Vyhľadávanie
Najsmutnejšia oravská balada
(úryvok)
Býva taký deň — asi na každého príde aspoň raz za život — keď je človeku odrazu bez príčiny veľmi smutno práve onedlho po tom, keď už vyhral to, čo chcel: nezáleží, či vyhral v športke, získal vyhliadnutú ženu, naďabil na liek proti astme, po ktorom denne túžil pätnásť rokov, alebo či sa mu dokonca podarilo zachrániť si život pri autonehode. V takýto deň — ak prichádza tento pre nás nezrozumiteľný smútok po všetkom tom, v čom a prečo sa niekto cítil na čas priam vyvolený — je treba spomenúť si na nejakého slepca.
Preto treba po potlesku chodiť ulicami a hľadať svojho slepca od rána do večera. Kto je náš alebo váš slepec? Ktosi, koho nevyznamenali ani len poriadnym celoživotným zauchom, alebo niekto, na kom vidieť, že nevyhral ešte ani raz a je postihnutý omnoho väčšmi ako my. Lenže šťastní nemyslia na slepcov, keď na nich padá smútok ako bralo. Nejeden z nich chodí s tým svojím novým nevysvetliteľným smútkom po nedávnej či predvčerajšej výhre bez toho, že by si všimol aspoň necht zo svojho slepca, že by stretol, uvidel a spoznal svojho slepca, aj keď ho ten slepec priamo na seba upozornil. Mnohým, čo vyhrali, sa práve vtedy, v tomto ich smútku zdá, že čosi zase potrebujú, ale pritom vonkoncom nevedia, čo je to, čo si vlastne želajú, a pretože sa len málokedy vedia dohovoriť so svojimi vnútornými ľuďmi, ktorých majú v sebe, prajú si náhradky týchto svojich nepomenovateľných želaní: v takýto nenadľahčujúci čas sa kupujú drahé zbytočnosti, ľudia si naraz nahovárajú, že ich dlho a horlivo hľadali, v takýchto ľstivých hodinách sa ľudia zatárajú, nadväzujú známosti so ženami, ktoré ich potom nezaujímajú, a nejedna manželka vtedy vysloví vetu: „Tak by som niekam šla!“
Pre Polda Brechára, autora básnickej prvotiny i autora rozprávok pre deti a redaktora časopisu pre mládež, sa práve začína takýto deň, čo prináša aj po tej najvýnimočnejšej radosti bezdôvodný žiaľ a nerobí pri nikom výnimku. Poldo Brechár sa však mohol naozaj považovať — a nielen zo svojho hľadiska — za celkom šťastného človeka, lebo sa išiel ženiť, hoci bol mužom s vážnou hormonálnou poruchou od detstva: vo svojich päťdesiatich rokoch vážil už skoro stotridsať kíl, trpel nepravidelnou, ale každý mesiac sa opakujúcou migrénou a meral stosedemdesiat centimetrov. O tri týždne mal mať sobáš. Jeho budúca manželka Betka Lopechová, vedúca zúčtovacieho strediska SKFU, mala o dobrých tridsať kíl menej. Keď takýto chlap, ako bol a je Poldo Brechár, nájde životnú družku, ktorá ho má naozaj z duše rada a ktorá má zakaždým krásny úsmev, aj keď protirečí, môže byť tým najspokojnejším mužom a Brechár ním nepochybne aj bol. Ak sa nejaký, hoci aj neobyčajne tučný muž sám potichu kyvká životom, uprostred presily bežne urastených ľudí nepôsobí ako zvláštnosť, iba ako najbežnejšia výnimka z pravidla: nezdá sa ničím neobyčajným ani pre tých, s ktorými sa denne zdraví. Ak však ktosi vidí tučného muža, päťdesiatnika, a výrazne tučnú ženu po tridsiatke držať sa chvíľami za ruky, kráčať vedľa seba a vymieňať si pritom pohľady, aké pristanú len zdravým, mladým a urasteným, je prinajmenšom aspoň na niekoľko sekúnd zaujatý takouto dvojicou, pretože väčšina priznáva dokonca ešte aj právo na lásku len takým, z akých sa sama skladá.
