Ukážka z diela

Bohuš Bodacz: Pokoj noci

Pokoj noci

Dom

(úryvok z knihy Pokoj noci)

     Za oblokom mokne noc, neviem, koľko si ráta hodín. Je zima a stolička podo mnou vytrvalo vŕzga. Bolia ma oči a chrbát. Možno píšem svoje posledné riadky, pretože dnes som sa konečne rozhodol. Poruším zákaz. Nemôžem strážiť tento dom a nenavštíviť všetky jeho miestnosti. Neprehliadnuť každý jeho kút. Nemôžem žiť v ustavičnom napätí a strachu. Musím navštíviť byt na trinástom poschodí. Veľmi dobre si uvedomujem, že nemám čo stratiť. Darmo ma predstavitelia firmy upozorňovali, že vniknutie do ich bytu mi prinesie len nešťastie. Ale čo je to nešťastie, ak človek nie je šťastný? Ak je opustený a sám?

     Odvaha dozrieva ako víno. Rozleje sa v žalúdku a potom teplo stúpa do hlavy. Noc príde o svoje tiene a telo zmocnie. Niet sa čoho báť. Vzal som si starú hrdzavú železnú tyč a vykročil som. Hoci bolo na chodbe svetlo, zvieral som v dlani baterku. Pomaly som kráčal na trináste poschodie.

     Bol som prekvapený sivým prachom, ktorý mi víril okolo členkov, a niekedy vystúpil až do výšky kolien. Každý schod akoby mal svoj osobitý priestor a čas. Na trinástom poschodí mi začala od vzrušenia tiecť krv z nosa. Rubínové kvapky nehlučne padali do sivého prachu. Je neuveriteľné, ako ticho človek krváca.

     Zrazu zhaslo svetlo, rozsvietil som baterku a zastal som pred dverami bytu číslo 52. Nemali kľučku, a ja som to v duchu očakával. Pridržal som si baterku kolenami a starou železnou hrdzavou tyčou som sa chystal vypáčiť dvere. Ale nemusel som, dvere sa nehlučne otvorili a ja som opatrne vstúpil do malej, zvláštnej izby v tvare U. Srdce mi búšilo až v hrdle, lebo som bol presvedčený, že tu niekoho stretnem. Niekoho, kto ma buď zabije, alebo my všetko vysvetlí. V miestnosti však panovalo ticho, ktoré znásobovali trblietavé plamienky desiatok sviečok. Pod oknom stál dubový stôl, keď som k nemu pristúpil, upútal ma na ňom roztvorený zošit s popísanými stránkami. Rýchlo som pohľadom prebehol izbu, či sa v niektorom kúte niekto neschováva, a sadol som si na vŕzgajúcu stoličku pri stole. Listoval som v zošite a očami som preskakoval po riadkoch, ktoré napísala akási unavená ruka. Čítal som: … za oblokom mokne noc… potom sa všetko zmenilo… dažďové kvapky rozplakali okno… obdivoval som ich červené a čierne väzby… chcelo sa mi snívať… spočiatku som ich uprené pohľady nevnímal… dlho som robil tak, ako mi prikázali… píšem si denník, aby som si pripomenul… Tie slová ma zarazili, vzrušili, zneistili, ale keď som si prečítal vetu na prvej strane, všetko som pochopil. Hľadel som na ňu a opakoval som si ju ako zaklínadlo. Niekto krasopisne napísal:

     Jed je pripravený.