Vyhľadávanie
Kamila Šebestová (1997) študuje na gymnáziu v Bratislave, píše od desiatich rokov. je členkou divadelného súboru lAno. Má rada aj hudbu, hru na klavír, cestovanie a svojich priateľov. román Generácia MY (culture Positive – citadella 2013) je jej knižným debutom.
Juraj Šebesta (1964) sa okrem beletrie venuje publicistike a prekladá divadelné hry z angličtiny. Ako prozaik debutoval v roku 2005 zbierkou poviedok Triezvenie. romány Keď sa pes smeje (2008) a Venussha (Ťažký týždeň) (2011) získali rôzne domáce i zahraničné ocenenia.
V roku 2013 vyšiel Jurajovi Šebestovi nielen český preklad románu Venussha (Ťažký týždeň) (CooBoo), ale aj tretie vydanie knihy Keď sa pes smeje. Jeho dcéra Kamila ako 16-ročná debutovala knihou Generácia MY (obe Culture Positive – Citadella). Všetky tri sa venujú problémom dospievajúcich. Vzájomný rozhovor otca a dcéry vznikol v e-mailovej komunikácii medzi Bratislavou a Mníchovom.
Kamila: Prvá otázka, ktorú ti položím, tati, je asi tá základná a aspoň pre mňa aj najzaujímavejšia. Ako ťa písanie napĺňa?
Juraj: Pri písaní sa cítim byť najviac sám sebou. Uvedomujem si, že je to vec, ktorú viem robiť zo všetkých činností asi najlepšie. Baví ma vžívať sa do vzťahov a situácií iných ľudí, do ich pováh a konania, vytvárať svoj vlastný svet. Písaním sa realizujem. Je to pre mňa cesta, ale som spokojný, ak mám dobrý pocit aj z výsledku. Ako vnímaš písanie ty?
Kamila: Ako niečo, pri čom, paradoxne, nemusím až tak aktívne rozmýšľať, môžem skôr snívať. Stačí sa akosi naladiť na istú vlnu a myšlienky sa mi na papier kĺžu samy. Je to odreagovanie a veľmi často riešenie problémov. Keď sú ťažkosti na papieri, hneď polovica z nich zmizne. Zisťujem, že sú nepodstatné. Kedy si si uvedomil, že by si raz chcel písať knihy? Alebo to bolo čisto spontánne, bez akéhokoľvek plánovania či vytýčenia si cieľov?
Juraj: Začal som písať v štrnástich-pätnástich, teda veľmi mladý, hoci nie až taký mladý ako ty. Od šestnástich mi uverejňovali poviedky v literárnych prílohách novín a v časopisoch. Áno, vtedy som si povedal, že sa tomu skúsim venovať, a uvidím. Veľmi ma to bavilo. Chcel som byť spisovateľom, ale akosi som tušil, že také ľahké to zasa nebude. Tak to aj dopadlo: prvú knihu som vydal až po štyridsiatke, o dvadsaťpäť rokov neskôr než ty. Úprimne, napísať knihu v pätnástich, na to som vtedy nemal. Je to ale veľmi skorý štart – v tvojom prípade. Vidíš to len pozitívne, alebo sú v tom podľa teba aj nejaké riziká?
Kamila: Skôr pozitívne… Myslím si a dúfam, že moja prvá kniha nebude posledná. Je v podstate asi jedno, ako sa na ňu budem dívať v tridsiatke, hlavne budem rada, že som niečo napísala. Určite ma to minimálne „nakoplo“, a preto teraz píšem pravidelne. Hoci zatiaľ neviem, kam presne ma život zavedie. Viem len, že chcem tvoriť, vyjadrovať sa… Ako by si sa postavil k tomu, keby som sa rozhodla venovať sa len písaniu kníh?
Juraj: Dúfam, že najprv ukončíš aspoň strednú školu… :) Asi by som sa ti snažil vysvetliť, že na Slovensku je len zopár ľudí, ktorí sa uživia písaním, a zvlášť písaním prózy. Úspešní textári sú na tom lepšie. Veľká väčšina spisovateľov má zamestnanie, prípadne píšu na dôchodku. Písanie je pre nich hobby. Takmer celá slovenská literatúra vznikla ako hobby. Prial by som ti to, ale je dobré mať v rukách aj nejakú inú profesiu. Okrem toho, môžeš mať tvorivú krízu, aj dlhšiu… A potom čo?
Kamila: Takejto krízy sa, dúfam, nedožijem. :) Často zisťujem, že pri nedostatku inšpirácie stačí len vypadnúť do prírody a chvíľu ju vnímať. Najviac podnetov sa k nám dostane, keď sme oddýchnutí.
Juraj: Tak to som ja v tomto veku málokedy. Myslím, že to vnímaš ešte dosť idealisticky, ale nech ti to zostane…
Kamila: Vidíš medzi nami rozdiely v prístupe k písaniu? Je to práve vekom alebo aj niečím iným?
