Vyhľadávanie
NA CINTORÍNE
Po dlhšom čase som zašiel na blízky cintorín. Je to zvláštne miesto, obohnané vysokým tehlovým múrom, kedysi tu býval okraj mesta, ale to je už dávno, teraz je cintorín obkľúčený zo všetkých strán ruchom veľkomesta, chodia okolo neho trolejbusy, rinčia električky, vrčia motory automobilov, tadeto vedie jedna z hlavných tepien mesta, v blízkosti postavili novú obchodnú štvrť, na tisíce chodcov prejde okolo červeného múru bez zamyslenia, čo je za ním, načo aj, sú zaujatí dennými starosťami, sú veselí, smutní, hašteria sa, debatujú o nedostatku cibule...
Ale stačí prekročiť masívnu, pekne kovanú bránu a človeka až zabolí ticho, také náhle a neskutočné uprostred mestského zhonu, tu nepočuť, necítiť nič z tých svetských vecí, ktoré pulzujú tam za vysokým múrom, cintorín je starý, sú na ňom náhrobky zo sedemnásteho storočia, na kameňoch sa už sotva dajú prečítať mená dávno zosnulých. Dnes už hrobár len málokedy zakopne čakanom do čiernej zeme, treba veľkú protekciu, aby niekto mohol odpočívať tu povedľa dávnych a dávno zabudnutých mŕtvych. Ťažko pochopiť, vysvetliť, prečo je tu také ticho, pre ktoré sem rád chodievam. Možno ten múr zadržuje hluk, možno vysoká zeleň, smútočné vŕby, staré, pošmúrne tuje, vysoké brezy, strieborné jedle zachycujú, tlmia zvuky z blízkej hlavnej ulice. Alebo človek, ktorý tak náhle – stačí na to pár krokov – prejde zo sveta života a pohybu do sveta nehybnosti a smrti, zbaví sa všetkých malicherností dňa? Inokedy dôležité veci sa mu tu prestanú zdať dôležitými? Uzavrie svoje vnímanie pred svetskou márnosťou a sústredí ho na čosi inšie? Neviem…
Cintorín je starý a honosný, sú tu veľké náhrobky aj skromné drevené kríže, murované rodinné hrobky, rozsiahle hroby, ohraničené masívnou železnou reťazou. Tá reťaz, to mi raz vysvetľoval hrobár, je znakom bohatstva – v starom Uhorsku bola znakom bohatstva, nie urodzenosti zosnulého a jeho rodiny –, nepamätám sa už presne, koľko miliónov zlatých sa patrilo vlastniť, ak chcel niekto mať svoje miesto posledného odpočinku chránené takou masívnou reťazou. Sú tu aj hroby bez mena, zanedbané, zabudnuté, zarastené trávou, možno neboli vždy bez mena, ale kameň zvetral alebo náhrobok vyvalil zablúdený granát v čase napoleonského obliehania mesta.
Sú tu hrobky urodzených, privalené ťažkou kamennou doskou, s latinskými, maďarskými, nemeckými, len veľmi zriedka aj slovenskými nápismi, so znakmi kedysi mocných rodov, leží tu labanský generál vedľa bohatého kupca, mešťanosta, zabudnutý básnik, cisársky titulár a proticisársky rebel, staviteľ dunajského mosta, viceadmirál jadranskej cisárskej flotily... kríže z čierneho, červeného, anjelici z carrarského mramoru, honosné barokové i prosté moderné kamenárske práce a fialky, kríček Iykovca, prenesený sem z horskej doliny, snežienky a jaterníky, lavičky, bielou drvinou novovysypané chodníky, sem-tam čerstvý veniec z čečiny a umelých kvetín, a vzadu, celkom vzadu, za hrobárovou búdkou, smetisko, staré, povädnuté vence, hrdzavé drôty, hŕba nahrabaného jesenného lístia, dolámané kríže, náhrobky zo zrušených hrobov…
Bolo tu len málo ľudí, akási starká sa modlila na lavičke pri vchode, a možno sa ani nemodlia, len mala tak zopnuté ruky, vážny, vysoký muž s deckom stál nad čerstvou hŕbou zeme, v kúte plakala mladá žena v čiernom, hrobár upravoval hrabľami chodník. Chodil som potichu, opatrne som našľapoval, nechcel som rušiť tých smútiacich škripotom krokov. Čítal som nápisy, latinské, nemecké, maďarské, české, slovenské, našiel som aj francúzsky, texty dojemné, smutné, trápne, honosné a úprimné, mnohovravné a skromné, podaktoré hlásali na večné časy honor, zásluhy, tituly, slávu dávno zabudnutého nebožtíka, srdcervúce výkriky, slová trpkých výčitiek i nežné, dôstojné slová rozlúčky, citáty z Biblie, z Voltaira, z Petöfiho, a spi sladko, náš milovaný, nech ti je zem ľahká, odpusť nám, čím sme sa proti tebe previnili, prečo si nás zanechal, milý, drahý, milovaný, milá, drahá, milovaná, nezabudnuteľný, nezabudnuteľná, synáčik, sokolík, časy ti zlomili krídla…