Ale aj keď títo dvaja nadšení a navzájom samými sebou naozaj opojení osamelí tuční jedinci pred svadbou nevyrušovali oceľový a každodenný rozvrh hodín tej stotisícnohej a rýchlej priemernosti (priemernosti zloženej nie zo zlých a nie z dobrých ľudí, čo každučký svoj pohyb riadia vypočítavou účelnosťou, v ktorej si dávajú dobrý pozor, aby ani jeden jediný ich úsmev nebol prebytočný), ale aj keď táto šťastná dvojica nezavadzala vo vchodoch, východoch či na bratislavských pohyblivých schodoch (takých nevhodných pre starcov, starenky, chorých a uveličené deti, čo sa pohybujú s lietajúcimi šarkanmi vo svojej mysli v akomkoľvek ročnom období), aj keď sa títo dvaja ľudia, právom zhrození zo svojej udivujúcej a bezcitnej, rafinovanými diétami a liekmi neskrotenej tučnoty (a zároveň svojou láskou k sebe povznesení nad ňu), snažili neupozorňovať na seba, prichádzali dni — chvíľky v dňoch — keď sa niektorí opovážlivci z tej mocnej a úlisnej presily šedivej, dravej všednosti aspoň pohľadmi oborili na Polda a Betku ako na dvoch sprisahaných bezočivcov, ktorí už svojím vzájomným správaním hádžu pomyselné rukavičky na súboj do tvárí urazených, čo dostali — pre svoju dôverčivosť alebo neschopnosť — od života nečakaný úder pod pás a bežia na preplnený poschodový vlak.
Z času na čas si však táto dvojica musela vypočuť aj šťavnaté poznámky, pri ktorých si čoraz väčšmi uvedomovala, že by vonkoncom nezavadzali iným, i keby každý z nich bol hoci aj o pol metráka ťažší, ale pod tou podmienkou, že by sa každý z nich pohyboval sám.
Raz večer si museli vypočuť ostrý príhovor od opitého, veľmi starého, ale starostlivo oblečeného muža v obleku šitom na mieru:
„Počujte... vy atypické lietadlové lode!... každý z vás má zadok ako mapa Rumunska! Ako mapa Rumunska! Ako Rumunsko... keď stučnelo, keď anektovalo Besarábiu v štyridsiatom druhom — alebo v štyridsiatom prvom? Aj profesor zemepisu zabúda! Hlavne si musíte zapamätať, že keď ste obidvaja tuční, musíte sa baviť pošepky a nešibrinkovať pritom rukami! Veď tými šibrinkujúcimi rukami sa robíte ešte tučnejšími! Na to ste ešte neprišli? Šermovať rukami by ste mohli, ale museli by ste byť pritom hluchonemí! Keby ste sa bavili ako hluchonemí — a je jasné, je samozrejmé, že by ste tým boli ešte nápadnejší ako teraz... ale keby ste sa bavili ako hluchonemí, keby ste si ukazovali abecedu prstami, ostatní by vás nechali na pokoji! Neveríte?! Úplne na pokoji! Nik by na vás nezízal. Keby ste boli hluchonemí a tuční, boli by ste pre druhých o polovicu chudší! Takáto je logika sveta! Takáto absurdná je logika sveta. A mohli by ste potom rozhadzovať rukami ako na plaveckých pretekoch!“ Prívetivo sa zasmial, uklonil sa a po chvíli pokračoval: „Pamätajte si, profesor zemepisu sa môže mýliť iba v detailoch! Dúfam, že viete prečo. Ani pobrežia, ani národné povahy sa až tak rýchlo nemenia. Dvaja tuční — a k tomu hluchonemí — no, to je výstredné. A poriadne výstredné. Ale ľudia to celkom ľahko znesú. To ich až natoľko nepodráždi! To by nebolo ľuďom až také nápadné!