Juraj: Ty si ešte veľmi mladá, ale nemôžeš sa uspokojiť s tým, čo sa ti teraz podarilo. Musíš ísť ďalej, vzdelávať sa a pracovať na sebe. Je dobré, že ťa už teraz zaujíma vnútro postáv, ich základné existenčné problémy, postoje k životu. Máš ucho pre súčasný jazyk. Ostatné je kombináciou šťastia, čiastočne aj talentu a ovládania remesla. Treba študovať o písaní, čítať a najmä písať. A ešte viac treba mať šťastie. Ja to možno beriem príliš vážne, lebo už viem, že času je málo. Popri práci a iných veciach budem rád, ak ešte napíšem zopár kníh, ktoré sa budú čítať…
Kamila: Aj ja budem rada. Aspoň bude vyššie vreckové… :)
Juraj: Nemyslím tým peniaze, ale kiežby sa písaním dalo niečo zarobiť! Kým napíšem ďalšiu knihu, možno sa už budeš živiť sama. :)
Kamila: Páči sa ti niečo na mojej knihe viac než na tvojej?
Juraj: Dobrá otázka. Áno, bezprostrednosť výpovede, autentický jazyk. Nemusíš si dávať pozor, aby tvoji mladí hrdinovia nehovorili a nerozmýšľali ako dospelí. Ja už áno, a to podľa mňa trochu cítiť. Aj keď je to trebárs len v istom nadhľade či odstupe, ktorý sa prejavuje aj humorom. Teraz sa pýtam to isté ja teba…
Kamila: Aj ja cítim istý nadhľad, skúsenosť, a hlavne dobrý štýl. V mojej knihe je autentickosť veku pätnásťročného človeka, v tvojej skúsenosť štyridsaťročného. No najviac sa mi na tvojich knihách páči zmysel pre humor… Na tom by som ešte chcela popracovať.
Juraj: Popracuj, popracuj, aj keď neviem, či sa to dá… Niečo sa dá naučiť, existujú i rôzne teórie, prečo niečo vnímame ako smiešne alebo komické, čo je podstatou komického, čo je to vlastne za reakciu – smiech, a podobne. Ale človek to musí mať v sebe. Pritom ja nie som nejaký zabávač spoločnosti, viac sa mi darilo, keď som bol mladší. Ty a moja najbližšia rodina si myslíte, že som introvert, zatiaľ čo spolužiaci z gymnázia alebo z vysokej školy si ma pamätajú viac ako extroverta. Mne sa rozmýšľanie v humore spúšťa najmä pri písaní, zatiaľ to neviem zabrzdiť.
Kamila: Možno na teba viac doliehajú starosti. Musíš chodiť do práce, zarábať, aby bolo aj na to vreckové… A pri písaní na to zabudneš.
Juraj: Škola, špeciálne stredná, je horšia než práca. Neplatia ti nič, a musíš vedieť všetko.
Kamila: To ti pripomeniem, tati.
Juraj: O tom nepochybujem. Našťastie, človek je asi v najlepšom veku, takže tú školu sa mu darí nejako pretrpieť. Neviem, čím to je. Asi sa meníme v čase. Aj ty sa meníš v čase. Zdá sa, že k lepšiemu… Čo sa o mne nedá povedať…
Kamila: No teda… No comment. Vrátim sa ešte k písaniu. Sú podľa teba aj nejaké podobnosti v tom, ako píšeme? V štylistike, v jazyku, v témach…
Juraj: Určite vidím podobnosti: podobný pohľad na život s jeho dobrými aj zlými stránkami, záujem o psychológiu vzťahov, o jazyk. Obaja sa vyhýbame sentimentu a idealizácii, ale nie citom. A v našich knihách je nádej, to považujem za veľmi dôležité.
Kamila: Áno, aj ja si myslím, že nádej je dôležitá. Ako vnímaš tie časti v mojej knihe, kde píšem o vzťahu k Bohu, k viere…?
Juraj: To sú veľmi intímne veci. Mne sa páči, že si to dala do príbehu, že hrdinka prechádza vývojom od odmietnutia po akýsi rešpekt, vďaka ktorému sa určite k tejto téme ešte vráti. Nezabudni, že chodíš do cirkevnej školy, ktorá je síce protestantská a otvorená aj iným cirkvám a názorom, ale je to na tvojom vnímaní sveta cítiť, kým ja som v tvojom veku chodil do ateistického krúžku. Viedla ho naša triedna, takže sme museli. Ona si to nevymyslela, nariadil to systém, zastúpený nejakým obmedzencom alebo zlomyseľným manipulátorom. Ale bolo to zábavné, v jednom kuse sme ju deptali relativistickými otázkami, napríklad, ako môže nekonečno vzniknúť z niečoho ohraničeného, z nejakého Veľkého tresku, človek z nejakej baktérie či črievičky, ktorá sa vypracovala na opicu, a podobne.
Kamila: Čo bolo skôr: vajce alebo sliepka?