Zastal som pri prostom, trávou zarastenom hrobe, nijaký veniec, nijaký lampáš, nijaký strom, ani krík, ani kvet, len šedivý, neforemný, mohutný balvan, na ňom nijaká fotografia, nijaký kríž, ani čierne havranie brko, ani zbohom, ani opäť sa zídeme, ani spi sladko, nič, iba meno štyridsaťročnej ženy, meno a dátum, šiesteho deviaty tisícdeväťstotrinásť, dvadsiateho tretieho druhý tisícdeväťstopäťdesiattri… Šedivý balvan, ohromný kváder, tak ako ho doviezli z kameňolomu, s ostrými hranami, prerastený čiernou žilkou, nie žula, nie mramor, taký šedivý slovenský kameň, zomrela v roku 1953 a mala štyridsať rokov, leží tu bez kríža, bez slova rozlúčky, iba meno a dva údaje, deň narodenia, deň skonu... zomrela tragicky, pravdepodobne zomrela tragicky, možno plyn, možno veronal, mala štyridsať rokov, štyridsaťročné ženy neberú veronal z nešťastnej lásky, to sa už dnes zriedkakedy stáva a v roku 1953 sa to stávalo ešte zriedkavejšie, neopracovaný šedivý tragický kameň, možno ho sem dopravili z blízkeho lomu alebo azda zďaleka, z voľajakého miesta, ktoré sa viaže k životu tej, ktorá tu leží, kamenársky komunál podobné náhrobky nedodáva, taký kameň treba najprv vymyslieť, potom vyhľadať, dopraviť a uložiť ho... taký kameň je viac než všetky slová na tomto cintoríne, ten, čo ho vymyslel a dal sem položiť, musel mať veľmi rád…
Dlho, dlho som sa díval na šedivý hranatý kameň. Meno na ňom mi nepripomínalo nikoho, nič, nemal som tušenia, kto bola tá žena, čo zomrela v roku 1953, ako vyzerala, len šedivá prostota kameňa, ktorý ju mal skromne pripomínať v tomto svete ticha, možno dátum jej smrti, možno to, že podľa mojej predstavivosti zomrela
na veronal či na plyn, mi ju priblížil, taký kameň, celkom taký by mohol ležať na hrobe inej ženy, ktorú som poznal, aj tá mala štyridsať rokov, menšiu telesnú chybu, veľkú chuť do života a pocit veľkorysej všelásky, nezničiteľnú vieru v dobré a spravodlivé na tomto svete. Vedela sa rozdať, milovať, vedela pomôcť, povzbudiť, milovala všetko veľkolepé a krásne, ale aj všetko drobné, zakríknuté a bezradné – a vedela strašne nenávidieť krivdu a bezprávie, a vedela sa zlu vzoprieť oveľa silnejšie, než by to človek v jej subtílnej postavičke hľadal. Nepatrná, skoro nevidená svojím okolím, krivkala životom, ale tam, kde zlyhávali duboví chlapi, bola hodna za dvoch, vydržala partizánsku zimu v horách, štrapácie, útrapy, krízy, pochody, zdraví a silní padali do snehu a ona ich dvíhala a vliekla, nezmietla ju z hrebeňa vysokohorská víchrica, nezastavili ju záveje. Na strašnom pochode, na ústupe cez končiare Veľkej Fatry, v hlbokom snehu a o hlade pomrzli chlapi a tí, čo nepomrzli, dezertovali v bláznivej nádeji, že im, akurát im sa nič nestane, že ich, akurát ich Nemci nezbadajú, keď sa spustia z hôr. Nakoniec zostala sama v opustenom bunkri, sama s ozrutným veliteľom, ktorému omrzli nohy. Nechali ju spolu s ním poslední traja chlapi z kedysi silného odriadu v studenej vápencovej jaskyni, akých je v tejto časti pohoria veľa. Kasali sa, že idú hľadať jedlo, pomoc, lieky, spojenie a nechali ju tam s nemohúcim človekom, drobnú, krivkajúcu nemocničnú sestru, ošetrovateľku kedysi početnej a hrdej partizánskej brigády.
