a tvoje knihy hádzali do makety záchodovej misy. Mimochodom, neprekážalo im ani tak politické a osobné priateľstvo Hitlera so Stalinom, ako skôr homosexuálny vzťah Stalina s Chruščovom.

Boli to penzisti, ktorí za svoj výkon dostali zaplatené. Už vtedy mi jeden známy povedal, že najväčšie pohoršenie – ak bol niekto z nich naozaj pohoršený – v nich vyvolal fakt, že v románe Chruščov trtká Stalina a nie naopak. Zdalo sa mi to ako niečo úplne samozrejmé, pretože celý román Belasá slanina je postavený na základe nerealizovaných sujetových možností. To, že Stalin trtká Chruščova, je banálna samozrejmosť, pretože de facto to v skutočnosti tak bolo. Stalin svojich podriadených notoricky ponižoval, týral atď. Na rovnakom princípe v tomto románe funguje aj obraz aristokrata a narkomana Hitlera, pretože, nech už bol Hitler kýmkoľvek, svojím pôvodom a svojou podstatou bol aristokratom určite zo všetkého najmenej... Takže tam sa postupuje podľa princípu kompenzácie protikladov.

Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii júnového čísla Knižnej revue.

Foto: Haemmerli / Wikimedia Commons