Zora Mintalová-Zubercová (1950) je etnografka, historička a muzeologička, vydala viacero publikácií so zameraním na kulinársku históriu a históriu stravovania, napríklad Všetko okolo stola I a II (2009, 2010), Vianoce na Slovensku (2012), Pečieme na Vianoce (2013). Aktuálne jej vo Vydavateľstve Slovart vyšla kniha Tradície na Slovensku.



Kuchárske knihy sú v súčasnosti v kurze. Vaše publikácie spadajú taktiež sčasti do kulinárskej tematiky. Napriek tomu sú iné – doplnené o výskum v oblasti zvykov a tradícií na Slovensku. Čím vás oslovila práve téma slovenskej gastronómie?

Na prvý pohľad nie veľmi lákavá téma ľudovej stravy a stravovania na Slovensku, ktorej som sa začala profesionálne venovať pred vyše štyridsiatimi rokmi v Slovenskom národnom múzeu v Martine, mi poskytla také úžasné možnosti, o ktorých som na začiatku ani netušila. Od 70. rokov 20. storočia som uskutočnila desiatky výskumov na celom Slovensku. Časom som sa nevenovala už len ľudovej strave, ale strave a stravovaniu v širších súvislostiach. Zjednocujúcim prvkom bol pre mňa stôl, tak v rodine roľníka, ako i remeselníka či príslušníka miestnej inteligencie. V rámci kulinárskej histórie je možné prisúdiť našej gastronómii dôležitý význam na Slovensku i miesto v Európe.

V rámci písania knihy Vianoce na Slovensku ste preskúmali 16 slovenských regiónov z pohľadu tradičnej slovenskej kuchyne. Ako vôbec takýto typ literatúry vzniká? Ako sa dostanete k niekoľko desiatok rokov starým receptom?

Priznávam sa, že som nikdy nechcela písať kuchárske knihy. Taká, o ktorej môžem povedať, že je vyslovene kuchárskou, mi vyšla len jedna – Pečieme na Vianoce. V každej mojej knihe som recepty napísala len ako bonus k téme, ktorú som spracovala, ako niečo navyše k celkovej atmosfére publikácie. Staré recepty som získala od gazdín narodených ešte v 80. a 90. rokoch 19. storočia, recepty meštianskej kuchyne zbierala už moja prastará matka koncom 19. storočia, potom stará mama i maminka. Poskytli mi ich aj kuchárky, ktoré pôvodne varili pre bohatých mešťanov či príslušníkov bývalej šľachty.

To, že teraz môžem písať knihy, je výsledkom mojej dlhoročnej vedeckovýskumnej, zbierkotvornej a prezentačnej práce v múzeu. Tá mi umožnila vystihnúť danú problematiku v celej šírke, skĺbiť teóriu s konkrétnymi muzeálnymi predmetmi. Postupne som si vybudovala takú databázu, že napísanie knihy je dnes pre mňa, zjednodušene povedané, otázkou zodpovednej selekcie overeného materiálu a niekoľkomesačného každodenného písania. Ale nad tým všetkým musí byť téma, ktorá ma chytí za srdce.

Stretli ste sa počas svojej dlhoročnej vedeckovýskumnej činnosti aj s niečím nezvyčajným, prekvapujúcim?

Neoddeliteľnou súčasťou mojej práce v každej oblasti ľudovej materiálnej kultúry, či išlo o staviteľstvo, nábytok, stravu, textil..., sa stalo zvykoslovie. Život našich prarodičov, ich pracovné i sviatočné chvíle totiž neustále ovplyvňovali rôzne pozostatky starodávnych obradov, zvyky, ktoré dôsledne dodržiavali a prenášali z generácie na generáciu. Ak ma niečo prekvapilo, boli to skôr rozmanité osudy ľudí, ich viera, nazeranie na život, úcta k tradíciám a schopnosť vyrovnať sa s nepriazňou. Stretla som sa s dobrosrdečnou starkou, ktorá sa nikdy nekúpala, veď stačilo postáť na daždi, ktorý zoslal Pán Boh, i s milou starenkou, ktorá na čítanie používala slnečné okuliare. Spoznala som grófk u žijúcu v paneláku aj veľkopodnikateľa, ktorý mal v cárskom Rusku obrovský niekoľkoposchodový obchodný dom a po revolúcii si ledva zachránil život a ako pamiatku si domov doniesol miliónové papierové ruble, čo nemali žiadnu hodnotu.

V posledných rokoch stúpa záujem Slovákov o minulosť predkov. Prečo je to podľa vás tak?

Pravdepodobne sme po vyše dvadsaťročnom období, ktoré máme bezprostredne za sebou, potrebovali dospieť a uvedomiť si, kto sme a čím sme prešli. Položiť si otázku, či sa necháme unášať na vlnách globalizácie 21. storočia preplneného sociálnymi sieťami, ale so strácajúcimi sa medziľudskými vzťahmi, alebo nám záleží aj na našej identite a začneme hľadať svoje korene. Možno zatiaľ nie ako celok, ale aspoň ako jednotlivci a rodiny, ktoré zostavujú svoj rodokmeň a nachádzajú záľubu v ľudových piesňach, tancoch či knihách venovaných histórii a tradíciám.

Vaša nová kniha Tradície na Slovensku obsahuje i receptár s tradičnými jedlami, ľudové piesne, riekanky a pranostiky. Nadväzuje na predchádzajúcu publikáciu Vianoce na Slovensku alebo je v niečom iná?

Knihy majú spoločnú len jednu časť, a tou je predvianočné a vianočné obdobie so všetkým, čo s ním súvisí, avšak kniha o tradíciách má oveľa širší záber. Ponúkam čitateľom rodinnú knihu, v ktorej môžu spoznať naše tradície, pôvod rodinných a výročných sviatkov a zvykov i to, čo nám z nich ostalo. Chcela som formou rozprávania, doplneného o priamu reč, zážitky, názory a tradičné jedlá priblížiť atmosféru života našich prarodičov vo vidieckom i v mestskom prostredí, v rodine roľníka, remeselníka, zemana. Preto nejde o knihu vyšperkovanú ilustráciami, ale o pútavé čítanie pre celú rodinu.