Skade vzala čečinu a seno na improvizované lôžko pre chorého súdruha? Skade obstarala chlieb a soľ a všetko ostatné? Ako vláčila do skalnej diery drevo na kúrenie? Nikdy o tom nerozprávala a už nikdy rozprávať nebude. Najbližšia dedina bola vzdialená vyše desať kilometrov a kilometre nehovoria nič o tom ostatnom, o Nemcoch a gardistoch, sliediacich v horách a pod horami, o zastrašených dedinčanoch, ktorí sa tlačili k sebe v kúte pri každom zaklopaní na dvere, udavači sliedili po nociach a ihneď hlásili všetko podozrivé, každé svetielko, každú pohybujúcu sa postavu, každý čo ako nezmyselný chýr. Nemohla sa vznášať vo vzduchu, zanechávala po sebe hlboké stopy v čerstvom snehu, drobné, nepravidelné stopy krivkajúcej ženy. Vládala ešte? Stačila? Tamten bol sám a bezmocný a čakal, nemohol robiť nič inšie len ležať a čakať, zadovážila aj olej a ichtyolové obklady, aby mu zachránila i tak už zmrzačené nohy, ukrývala pred ním zbraň, aby ho počas jej dlhšej neprítomnosti nepochytili hlúpe myšlienky, a po večeroch rozprávala, rozprávala tá neveľmi vravná žena, rozprávala všetko, čo zažila, videla, počula, a keď nevidela a nepočula nič, čo by stálo za rozprávanie, tak si vymýšľala.
Vymýšľala si, ako sú Rusi už blízko, vyratúvala, za koľko dní by mohli byť celkom, celkom blízko, a keď sa tie dni minuli, bolo tu ďalších naozaj už len niekoľko dní očakávania a nádeje, týždne, mesiace, dlho. Brada kedysi ohromného chlapa hustla a narastala, líca pobledli a vpadli, ale čoraz častejšie sa usmieval a s ešte väčšou, nepokojnou netrpezlivosťou očakával jej návrat z nečastého, ale dlhého výletu. A raz jej povedal, že je smiešne, aby pred ním skrývala automat, vyzdravie predsa, a keď vyzdravie a opäť budú medzi ľuďmi, tak si ju vezme za ženu a ona mu povedala, že ho tiež má rada. Mesiace tak žili, mesiace ani života ani smrti, ružových nádejí a najčernejšej rezignácie. Za dlhých nocí pri skromnom ohníku, dym štípal oči, dozvedeli sa jeden o druhom všetko, čo sa človek môže o človeku dozvedieť. Už mohol chodiť, už jej mohol aj trochu pomôcť, zmrzačené nohy omotané handrami, ťapkal po jaskyni, ale ťarcha a zodpovednosť za ich život, za ich spoločný život, zostávala stále na nej, srnu zastrelila, poplakala si nad ňou, vyvrhla ju sama, dovliekla k jaskyni, rozrezala na kusy, uložila vo vedľajšej ľadovej diere, musela myslieť na všetko a toho všetkého bolo veľa.
