Vyhľadávanie
Peter Karpinský sa venuje tvorbe pre dospelých aj deti, je autor rozhlasových hier, vysokoškolský pedagóg. po debutovej zbierke Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (1998) vydal rozprávkové knihy Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (2001), Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2007) a poviedkovou zbierkou Nanebonevzatie (2009) sa dostal do finále literárnej súťaže Anasoft litera.
Vlani vydal rozprávkovú knihu plnú tajomna a napínavých zvratov Sedem dní v pivnici vo vydavateľstve Perfekt s ilustráciami Zuzany Bočkayovej-Brunckovej.
Ako sa zrodil námet tejto knihy?
Základná zápletka sa odvíja od zmiznutia Celestínových rodičov. To je podľa mňa trauma každého dieťaťa a asi aj každého z nás. Strata rodičov je vždy bolestivá. Celestín je ešte dieťa (malý prašiškriatok), ktorý najprv začne obviňovať seba – myslí si, že bol zlý, a preto od neho rodičia odišli. Taký býva problém väčšiny detí v rozvedených rodinách. Keď však Celestín zistí, že rodičov uniesli, rozhodne sa ich zachrániť. Možno aj ja som sa prostredníctvom knihy pokúsil vyrovnať s takýmto vnútorným strachom. Celestín nie je len rozprávková postavička, ale aj duša dieťaťa.
Do pivnice často odkladáme staré predmety a naše spomienky. Má kniha niečo spoločné s vašou minulosťou?
S mojou minulosťou priamo nie, mal som šťastné detstvo – keď sa naň spätne pozerám. Hoci pomenovanie „šťastné detstvo“ je klamlivé. Také sa zdá len nám dospelým. Máme pocit, že naše starosti musia byť väčšie ako tie detské. Ale to je len sebaklam. Deti vo svojom veku prežívajú problémy porovnateľné s našimi.
Sú vo vašich rozprávkových postavách ukryté reálne osoby?
Určite vo všetkých, v predchádzajúcich knihách ešte výraznejšie. Niekedy sa dokonca stáva, že hlavnú postavu z Ťukťuka deti na besedách stotožňujú priamo so mnou. Konkrétnosti o ostatných postavách nemôžem prezradiť, aby sa dotyční neurazili.
Akú úlohu hrá priateľstvo vo vašom živote?
V detstve mi priatelia chýbali. Mal som veľmi rád knihy, v ktorých vystupovali partie detí, ktoré si boli verné na život a na smrť (v dielach Jaroslava Foglara). Stále som túžil po takej skupinke kamarátov, ale zdá sa mi, že je to len spisovateľská fikcia. Potreba priateľstva ma neopustila ani v dospelosti. Už to nemusí byť skupina verných, ktorí spolu prežívajú všakovaké dobrodružstvá, ale stačia dvaja-traja, s ktorými sa môžete stretnúť a zdieľať radosti a starosti. Dokonca som si vytvoril aj istú hierarchiu: 1. známi, 2. kamaráti, 3. priatelia. Prvý kruh je najširší a posledný najužší a najelitnejší.
V súčasnosti je možno slovo priateľ trochu sprofanované. Otvoríte si Facebook a odrazu zistíte, že máte 400 priateľov, ktorých vlastne ani nepoznáte. Možno preto som potreboval striktnejšie delenie.
Vašej najnovšej knihe nechýba tajomnosť, chceli ste navnadiť čitateľov, ktorí dnes tak dychtia po mágii?
Nielen detský, aj dospelý čitateľ má rád tajomstvo (ja nie som výnimka). Azda preto, že všetko okolo nás sa tvári veľmi racionálne a jasne, všetko prepočítavame na čísla, percentá, všetko chceme verifikovať, dokazovať, všetkého sa chceme dotknúť. Pritom sa nám zo života vytráca to tajomné, možno emocionálne, čosi neuchopiteľné. Podľa mňa to väčšina ľudí podvedome cíti, a tak prežívame boom fantastiky v literatúre a filmovom priemysle.
Hlavnými hrdinami vašich kníh pre deti sú nevšedné postavičky. Príbehy o bežných deťoch vás nelákajú?
Lákajú! Dokonca mám v hlave jeden námet. Ochutnávku som už ponúkol v poviedke Adela, neopováž sa!, ktorá vyšla v rovnomennej zbierke vydavateľstva Perfekt. No, priznám sa, svet fantázie mi je bližší.
