Daniel Pastirčák (1959) vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a od roku 1989 pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej. duchovné videnie sveta pretavuje aj do svojej poézie a kníh pre deti. K básnickým zbierkam Tehilim (1997) a Kristus v Bruseli (2004) tento rok pribudla kniha V (Artforum) a básnická interpretácia proglasu Slovo pred slovom – proglas pre deti a ich rodičov (Literárne informačné centrum), ktorá je už dostupná aj ako e-kniha. Priblíži ju krátky rozhovor i recenzia. Slovo pred slovom by sme mohli nazvať aj súčasnou poetickou interpretáciou Proglasu. čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste čerpali poklady z 9. storočia a priblížili ich aj tým najmenším čitateľom?
S Proglasom som sa zoznámil dávno a už vtedy ma zaujalo jeho naliehavo formulované posolstvo. Spájajú sa v ňom dve veľké témy: téma človeka ako tvora, ktorého ľudskosť – schopnosť myslieť a slobodne konať – je založená v jazyku, a téma Božského horizontu jazyka, vo vzťahu ku ktorému naše hovorenie nadobúda duchovný a etický význam. Ak som spočiatku váhal, či sa do toho pustím, bolo to z dvoch dôvodov. Trocha som sa bál, aby som neskĺzol do pohodlných klišé, tradičnej oslavy našej slovanskej hrdosti spojenej s akýmsi historickým náboženským podtónom. Pochyboval som i o tom, či dokážem ťažký starobylý text pretlmočiť do súčasného jazyka tak, aby oslovil deti a ich rodičov. Text, ktorý sa napokon zrodil, je skôr ponukou na dialóg medzi rodičmi a deťmi. Bez dialógu budú asi mnohé časti detskému čitateľovi neprístupné.
Bez ktorých slov si neviete predstaviť váš deň?
Svoj deň začínam v tichu. Slová používame rýchlo a mechanicky, preto na našom jazyku ľahko strácajú svoju závažnosť. Aby sa opäť naplnili významom, potrebujú sa vracať do ticha čírej pozornosti. Potrebujeme sa sústrediť na tajomstvo, ktoré sa nám deje v zázraku bytia. Potrebujeme stíchnuť, aby pred nás svet znova vystúpil vo svojej nezredukovanej veľkosti tak, ako ho vidia deti, skôr než vyslovia prvé slovo. Z toho tichého úžasu sa rodí zmysel všetkých našich slov. „Keď sa neobrátite a nebudete ako deti, nevstúpite doBožieho kráľovstva,“ hovorí Ježiš v evanjeliách. Obrátiť sa k dieťaťu znamená obrátiť sa do ticha pred slovami. Deň si viem predstaviť bez slov, neviem si ho však predstaviť bez ticha.
V knihe nájdeme krásne myšlienky nielen o medziľudských vzťahoch a komunikácii, ale aj o trvalých hodnotách. akým spôsobom sa vy ako kňaz pozeráte na lásku v kontexte súčasného zrýchleného životného tempa?
Láska je to, čo ma ako ateistického mladíka priviedlo k Bohu. Prežíval som existenciálne vákuum: život nemá zmysel. Skúsenosť zamilovanosti ma zaskočila. Zrazu mi bolo jasné, že ak sa pýtam na zmysel života, tak iba hľadám lásku. Ak by láska naozaj existovala, nie akokrátky prelud, ale ako skutočnosť zakladajúca celé bytie, život by mal v každom okamihu nekonečný zmysel. Oslovený láskou som prvýkrát zatúžil po večnosti. Kým som bol ateista, nič mi nepripadalo absurdnejšie ako túžba veriacich ľudí po večnosti. Veď žiť večne v tom prázdnom, nudnom, relatívnom svete by znamenalo ocitnúť sa v pekle. A zrazu som v láske objavil stav bytia, ktorému už nechýba nič, iba večnosť. Ako to krásne vyjadril filozof Paul Ri coeur: „Milovať znamená objaviť v tom druhom večnú bytosť.“ Nuž, žiadny život nie je taký rýchly, aby ho nezranila láska. Ak srdce zasiahnuté láskou zbabelo neunikne do cynizmu, začne sa v ňom prebúdzať zabudnutá večnosť.