Potom, raz to muselo prísť, boli Rusi naozaj už celkom blízko, len na niekoľko dní, a z jednej výpravy do dediny sa vrátila na sánkach ťahaných koňom, s dvoma vojakmi s červenou hviezdou na čiapkach a s fľašou tuhej, síce zapáchajúcej, ale ohromnej pálenky. Rusi ho stále tľapkali po pleci, vot molodec, nu molodec, svet, zúžený na čečinové lôžko v jaskyni, sa rozovrel, zohromnel, a všetko bolo krásne, v Bratislave mu urobili s nohami, čo sa dalo, zruční obuvníci mu zhotovili dva páry ortopedických topánok, chodil síce o palici, ale chodil… Ešte sa celkom nespamätal, ešte nepookrial, a už prišli za ním, veliteľ, hrdina, komunista, neodpočívaj na vavrínoch, robiť treba, roboty je strašne veľa a boja je tiež ešte strašne veľa, a ktože ho má dobojovať, ak nie ty a tvoji súdruhovia? Ber, funkciu ber, úrad ber, musíme sa poponáhľať, čo neobsadíme my, obsadí reakcia, už sa spamätáva, už vytŕča rožky a opäť cerí zuby!
Vzal funkciu, vzal úrad, mizerne platený, o to však dôležitejší úrad, iní brali národné správy, krčmy, domy, byty, iní všade hrdo otŕčali dvestopäťdesiatpäťku, zoškrabovali omietku v bytoch, či nie je pod ňou ukryté zlato, nemecké zlato, maďarské zlato, kariéry, sinekúry, autá, šoféri so sekretárkami, on chodieval do svojho dôležitého úradu pešo, chodilo sa mu ťažko, musel si pomáhať palicou. A večer chodieval so svojou drobnou krivkajúcou ženou do parku na prechádzku. Nevzal byt po Nemcoch ani po Maďaroch, v malom byte nemali skoro nič, dve poľné skladacie postele, pár starých stoličiek, stôl s vykývanými nohami, čudák, keby aspoň svoju skromnosť vystavoval na obdiv, ale on ani to, nikomu nehovorí, že je spokojný s tým, čo má, že skladacia poľná posteľ je oveľa viac ako čečina v hĺbke studenej jaskyne…
On chce to, na čo si zarobí a na čo mu stačí. Ona pracovala opäť v nemocnici, starostlivá, vždy dobre naladená, svoju pohodu prenášala na pacientov, mali ju radi, bola viac ako liek, ktorý podávala, ako obväz, ktorý kládla. Časom sa im narodil chlapec a o dva roky dievča, pekné, zdravé deti. Boli šťastní? Ten zmrzačený partizánsky veliteľ a krivkajúca drobná žena boli šťastní. Viazalo ich mocné puto spoločne prežitých starostí a vidina, perspektíva nového, skutočne nového života, s novou morálkou, s novými ľudskými vzťahmi, s novou dôstojnosťou človeka…
On bol strašný. Tí, čo sa mali prečo báť, báli sa ho ako moru, jeho rukami prechádzali milióny, nie hocijaké milióny, také – v tom čase mimoriadne potrebné a cenné – v tvrdých valutách a devízach, anglické libry a americké doláre, švajčiarske franky, akreditívy, exportné a importné povolenia, materiálové prídely, na tom všetkom sa dalo bohatnúť, hrabať, zdierať, boli takí, čo chceli veľmi, veľmi rýchlo zbohatnúť, a boli iní, čo chceli rýchlo, veľmi rýchlo, kým je ešte čas, uliať svoje „obligácie“ von, do cudziny, takí, čo pochopili, že ich loď sa potápa, kadejaká háveď lovila v mútnych vodách povojnového chaosu, bol to čas „veľkých príležitostí“, hurávlasteneckí štréberi, špekulanti, šmelinári kupčili so všetkým živým i mŕtvym, zatrateným i posvätným, v prestávkach medzi pečeným kurčaťom a pohárom veltlínu mali plné ústa národa, vlasti, slobody a mysleli tým zlato, devízy, akcie a bezpečie švajčiarskych depozitov, a bolo dosť dofebruárových i pofebruárových mocných, čo im v tom boli nápomocní.
