Vyhľadávanie
Stopy vedú do temnoty
Zapísal Fictus Fabulus
Dodnes si pamätám deň, keď ma uniesol strýko. Nepredstavujte si policajné vrtuľníky, väzenie v pivnici alebo iné veci z trileru. Moji rodičia to nazvali tvorivý predĺžený víkend a strýko konzultácia na novom projekte.
Vidím, že sa musím vrátiť na začiatok. Aj tak to bude asi dosť zmätené. Pretože mnohé udalosti si už nepamätám. Niekto mi vykradol pamäť. Bol som — a občas ešte stále som — celkom obyčajný chlapec. Ktorému sa stali neobyčajné veci.
Ten školský rok sa začal akosi čudne. Niekoľko týždňov pred koncom prázdnin som sa začal tešiť na školu. Ja viem, neznie to dôveryhodne, ale fakt som sa tešil, že uvidím naše decká. Netvrdím, že sme boli nejaká zohratá partia, ale s niektorými sme si celkom sadli. (Najviac som sa tešil na Patygold. Ale to iba v zátvorke.) Školu som vnímal tak, že podľa akéhosi náhodného výberu nás, húf deciek približne rovnakého veku, naženú do tried. Potom tam vojde chabo platený zamestnanec, väčšinou žena, a má tri štvrte hodinu na to, aby odprednášala nové informácie a zrýchlene zistila, či nám ostalo v hlave niečo z predošlého učiva. Potom prejde do inej triedy, kde je nová črieda deciek, zatiaľ čo k nám príde iný pracovník školstva s celkom inými informáciami. Len tých štyridsaťpäť minút sa nemení.
Celé to trvá deväť rokov a volá sa to základná škola.
Moje školské roky ma naučili pravidlo 3 : 3 : 3. Tretina spolužiakov boli kamoši, tretina bola odporná a tretina mi bola ukradnutá. Väčšinu času sme sa vídali iba od chrbta. Keďže som patril medzi najvyšších a sedával som vzadu, poznal som dôverne chrbty, krky, účesy všetkých spolužiakov. Pravidlo 3 : 3 : 3 sa dalo použiť aj na učiteľov. Tretina bola okej, tretina nepriatelia a tretinu som mal na háku.
Druhá základná poučka: raz a navždy som pochopil, že v škole sa neučím ani pre život, ani pre seba, ale iba pre známky. Aby moji úzkostliví rodičia neskolabovali, keby sa nedajbože zjavila na vysvedčení trojka. Už pri dvojke sa mamka chytala za srdce a otec so zdvihnutým obočím zahlásil: „Nedalo sa to lepšie? Nabudúce to vytiahneš na jednotku!“
Ten školský rok, ako vravím, sa začal zvláštne. Ľudia sa zmenili. Nehovorím len o babách: jasné, že sme zaznamenali, ktorej narástli prsia a z ktorých sa stávali zmenšeniny dospelých žien.
Rozdiely medzi nami sa o čosi zväčšili. Podaktorí chalani prerástli ostatných aj o tri hlavy. Niektoré decká boli ešte decká a my ostatní sme už dospievali. Nazýva sa to young adults. Keď som prvýkrát počul toto spojenie, zaznelo mi to ako Ján Gadúc. Jang edalc. Niektorí z nás boli takým Jánom Gadúcom.
Ako vidíte, baví ma zaoberať sa slovíčkami. Rád som písal slohy, a keď ma učiteľka vyvolala, spolužiaci si vydýchli. Čítal som svoje päť-, sedem-, desaťstranové príbehy a ostatní boli zachránení. Aj preto ma v triede niektorí rešpektovali, niektorí nenávideli a niekomu som bol celkom egál. 3 : 3 : 3.
Patygold sa na mňa niekoľkokrát sprisahanecky pozrela. Nebola misska ani triedna krásavica, teda podľa ostatných báb. Neboli do nej húfy ôsmakov a deviatakov. Nebola všade, ale vždy sa vyskytla tam a vtedy, kde ste ju potrebovali. Aspoň podľa mňa, lebo pre mňa jediného bola dôležitá. Bolo by fajn kamarátiť sa s ňou. Niekoľko dní som vymýšľal stratégiu, ako ju pozvať — a v tom bol problém. Do kina? Na zmrzku? Na kolieskových k rieke? Najvhodnejšie sa mi zdalo pozvať ju do kníhkupectva. A kúpiť jej nejakú skvelú knižku, pretože bola knihomoľka ako ja.
Ešte boli iba prvé dni septembra, a už to v triede vrelo. Vznikalo oveľa viac konfliktov ako po iné roky, baby sa ohovárali, chalani boli každú chvíľu v sebe a často sa to skončilo rozbitým nosom alebo modrinou pod okom.
Na slovenčine som čítal sloh z prázdnin. Vynaliezavosť našej slovenčinárky Zachariášovej vrcholila pri osvedčenej téme Môj najkrajší zážitok z prázdnin. Ako rok predtým a rok pred predtým. Napísal som strhujúci triler o tom, ako som u bratanca (ktorého nemám) z Muráňa (kde som v živote nebol) jazdil na koni.
Najprv som ho musel oddeliť od stáda, pretože to boli voľne sa pasúce žrebce. Potom som sa naň vyšvihol, bez sedla a postroja, niekoľkokrát ma zhodil, pričom ma raz skoro podupalo splašené stádo. Napokon som si ho skrotil a odvtedy som na ňom jazdil až do konca prázdnin.
