Vyhľadávanie
„Nemohol by byť ten televízor tichšie?“
„Máme to radi nahlas.“
Objavila sa redaktorka s oranžovou ofinou a keď začala hodnotiť súťažiacich, krčmárka na nej spočinula zamilovaným pohľadom. „Radana. Tú máme radi. Radanu.“
Oranžová ofina zrazu sčernela a súťažiaci na obrazovke sa premenili na šedivé tiene.
„Plyn. Plyn je slabý,“ vzdychla krčmárka.
Oprela o stenu drevený rebrík a vyliezla až k televízoru. Odklopila plechový kryt a zubami držiac handru, šikovne vytiahla začadený cylinder. Starostlivo ho vyutierala, nasadila nazad a vyleštila aj druhý. Bolo vidno, že sa v práci vyzná a že ju robí často. Opäť zapojila prívod plynu, plamienky v lampách sa zachveli a o chvíľu už svietili naplno. Na obrazovke sa znova objavila plnooranžová Radana a merala stopkami, kto skôr nalúska kilo hrachu.
„Starý. Dvojlampový,“ zliezla dolu krčmárka a rebrík položila na podlahu.
Redaktorka práve do kamery ukázala guľatučký hrášok a s úsmevom ho prehltla.
Krčmárka zatlieskala. „Radana!“
Otvorili sa dvere a vošiel železničiar z autobusu a posadil sa rovno k doktorovi. Dal si dolu helmu a otrepal si mokré vlasy ako pes, keď vychádza z vody.
Zadíval sa na doktorove hodinky. „Na koľko to príde?“
„Čo myslíte?“ pozrel mu Ort prvýkrát do očí.
Boli modré, ako nebo, napísal by básnik. Keby z nich nekukalo peklo, dodal by Ort. Železničiar ukázal na ciferník, okolo ktorého pomaly obiehali planéty slnečnej sústavy, sledované sekundovou ručičkou, ktorá im nedopriala oddych. Ort ich dostal po promócii od rodičov.
„Neviem. Pani vrchná, tatranku,“ obrátil sa doktor.
„Tatranky nemáme.“
„Vždy, keď bolo najhoršie, boli aspoň tatranky.“
Krčmárka sa pozerala na obrazovku a plakala.
Z maličkých očí jej padali maličké slzy a na maličkej blúze robili maličké fľaky. „Radana. Ona nám rozumie. Zastane sa aj obyčajného človeka.“
„Vy jej píšete? Do televízie?“
„Dlhé listy. Hovorí mi z duše. Všetci ju pozeráme!“
„Ja nie!“ tresol do stola železničiar a pohárik modrej nadskočil. „Pekné hodinky.“
Doktora pošteklilo pokušenie a obrátil sa k dojatej krčmárke. „Píšete jej? Prečo neprišla so štábom? Prečo nemáte pivo?“
„Veď cestu zavalilo! Nedá sa sem dostať, autom ani autobusom!“
„Čo vlaky?“
Teraz na doktora pozerali obaja. „Ako ste prišli?“
„Cez tunel.“
„Vidíte. Trať je zrušená. Kto by sem chodil. Kto by vozil pivo, načo?“
Televízor zablikal a Radana zhasla.
Krčmárka zaťahala železničiara za kabát. „Jurech, narazíš mi plyn?“
Blondiak pomaly vstal, otvoril poklop a drevenými schodmi zišiel do pivnice. Bolo počuť hrkot oceľových fliaš. Doktor ho poznal z nemocnice, tak znel natlakovaný kyslík, nebezpečne zvonivo. Každý raz hrozilo, že pri silnejšom náraze vybuchne, no hoci všetci ošetrovatelia, čo ich len poznal, nešetrne fľašami trieskali o zem, ba zhadzovali ich z korby nákladiaku na betón, nevybuchla žiadna.
Železničiar sa vzápätí vynoril a na pleci niesol žltý valec. Pripojil k nemu hadicu z televízora, pričom uniklo trochu plynu. Na okamih zavoňalo bahnom, no on zručne utiahol ventil prstami. Postavil sa na stoličku, otvoril prístroj a zápalkou, pomaly jednu po druhej, zapálil v televízore lampy. Vysielali reklamu.
„Vibramy, čo?“ usmial sa železničiar. „Také som mával.“
„Dobré na túry,“ zakonverzoval doktor a začal sa potiť. „Mám ich pätnásť rokov. Už chytili tvar nohy.“
Mimovoľne privrel oči. Spomenul si, ako rád s Evou chodievali na vychádzky za mesto. Najmenej trikrát sa pritom milovali v besiedke, kde si občas rodiny s deťmi usporadúvali pikniky a hrozba, že ich niekto pristihne, dodávala sexu napätie. Že konzumovala jedenapolkrát?! Doktor otvoril oči.
Železničiar naňho nepriateľsky hľadel. „Aj bunda chytí.“
Ohmatal kožušinový golier.
„Myslíte tvar tela, ako topánka?“ filozofoval doktor. „Nie, nie, bunda je neverná, tá sadne každému, ale topánka miluje iba vás. Ľudí nechávame za sebou, topánky nie, teda, pokiaľ sa to dá, topánky berieme so sebou.“
Železničiar sa postavil a uprene mu hľadel do očí. Tak predsa padne zaucho, to komunikačné médium rodného kraja, pomyslel si Ort, no chlapove ruky pokojne viseli vedľa tela.
„Treba platiť mýto,“ povedal.
„Aké mýto?“
„Prešli ste cez tunel, treba platiť.“
Bleskovo sa pritočila krčmárka. „Všetci platia, len maličkosť, pozornosť nejakú.“
Železničiar sa buchol do hrudi, až to zadunelo. „Tu sa nežobre! Platí sa mýto.“
„Môže byť pivo? Pivo nie... čo sa tu pije? Môže byť hento?“ ukázal doktor na pohárik modrej, nevypitý na stole. „Môže?“
„Bunda, alebo topánky,“ vyjasňoval železničiar.
Doktor zamával na krčmárku. „Deci hentoho!“
„Chľast nie. Mýto! Tunel treba čistiť, pasce kladieme. Minule sa besnô chytilo. Líška. Spievala, až kým nezdochla,“ pokračoval železničiar.
Ort si pripadal ako hlupák. „Spievala?“
Krčmárka niesla ďalší poldecák. „Tu vám je besnô! Zvery z neho spievajú. Niekedy jak keby hovorili.“
„Ale zmizni už, Milada!“ zakričal železničiar.
Krčmárka sa urazene stiahla. Doktor si spomenul, že aj on raz videl pacienta, čo dostal besnô a nebolo mu pomoci. Až do smrti, ktorá prebiehala v krutých kŕčoch, spieval neznámu pieseň, ktorá každému, kto ju počul, neschádzala z mysle. Postihnutí, aj keď nemali hudobný sluch, v posledných chvíľach života prekrásne spievali, hlas im zmocnel a čisto intonovali v tajomnej reči čosi, čo pripomínalo operu. Ale že spievajú aj zvieratá?
„Treba bežať od nich. Musia v klepci zdochnúť. Keby ti zaspievali do ucha, dostaneš to aj ty,“ poučoval železničiar.
„Dáte si? Celé koleno sa v nej varilo,“ niesla krčmárka bodkovaný tanier, po okraj plný polievky.
Postavila ho na stôl tak šikovne, že ani kvapku nevyliala.
„Chcel by váš priateľ zapaľovač?“
„Nie je môj priateľ. Veľkú vec. Vibramy, alebo bundu. Zapaľovač je malý. Za mýto len veľkú vec,“ odtiahla sa krčmárka.