Aké faktory ovplyvňujú čitateľský vkus detí?
K tomu sa mi ťažko vyjadruje, pretože detský čitateľský vkus ma občas veľmi prekvapí. Prečítam si detskú knihu, ktorá je podľa mňa veľmi zlá a odrazu zistím, že v knižnici je na ňu zoznam čakateľov. Alebo naopak, aj keď je kniha zlá, viem predpokladať, že bude hitom, pretože výrazne nadbieha detskému čitateľovi – píše o „módnych“ témach, je nenáročná a povrchná. Často „čítavosť“ knihy ovplyvňuje dobrý marketing, to sa netýka len kníh pre deti, ale aj pre dospelých. V súčasnosti vo vydavateľstve Regent vydávame detský literárny časopis ZIPS, v ktorom malým čitateľom predstavujeme dobré diela zo slovenskej a svetovej literatúry a chceme im ukázať, že literatúra nie je strašidlo, ale kamarátka.
Súčasné rozprávky sú akoby ostrovom samým pre seba, bez presahu pre dospelých.
Problém je možno aj v literárnej vede, ktorá u nás v istom čase detskú literatúru vytlačila na okraj záujmu – akoby išlo o texty menej hodnotné, ktorými sa akademickí vedci predsa nebudú zaoberať. V súčasnosti sa to pokúšajú meniť napríklad Ondrej Sliacky či Zuzana Stanislavová, ktorí s kolektívom au torov vytvorili Slovník spisovateľov pre deti a mládež a dejiny danej literatúry. Ale občas je chyba aj v samých detských knihách. Ak sa dospelému do rúk dostane hlúpučký textík, druhý alebo tretíkrát už po takomto type lektúry nesiahne.
Ako z pohľadu autora vnímate rozdiel medzi tvorbou pre deti a dospelých?
Je to úplne iný štýl písania, hoci seba ako autora asi nedokážem poprieť ani v jednej zo svojich kníh. Rozdiel nie je ani tak v tom, čo je náročnejšie, pretože i text pre deti som občas päťkrát prepisoval a cizeloval, ale ide o celkovú atmosféru a možno aj vyznenie. Zatiaľ čo v knihách pre dospelých si môžem dovoliť byť pesimistický, v knihách pre deti sa tomuto pocitu snažím vyvarovať.
Takmer každá z vašich kníh vyšla v inom vydavateľstve. Žiadne vás doteraz autorsky neuspokojilo, alebo máte rád zmeny?
Každé vydavateľstvo bolo profilované na trochu iný typ literatúry. V niektorých som bol spokojnejší, v iných som si povedal – nikdy viac. Na vydavateľstvá detskej literatúry som mal však šťastie – Mladé letá i Perfekt sú špičkové a profesionálne vydavateľstvá. No občas treba vyskúšať aj niečo iné.
Pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg, zaoberáte sa jazykovedou. Ako sa navzájom podnecujú tvorba a veda?
Dejiny jazyka sú pre mňa inšpirujúce. Okrem písania a učenia sa venujem aj divadlu, v ktorom inscenujeme historické príbehy vytvorené na základe skutočných udalostí. Práve pri práci s historickými textami sa mi dostanú do rúk rôzne zaujímavé námety. Keď sme inscenovali svadbu v rodine Sztárayovcov alebo priebeh cholerovej epidémie v Michalovciach, mal som výhodu, že som si o týchto udalostiach mohol prečítať v originálnych dokumentoch a zistiť, ako sa asi cítil pisár opisujúci situáciu v meste, v ktorom na uliciach umierajú jeho známi.
So svojimi knihami ste absolvovali množstvo literárnych besied. Aký máte vzťah k verejným čítaniam?
Veľmi dobrý. Ak sú verejné čítanie alebo beseda dobre zorganizované, splnia účel, teda navnadia návštevníka na čítanie. Ide o verejnú prezentáciu literatúry, ktorá samozrejme tiež potrebuje reklamu a potrebuje sa dostať do povedomia čitateľov.
Aké sú vaše literárne plány? Smeruje vaše umelecké srdce viac k tvorbe pre deti alebo dospelých?
Plánov by bolo veľa, len času je akosi málo. Nuž, a kam ma to viac ťahá? Srdce či už to nakreslené alebo skutočné má dve rovnaké časti (či komory) a to je dobré, lebo do jednej sa môže schovať literatúra pre deti a do druhej literatúra pre dospelých, a tak sa vlastne ani nemusím rozhodovať.
