Vyhľadávanie
Dedičný červotoč
(úryvok)
V devätnástom storočí, vtedy, keď sa namiesto brka začali používať kovové písacie perká na zastrkovanie do drevených rúčok napokon aj na Spiši, už nik zo všetkých Schlüsselovcov nevedel — okrem starého Albrechta Schlüssela — že kedysi, asi dvanásť-pätnásť rokov po drahom, ako voľajaká korunovácia kráľa lesklom podpísaní viedenského mieru a zároveň i od vzniku prvého valčíka na svete, v časoch ako aprílové počasie, keď ozbrojení a nevyplatení vojaci utekali od svojich útvarov a združovali sa do malých a prefíkaných zbojníckych družín, čo vymáhali výpalné od šafárov, pričom si prišli aj oni na svoje, v ohýbajúcich časoch, čo každého nútili správať sa ako pod nízkou klenbou pivnice, konať v podrepe a tvrdiť, akí sú všetci vzpriamení, v habkajúcich časoch znehodnocujúcich menu, v predrážďujúcich časoch, keď sa šírila správa o cholere zo Zemplína, mätúca správa o akomsi podozrivom bielom prášku sypanom do studní, navzájom si odporujúca správa o trávení studní pánmi, o čom sa dozvedeli už aj na Spiši, v časoch, keď budúcnosť čoraz väčšmi vädla a bola v kde-čom nepredvídateľná ako číselná hodnota, aká sa ešte len ukáže na vrchnej ploške, keď sa hracia kocka zastaví, sa akýsi vyobliekaný prišelec, od hlavy po päty očividný cudzinec zjavil v istom spišskom mestečku raz ráno na námestí. Sedel vo vykrášlenom sedle, na vysokonohom, v tom kraji vari doposiaľ nevídanom koňovi. Akýsi Cigán, ktorého práve v súvislosti s týmto koňom neskôr pohnali pred mestských pánov a obesili, prehlásil, že ten kôň šiel tak potichu, ako chodí smrť na svadbu. O cudzincovom koňovi vedel richtár prv ako jazdec o richtárovi.
Cudzinec prišiel na nádhernom, asi voľajakou masťou ponatieranom a vyleštenom, vykefovanom koňovi, koňovi, ktorý dával na obdiv, že v sebe nosí prevahu arabskej krvi, kôň s ihravými, na pohľad ako porcelán krehkými nohami, čo sa v čomsi ďalekom ponášali vyšľachteným vrtkým nohám benátskych tanečníkov, koňovi s ligotavou srsťou ako na vzácnych olejomaľbách konských tiel z obrazární a s učesanou hrivou i vypucovanými kopytami; kôň pôsobil, akoby sa len-len práve vrátil z raňajšej pánskej vychádzky v parku. Bezpochyby závideniahodný, skôr však ukradnutiahodný kôň, ktorý platil „v totem kraju“ viac ako papierová bankocetľa na väčšiu sumu. O koňovi vraveli postávači: „Skadze to ľem idze taky vyglančeny, kedz tu kolem dokola kaščela nechyrovac!“ „Možno ho široval s totema vtačkama, čo še im na pirka šicko nalepi.“ Kôň vyzeral, ako keby neprichádzal zďaleka, ale akoby sa na jeho včasnorannej zovňajškovej úprave len pred hodinou podieľali niekoľkí svedomití služobníci. Jazdec si v ničom nezadal so svojím koňom. Nový čierny semišový oblek, tri prstene, veľký, čistý, naškrobený biely golier. Statný päťdesiatnik s pevnými svalmi a tvárou, „čo mala oči všade“. Druhý kôň (starší nielen podľa hlavy, zubov a kopýt), tiež upravený ako aj jeho druh, niesol batožinu. Tí, s ktorými sa musel prišelec pustiť najskôr do rečí vraveli potom o ňom, že „nehvaril po špišacky“, ale „melefocil dajaku šlovacku hatlaninu a barzo dzivne po nemecky“. Pýtal sa na richtára a pobral sa za ním. S peknou hrsťou veľkých červenkastých zlatých dukátov, ktoré akoby nechtiac vyložil, keď hľadal šatôčku na pot, na pery i na sopeľ a čo podľa ich sfarbenia síce mohli, ale i nemuseli svedčiť o razení v blízkovýchodnej stredomorskej mincovni, sa najprv pozhováral — vyholený, s poletujúcimi zmytými vlasmi a pristrihnutými fúzikmi s otcom mesta. Najprv začal rozhovor s mladou richtárovou ženou, no po pohostení prestarnutým tvarohovým koláčom a po tom, čo dal prišelec nanosiť kôš tokajského vína a pečienky z hostinca, rozpovedal richtárovi, ako jeho, rakúskeho šľachtica prepadla pod Beogradom zatúlaná turecká hliadka, o všetko ho obrala, zabila mu jeho mladú ženu, ukradla doklady a už iba zlato, čo Turci nenašli, iba zlato môže stvrdiť zdelenú skutočnosť. Vraj sa vracia do kraja, z ktorého pred vyše tristo rokmi odišli jeho predkovia a tu sa rozhodol zložiť kosti. Zadlžené role a lesy patriace mestečku potrebovali rýchlu pomoc, prísun živých peňazí a ich okamžitý bystrý obeh.
