Nie

Nie

(úryvok)

Kdesi vidno celkom zmotanú zahodenú čiernu pásku do písacieho stroja, ktorá sa poneviera pri kaluži, a počuť:

„Ste unavený,“ povedal ženský hlas.

„Ako vy,“ vraví mužský hlas.

„Nie viac?“

„Únava je záhadná vec.“

„Všetko je záhadné, keď to vidíte presne,“ vraví ženský hlas.

„Starnem.“

„Starneme všetci. Ale vy ste sa veľmi zmenili v poslednom čase.“

Ženský hlas pokračuje po okamžiku ticha: „Už skoro dva roky... ste úplne iný.“

„To je jarná únava,“ poznamenáva mužský hlas.

„To už nie ste vy... proste ten spisovateľ, ktorý diskutoval o Camusovi na recepcii argentínskeho veľvyslanectva! Bolo to tam? Už je po všetkom, celkom nakoniec sa strhol fantastický flám – a nejaký chargé d’affaires spadol do koksu! Nie, nebolo to na recepcii argentínskeho veľvyslanectva! Ale bolo to takisto dakde... medzi vyglancovaným porcelánom!“ vraví žena veselo, teraz tak nečakane a novo.

„Prečo to hovoríte teraz?“ spýtal sa s prekvapením. „Prečo ste to povedali práve teraz?“ Otázka bola tichá, ale vyslovila príznaky akejsi nástojčivosti, ktorá dala hlasu zdanlivý prízvuk údivu.

„No prečo ste to povedali tera?“ opakuje chlap. Je akýsi zarazený, ešte celkom mladý. Možno, že je naozaj spisovateľ. Ktovie. Kroky na štrku sa zastavili v silnom a teplom vetre.

Žena L. je elegantná a vyčerpaná. V obidvoch rukách drží tašku z kobrej kože. Má ojedinelý zrak. Zdá sa, že oči stigmatizovala akási strašná rovnováha, ktorá ich chráni pred fatamorgánami, ale zároveň im nedovolí, aby sa oslobodzovali akýmkoľvek nadšením.

Zakaždým sa v nich zatmí, keď by chceli vyjaviť záujem. Akoby ich zašifroval beznádejný pokoj, ktorý dakedy vzniká z ukojených alebo učičíkaných posadnutostí. Bledá žena fajčí proti slnku a spisovateľ ju pozoruje s nepochybným napätím.

„Ešte stále neviem, čo tu robíte?“ spýtal sa podráždeným hlasom.

„Obdivujem,“ povedala pokojne.

„Teraz? Teraz obdivujete?“

„Je tu ako – pri mori.“

„Prečo ste ho nechali tak?“

„Koho som nechala tak?“

„Medard bol absolútne sám, keď som prišiel.“

„Má sa dobre.“

„Kto? Medard?“

„No, dobre sa má. Má sa proste ako tí, čo sa majú dobre.“

„Čo tým chcete... čo, čo ste tým chceli – povedať?“

„No spýtali ste sa, čo je s Medardom. Tak som vám povedala.“

„Vôbec, vôbec vás netoto... Ani trochu vám nerozumiem!“

„Medard spí. Číta.“

„Ale veď už – umrel!“ zvolal spisovateľ. Jeho hlas sa móže zdať surový.

„Už umrel?“ spýtala sa bez účasti.

„Umrel asi ráno alebo kedy! To ja nemôžem vedieť!“

„Ráno?“

„Vy by ste to mali vedieť lepšie! Nie?“

„Nemôžem za to, že to neviem.“

„Viete, že dvere na chodbu ste mali úplne otvorené?“

„Aha.“

„Úplne otvorené bolo všetko a Medard...“

„Teda umrel. To sa dalo čakať.“

„Oba... oba tieto... oba konce paplóna mal v rukách... Tak som ho našiel! Ale už... no už bolo po ňom! Už bol úplne hotový! Už... keď som prišiel, bol hotový! Tak som vás hneď začal zháňať po celom...“

„Kto vám povedal, že som tu?“ spýtala sa žena L.

„Myslel som... no, myslel som, že... že ste stopercentne, toto, doma, keď je všetko otvorené, nie? Nie?“ Spisovateľ pozrel na jej rukavice. „Čo som si mal myslieť?“ Nastalo vetrom neporušené ticho. „To, že budete na smetisku, som si fakt nemyslel! Alebo som to mal hneď vedieť, že budete na smetisku?“ Spisovateľ sa rozkašlal, no hneď pokračuje: „Bol som aj u tých, čo bývajú naproti... ale tam mi povedali, že musíte byť doma. Tak som sa zase vrátil k Medardovi.“ Spisovateľ sa začal potiť pod nosom. „Fajčil som tam pri ňom, no, skoro až doteraz, teraz ta prišiel ten jeho bratranec, či čo! Ten kominár, čo býva u vás.“

„Prečo mi to všetko hovoríte?“ opýtala sa milo žena L. „No a komu to mám povedať?“ „Nikomu.“ Jej odpoveď, odpoveď ženy L., bola akási pohotová, ochotná, ale ľahostajná.

„To som vám musel povedať, že...“

„Už ma to nezaujíma,“ povedala príjemným hlasom.

„Čo? Vás to nezaujíma?“ spýtal sa zhrozeným a teraz skutočne surovým hlasom v rozčúlení. „Nie,“ povedala pošepky. Zdá sa, že je zamyslená alebo spomína.

„To vás nezaujíma, že Medard!... že Medard umrel a že...“

„Vám sa zdá všetko také mimoriadne,“ povedala nežne.

„Ale či vás to nezaujíma?“ zreval spisovateľ. Jeho zlosť produkuje bezbrannosť, ale možno i ohromená čistota.

„Nemôžem mu pomôcť,“ odpovedala apaticky.

„Tak... tak to vás vôbec nezaujíma, že vám umrel muž?“

„Nemôžem mu povedať, aby vstal z mŕtvych.“

„Prečo... prečo hovoríte o ňom tak idiotsky?“ ryčí spisovateľ a na okamžik vzbudzuje dojem, že kopne do ženy L.

Ale obličaj ženy zostáva nehybný. Nedotknutý. Jej tvár je bezpríznaková. Hádam ju upokojuje vzdor alebo tromf. Nepripomína ani tvár v napätí. Je uvoľnená, ale pevná. Uzatvorená tvár bez akýchkoľvek návestných znamení. Len na okolí jej očí badať námahu po celonočnom bdení. Náznaky budúcich krátkych vrások spresneli nad lícnymi kosťami. Pokožku nevystrel spánok. Pleť je mastná, žena sa dnes asi neumývala. Viditeľnosť pórov neretušoval ani púder. Rúž je včerajší a podľa toho, ako sa opotreboval, sa dá poznať, že nános rúžu bol podistým silnejší. Ale ústa nedovoľujú predvídať budúcu polohu plných pier, ktoré nateraz neporušuje poryv, a spisovateľ sa na ne díva, akoby bol bitý najneuveriteľnejším poznaním.