On bol komunista, on bol partizánsky veliteľ, vedel vtedy, za čo bojovať, a vedel aj neskoršie, chceli ho podplatiť, skorumpovať, kúpiť, znemožniť, márne, ťažil ich ako balvan, keď sa rozčúlil, trieskal palicou do stola a kričal, nepovoľujem, nepodpíšem, ani pánubohu nepodpíšem, ani ministrovi nepodpíšem, ani vlastnému bratovi nepovolím, republika nie je dojná krava, štát nie je pelech pre potkany! Nemohol zachrániť všetko, nemohol všetkému zabrániť, ale zachránil veľa a zabránil mnohému svojím tvrdým, nekompromisným, nepodplatiteľným zástojom. Mal vyvinutý cit pre spravodlivosť, vedel oddeliť nutnosť od svojvôle. A kde vycítil, kde vedel o zlých úmysloch, býval strašný, obávaný, možno až pritvrdý.
A bol, ako sa mnohým videlo, vševedúci. Zašiel do bratislavského prístavu, šiel naisto, nechal strhnúť dve dosky z liftvanu, pripraveného na nalodenie, siahol do dômyselnej skrýše a vytiahol stade tri kilogramy vážiaci zlatý plech, dal otvoriť staromódny diván a bolo v ňom šperkov za státisíce, zabavil cudzie, importované stroje, ktoré ešte ani nevybalili, a už mali opäť putovať do cudziny, deklarované ako šrot. Vyznal sa dokonale v praktikách ľudí, obchádzajúcich zákon. Boli prefíkaní? On tiež, boli vynachádzaví, on nemenej, nadávky, ktorými ho častovali súkromne i verejne v tlači, vyvolávali na jeho tvári len spokojný úsmev. Keď sa nikomu nepodarilo podplatiť ho, zdiskreditovať, skorumpovať, kúpiť, skúsili to inak, guľkou. Raz, keď sa vracal večer domov z divadla, ktosi po ňom vystrelil.
Doma, kým otvoril domové dvere, dôkladne otrel o rohož starosti svojho úradného dňa. Posedel so svojou radosť rozhadzujúcou drobnou ženou, volal ju maličká, maličká moja... Tí, ktorí ich bližšipoznali, hovorili si o nich, tým dvom sa nemôže nič na tomto svete stať, prekonajú všetko, zostanú čistučkí, tí dvaja pred nikým nemusia sklopiť oči.
V päťdesiatom druhom ho zavreli… Pribehla vtedy k susedovi, skoro ráno, povedať, čo sa stalo, nebola ani príliš znepokojená, to môže byť iba omyl, ktorý sa iste skoro vyjasní, jej macko mal veľa nepriateľov, nečudo, ak ho voľakto pošpinil, ale on sa ničoho nedopustil a pravda vyjde určite najavo. Znášala svoj údel statočne, iste, je to trpké, dlho to trvá a možno ešte dlho bude, ale veď naveky ho, nevinného, nemôžu tam držať, veď sa musí všetko vyjasniť, dnešní prokurátori sú socialistickí sudcovia a stará, zhnitá polícia tiež už neexistuje! Máme naše, ľudové, ľud chrániace, právo strážiace bezpečnostné orgány! Vrtela hlavou, vrtela, návštevu jej nepovolili, vraj kým trvá vyšetrovanie, je to neprípustné. Nevedeli jej povedať nič, na jej otázky, kde je, či s ním zaobchádzajú vzhľadom na jeho telesné obmedzenie dosť ohľaduplne, či mu niečo nechýba, či sa tam dostatočne nasýti, len krčili plecom, alebo sa nechutne zaškľabili, povedali jej len toľko, že je to vážne, veľmi vážne, ale čože môže byť také vážne? Ona ho pozná, vie, že sa nikdy ničoho nesprávneho nedopustil, to voľajaký pomstychtivý reakčný podliak sa na ňom vyvŕšil, sú ešte takí kadekde a, žiaľ, aj pri moci, on pracoval na háklivom mieste, musel za kadečo ručiť, niesť rôzne riziká, možno sa čosi našlo pri revízii, čosi, za čo on iste nemôže, nedávno urobili u nej už tretiu domovú prehliadku, čosi hľadajú, čosi, čo sa možno stratilo a čo pripisujú jemu, nechceli prezradiť, čo hľadajú, hoci by im možno mohla pomôcť, a zachovali sa veľmi nepekne, byt rozhádzali, dopichali vankúše a matrace, knihy vyhádzali z regálov doprostred izby na hŕbu, ale čože môžu u nich, u nej nájsť, na čom im to tak záleží? A prečo tri prehliadky, nestačila jedna? A prečo prichádzajú vždy v noci, keď deti spia?