Juraj: Mne je to jedno. Obe tieto látky, ako by povedal materialista Aristoteles, vyhľadávam najmä vo forme praženice a slepačej polievky. Pritom rešpektujem Platónovu strešnú ideu: vajce ako idea a praženica, volské oko, vajce natvrdo, namäkko či ruské vajce ako jeho rôzne formy. Kresťania majú vkus, a tak Boh stvoril sliepku a vajcom sa nezaoberal. To si už poriešila sliepka, či ako?
Kamila: Čo je, tati, nepil si niečo? Viem, že v Mníchove majú dobré pivo.
Juraj: To majú, je to kráľovstvo piva, ale dnes popíjam červené víno. Pripíjam na vajce a na sliepku. Prinajhoršom to v redakcii vyškrtnú. Spýtaj sa ma niečo, vidíš, v akom som stave.
Kamila: Dobre, trošku sa teda vrátim k literatúre. Čo potrebuje mladý človek (okrem peňazí a dobrých rodičov) na to, aby sa mu podarilo napísať a vydať knihu? Silnú vôľu, zbaviť sa strachu z neúspechu?
Juraj: Strach z neúspechu alebo tréma sú pri písaní prirodzené. Ja takmer vždy pochybujem o tom, čo som napísal. Pochybujem ešte skôr, než začnem písať. Mladý človek potrebuje aj dosť veľkú dávku sebavedomia a zdravej drzosti, aspoň trochu podporenej talentom. Dnes nie je až taký problém vydať knihu: problém je napísať knihu, ktorá by niečím zaujala v tej záplave ďalších titulov.
Kamila: Ako sa staviaš k obsahu mojej knihy? Predsa len som sa snažila o realistický pohľad, bez akejkoľvek idealizácie. Aká bola tvoja prvá reakcia, keď si si ju prečítal? Zhrozil si sa? :)
Juraj: Prvé tri kapitoly boli pre mňa ako otca trochu šokujúce, samý sex a drogy. Ale zároveň som si hneď uvedomil, že to stojí za vydanie. Keď som prečítal celú knihu, mal som pocit, že sa potrebuješ vypísať nielen z vlastných problémov, najmä z hľadania seba samej, svojej oblasti realizácie, skutočného priateľstva a úprimných vzťahov, ale aj akoby za niekoho iného, možno priateľov, ktorí niečím podobným prešli či prechádzajú, že bolo pre teba veľmi dôležité napísať túto knihu.
Kamila: To si celkom pekne vystihol. Myslím, že úplne presne… Keď sa už teda rozprávame na túto tému, nachádzaš v hlavnej postave knihy nejaké črty mojej povahy alebo ľudí z môjho okolia?
Juraj: Neberiem túto postavu úplne autobiograficky, taká tá kniha nie je. Myslím si, že ty si už ďalej, ale určite aj vďaka príbehu Alice, ktorý si s ňou prežila. Čo ma ako rodiča naozaj straší, je ľahkosť, s akou sa dá dostať k drogám. Sú všade, aj na základných školách. Tráva je ako kedysi alkohol, ale je nebezpečnejšia v tom zmysle, že môže spustiť vážne duševné choroby, napríklad schizofréniu. To ma ako rodiča desí, lebo kto môže vedieť, aké má predpoklady na to, aby uňho vypukla takáto choroba?
Kamila: Určite je na tom niečo veľmi desivé, niečo, čím je podľa mňa hlavne extrém. V podstate sú to večné problémy (asi všetkých) generácií: extrémy. Tak ako vo vašej, v našej sa tiež nejaké nájdu. Trápili ma a v tom je vlastne podstata celej knihy. Asi som nemohla povedať niečo na túto tému bez autentickosti, mladí ľudia by mi neverili. Myslím, že potrebujú veľa dynamiky, deja, zábavy… Baví ich čítať o veciach, ktoré sa im zdajú vzrušujúce aj v ich bežnom živote. Napríklad, keď na našu školu prišli policajné psy a prehľadávali nám tašky kvôli malému množstvu trávy, čo sa našla na internátoch. Mojich rovesníkov baví o takýchto veciach čítať, pretože sa do nich vedia lepšie vžiť, poznajú ich a vedia ich pochopiť. A o to ide… Staršia generácia to zrejme vníma inak.
Juraj: Každá generácia má svoju drogu. Tou mojou za „socíku“ bol jednoznačne alkohol. Tá tvoja ani nepozná záchytku. Zrejme nie je dopyt… Mladí ľudia sú v zásade rovnakí, bez ohľadu na dobu: chcú sa zabávať, zažiť niečo vzrušujúce, nové a dobrodružné. Ale myslím si, že chcú aj viac vedieť: lepšie poznať samých seba a svet okolo. Chcú tomu všetkému lepšie rozumieť, aj keď stále narážajú na nejaké protirečenia a paradoxy. A aj o tom sú naše knihy, aj toto máme spoločné.