Všetko som si vymyslel. Na nijakej Muránskej planine sme neboli. Naši nezvykli s nami chodievať na také dovolenky. Ich fantázia sa končila pri nudných táboroch a pláži na Balatone. Možno poviete, že som klamal. Ale pre mňa to bola tá najskutočnejšia realita. Moja vlastná fantasy.
„Opäť raz excelentne!“ pochválila ma Zachariášová. „Vidno, že máš v rodine spisovateľa.“
Na toto som bol alergický ako sova na denné svetlo. Mal som náhodou strýka a ten strýko bol náhodou textár v reklamnej agentúre. Hrdo si hovoril, že je copywriter. No a? Mal zásluhu na tom, že som rád čítal a vymýšľal si zaujímavé príbehy? Povedal niekto, Zaujec, narysoval si perfektnú kružnicu, vidno, že máš otca stavbára?
Následky môjho úspechu nedali na seba dlho čakať. Po vyučovaní ma zastavil Hevijer. Mal ma v zuboch odvtedy, čo som mu vymyslel prezývku Hevimetla, ktorej sa odvtedy nezbavil.
„Počuj, Šejkspír,“ drgol do mňa. „Že ty blufuješ?“
Ako môže Hevimetla vedieť, že nemám bratanca a že som na Muráni nejazdil na koni?
„Vieš, čo si myslím?“ pokračoval Hevimetla a znova do mňa rypol. „Že ti to napísal tvoj slávny strýčko. To sa potom ľahko dostávajú jednotky, čo, Šejkspír?“
Nervózne som sa zasmial. „Ty chudák, môj strýko...“
Ďalej som sa nedostal. Sú slová, ktoré sú ako plechovky v automate. Vložíš mincu a plechovka vypadne. Povieš správne zvolené slovo — a vyletí päsť. Ako teraz slovo chudák.
Z nosa sa mi pustila krv. Debilný nos, pomyslel som si. Prečo je taký tenký a háklivý? Prečo som ho zdedil po mamke? Strýko, otec a sestra mali nosy-skoby. Tie by sa tak rýchlo nerozkrvácali. Mimochodom, moja sestrička z času na čas zakvílila: „Ja viem, že dcéry sú po otcoch a synovia po mame, ale prečo som musela zdediť aj tento poondiaty nos?“
To bola pravá chvíľa, aby sa zjavil niekto nežiaduci. A pravdaže, musela to byť tá najhoršia persóna — telocvikár Santovka. (Skromne poznamenávam, že aj túto prezývku som mal na svedomí ja. Mohol by som si raz otvoriť agentúru na výrobu prezývok, nickov a pseudonymov.) Volal sa Szantóo. Učil aj zemepis, ale látku si vždy musel naštudovať hodinu pred žiakmi. Nemal ma rád. Patril k tej druhej tretine učiteľov, s ktorými sa srdečne neznášate.
„Toto čo to tuto?“ spustil, keď nás našiel v šatni. „Ty sa tu biješ a je ti šumafuk, že si zakrvácal chodbu!“ (Bože, tá jeho reč! Trhá mi uši!)
„V pondelok do môjho kabinetu!“ zahrmel a potiahol ma za vlasy. „A konečne sa zbav týchto dlhých škutín!“ Santovkov kabinet bola mučiareň vybavená prvotriednym mučiarenským náradím. Neboli to škripce ani zubárske kreslá, ale jeho trofeje. Obeť si najprv vypočula dlhokánske memoáre o Santovkových športových úspechoch a potom musela olejom vyleštiť všetky trofeje zo všetkých športových disciplín, ktorým sa Santovka počas kariéry venoval. Boli to naozaj muky. Ten chlap mal už dávno sedieť!
Hevimetla, samozrejme, ušiel a mňa tam nechal s krvavým nosom, telocvikárom a nedopovedanou vetou. Tá mala znieť: „... môj strýko by sa na takýto príbeh nezmohol, ani keby ho smolil pol roka v tom svojom kutlochu.“
Kutloch bola chalupa v nejakej zastrčenej dedine, kde ani líšky nedávajú dobrú noc, lebo by im nemal kto odpovedať. Nemal som ho rád. Otec bol od neho o osem rokov mladší a strýko bol preňho stále starší brat. Liezlo mi na nervy, ako sa mu neustále podlizoval a pchal do zadku. Bol hrdý na to, že sa o ňom z času na čas písalo v časákoch a občas sa zjavil v Smotánke.
Donekonečna nám pripomínal tie dva slogany, ktoré vymyslel pre akúsi kampaň a ktoré sa svojho času vysielali aj v telke. Jeden bol na akýsi prací prášok (Prací prášok, ktorý vám ušetrí prachy) a druhý na toaletný papier (Aby ste vždy mali papiere v poriadku! Dosť nechutné, však?)
Keď som prišiel zo školy s rozbitým nosom, strýko bol u nás. Našťastie i nanešťastie. Našťastie preto, lebo som mohol vkĺznuť nenápadne do kúpeľne a zmyť si zasychajúcu krv. Nanešťastie preto, lebo prišiel s geniálnym nápadom!
„Urobíme si spisovateľský workshop! Vezmem ťa do svojej dielne, kam ešte nevstúpila cudzia noha!“ zvestoval mi hneď pri dverách obývačky. Jeho úžasný plán spočíval v tom, že ma vytiahne do toho zapadákova, kde budeme tri dni „tvoriť“!
„Vy-ni-ka-jú-ce!“ štebotala mamka. „V piatok je štátny sviatok, celý predĺžený víkend môžete byť zahrabaní v písmenkách! Nikto vás nebude rušiť!“
No zbohom! Byť tri dni s chlapom, s ktorým mám spoločné iba to, že sa rovnako voláme!
(Trio Publishing, 2017)