Bol medzi nimi jeden, čo bol spolu s nimi v horách, jeden z tých troch posledných, čo ich opustili, a ten sa správal najarogantnejšie a najdivšie, prevracal všetko hore nohami. Robil sa, že ju nepoznáva, a keď sa mu pripomenula, zahriakol ju surovým slovom. Prišlo horšie ako prehliadky, prišiel raz ten chlapec z hôr s tromi ďalšími, povedal jej – do štyridsiatich ôsmich hodín sa vysťahujete, strácate nárok na tento byt, je akcia B, vaše haraburdy sa naložia na nákladiak, odvezú vás do Tužiny, tam vás, vtáčikov, budeme mať pekne pokope pod dozorom! Pritrafil sa pritom sused, zahriakli ho, aby si dal pozor a nepchal nos do vecí, do ktorých ho nič nie je, kto vôbec ste, legitimujte sa, odpáľte, lebo si posvietime aj na vás, rušítenás pri vykonávaní služobnýchpovinností, likvidujeme triednych nepriateľov a vy sa nám tu mocete pod nohami…
Bol to vtedy už pekný, pekne zariadený byt... malý, ale príjemný, s peknou vyhliadkou, so zeleňou okolo, mohol sa zapáčiť… Likvidovali bázu triedneho nepriateľa... akýže bola tá drobná žena triedny nepriateľ? Všetko, všetky sily, všetok svoj um, celý svoj život, všetko, čo v nej bolo silné a krásne, spojila raz navždy so socializmom, s komunistickou stranou. A kto sú tí, čo ju ničia? Kto boli kedysi? O jednom z nich vedela, kto bol, čo bol, býval to skvelý chlapec, Nemcov bil statočne, pravda, vtedy odišiel hľadať chlieb a lieky a už sa nevrátil, ale to mu nikdy nezazlievala... Ale kto sú tí ďalší traja? Ich vystupovanie, ich arogantný vzhľad naháňa človeku mráz po chrbte. Takí predsa už dávno nemajú existovať, nápadne sa podobajú čomusi, čo je podľa všetkých veľkých slov nenávratnou minulosťou!
Márne prosila aspoň o odklad, márne im dokazovala, že je zdravotná sestra, že tu má zamestnanie, ktoré odsunom stratí, že má dve deti, ktoré tu chodia do školy a ktoré musí teraz sama živiť, boli tvrdí, hluchí, bezcitní, mali svoju direktívu a tá im bola obranným štítom, a byt je to celkom príjemný, pekná vyhliadka, okolo zeleň... a direktíva je direktíva, rozkaz je rozkaz, aké porozumenie, aký súcit, aké zamyslenie sa, povedali im, buďte tvrdí, buďte bezohľadní, nedajte sa ničím oblomiť, budete svedkami srdceIomných scén, budú vás prosiť, padať budú pred vami na kolená, prešli zvláštnym školením, tvrdým sitom, dôkladnou inštruktážou, musíte byť tvrdí, lebo činnosť, ktorú od vás požadujeme, nie je nijaká charita, musíte byť fanaticky oddaní idei, sentimentálny súcit je už krokom k zrade, triedny boj sa zostruje, likvidujeme bázy triedneho nepriateľa…
A byt je naozaj celkom príjemný, možno trochu maličký, ale zato je stadeto pekná vyhliadka na Bratislavu a okolo zeleň a Fero je na byťáku referentom. Fero, jeden z tých troch, čo vtedy šli zháňať potraviny a lieky… Len žalostne málo odvážali do Tužiny. Dve skladacie poľné lôžka, pár starých stoličiek a stôl s rozklátenými nohami... a knihy, hŕbu kníh, toho sentimentálneho haraburdia, za ktoré podaktorí čudáci vyhadzujú väčšinu svojich príjmov.