Zavolali radných, ktorí sa i s richtárom nad ránom spili takmer až do nemoty a ponúkli na predaj zadlžené nemovitosti i role, čo patrili mestu. Jediná iba podnapitá osoba — richtárova žena — doviedla triezveho Eberharda Schlüssela do hostinca Izáka Eksteina (ktorý už „o všetkom dopodrobna vedel“), ktorý keď sa pozrel na dukát, čo mu podal hosť, pokýval hlavou a poznamenal po nemecky, že si Eberhard nevybral dobré mesto, vydal mu peknú kôpku drobnejších strieborných i medených mincí, podotkol, že keby potreboval pomoc, nech sa naňho obráti a opatril mu koňa, čo nosil batožinu. V tú istú noc ukradli Schlüsselovho koňa z richtárskej maštale, no on ho o päť dní vysliedil „tými zobákmi, čo mal namiesto očí“ a dokrvavil Cigánov až na pomedzie smrti, keď koňa vypátral v cudzej, preňho celkom neznámej dedine. V mestečku i na jeho okolí nadobudol úctu, pretože má zázračný ňuch na Cigánov, že zavetrí cigánske ruky ako jazvečík potkanov a že Cigáni by sa mu mali vyhnúť na sto svinských krokov.
O niekoľko pochmúrnych zimných týždňov sa nad schudobneným richtárskym stolom vážili Schlüsselove dukáty, nahrýzali ich „spišacke šilne zuby volkov a nic še neštarali, jake to pišmo, kere bulo na nich“. Schlüssel sa stal zanedlho nositeľom cteného mena, majiteľom značného majetku i kováčskej dielne, zámočníctva, ba sa aj spolčil s konskými kupcami.
Lenže keď sa navôkol Eberharda Schlüssela začal pomaly rozmnožovať zveľadený statok, pozvoľna vznikali aj otázky, komu nechá taký rozsiahly majetok, a teda že by potreboval zopár rúčich synov, ktorí by sa ujali otcovizne, keď bude Eberhard zošlý. Jeho najbližší — zopár priamych, ale zo štyroch pätín neúprimných a závistlivých kamarátov spomedzi konských kupcov (mal konský handel a rád mu vždy podľahol ako náruživý kartár práve preto, že v týchto odhadoch koní i v sádzkach častokrát vyhral) — mu vnucovali pekné, bujné vdovy i dokonca vlastné nezletilé dcéry. Napokon mu i dobromyseľný a skúmavý farár pripomenul biblickú pravdu, že „je zle žiť bez ženy“. Odhodlal sa na sobáš. Keď sa zvesť o Eberhardovej vôli oženiť sa rozšírila po mestečku, ženy nezaháľali. Eberhard sa napokon rozhodol s neomylnosťou znalca konských tvárí a nemýlil sa takisto ako ani medzi kobylkami — a požiadal o ruku tichú, skromnú, čistookú, polopeknú a pobožnú dievčinu Ursulu, nemovitú, polovičnú sirotu už v rokoch. Červenajúc sa privolila. O necelý rok, pár dní po tom, ako povila krásneho chlapca, si priviazala slučku na krk pod pôdišiarom povedľa krásnej kravy, s nezvyčajne obdivuhodnou hebkou lesklou srsťou, krásnou ako starodávna červenohnedá tehla na múre po daždi, často čistenej, kefovanej a umývanej kravy, ktorej rožky leštil jej manžel mletým mramorovým práškom na kľučky, aby vyzerala ako namaľovaná krava na oltárnom obraze Narodenie Pána, na ktorú sa podobala. Obesila sa na železnom kline na vešanie lampáša.
Ursula napísala Eberhardovi lístok švabachom — našiel ho zastrčený pod povrazom pritisnutý k jej hrdlu — v ktorom mu zdeľovala, že sa vydala „za machometána“, že on to má napísané na tele (ako teda vedela, že tak vyzerá „tota vec“, keď šla do manželskej postele ako panna a nemala kde vidieť ako vyzerá posvätný mohamedánsky znak od ostria na mužskom pohlavnom úde) a že „cíti smrteľný hriech“ a prosila manžela, aby jej odpustil. Odkiaľ sa táto hanblivá panna mohla dozvedieť, že mohamedáni takto poznamenávajú mužské pohlavie? zúfal si. Eberhard stŕpol, schoval si Ursulinu kartičku a odvtedy, nech hľadel na kohokoľvek, hľadel ako neprítomný, akoby mal sklené oči ako richtárova vypchatá obľúbená vyžla, hoci naďalej podkúval kone, vyrábal kľúče, zámky, dozeral, aby bola obrobená zem, ale už sa iba málokedy venoval obchodu s koňmi a nikdy viac sa už neoženil.
Eberhard sa cez celý svoj voľný čas venoval chlapcovi, ktorý dostal meno Albrecht. Naučil ho čítať i písať a mnohokrát ho brával na dvojkolesnom vozíku pomedzi rozsiahle polia, na ktorých rástla kapusta, zemiaky, ovos i pšenica, repa, pričom nikdy nezabudol zdôrazniť „toto je naše“ a snažil sa pripútať k sebe dieťa hruborukou trasľavou nehou, v ktorej bola doslova akási obava medvedice, medvedice prvorodičky o mláďatá.
Keď bujnému chlapčaťu začalo chlpatieť pohlavie a keď jeho otec musel dávať pozor, „aby si nehoncoval úd,“ vzal Albrechta k sebe do dielne, aby ho zaúčal do kováčstva. Mládenček musel od predobeda až do podvečera mlátiť kladivom do petlíc a kovať „zuchty“, šiel večer spať ako pred zamdletím.
(L.C.A., 1998)
