Ukážka z diela

Østrov

Prológ

(úryvok)

Tma má jednoduchý príbeh: trvá, kým neotvoríš oči.

Hru na spitého slepca vymyslel apa, keď si dostal ovčie kiahne. Vriedky s červenkastými okrajmi ti vyrástli na celom tele i viečkach, v dôsledku čoho si na dva týždne oslepol. Apa rozmiestnil po dome farebné nitky so zvoncami, ktoré ťa doviedli na záhradu, do kuchyne alebo ku gramofónu. Obývačka znela ako C-mol, detská izba G-dur, kúpeľňa Fis a záchod ako Andante con moto z Beethovenovej Osudovej symfónie. Krátkodobú slepotu si využil na tréning zmyslov a končekmi prstov si skúmal povrch nábytku, kníh, cínových vojačikov alebo stromov. Aj keď kiahne pominuli, apa ťa z času na čas menoval spitým slepcom: zahalil ti tvár šatkou a povedal, že jestvujú veci, ktoré človek uvidí iba so zatvorenými očami.

Mal si deväť, apa štyridsaťšesť.

V dlaniach si prevracal sklenený predmet, nechtom nahmatal papierovú etiketu a nadšene si vykríkol: „Pivo!“

„Svetlé či tmavé?“ opýtal sa apa a potiahol si z cigarety. Priložil si si hrdlo fľaše k nosným dierkam, vtiahol horkasto-medovú vôňu a dodal: „Tmavé.“

„Bravó, Tíško. Hrkni si!“ vyhŕkol apa a rozstrapatil ti vlasy, ktoré s pribúdajúcimi rokmi zredli a ustúpili do rozľahlých kútov. Zato apove vlasiská boli po skalnom vodopáde Šomoška druhým najpozoruhodnejším úkazom v Cerovej vrchovine. Pritom si ich nikdy nečesal ani neumýval šampónom; na svitaní preliezol plot chráneného lesoparku, skočil nahý do ľadového Chočského jazera, ručal ako brav a nadával strážnikovi Mókošovi do kuriev. Keď bol šťastný, mal na hlave bujarú sivú hrivu, ktorá sa počas jeho depresií premenila na spľasnuté vlhké chaluhy. Všetko, čo apa nosil vo svojej prastarej duši, vyjadroval vlasmi. A písaním. Vždy hovoril, že jeho slová potrebujú vzduch, aby si správne posadali do viet, preto pracoval výhrade na záhrade. Ak pršalo či snežilo, rozložil nad širokým dubovým stolom kovovú konštrukciu a prekryl ju celtovinou. Raz neodtiahol prsty od klávesov písacieho stroja celých päť dní; potom odpadol na dehydratáciu a po prebudení pokračoval v písaní.

Chlipol si si z piva, zatiaľ čo apa spozoroval na príjazdovej ceste ženu a priložil si na pery ukazovák. Ťahala za sebou kufor s kolieskami zabárajúcimi sa do blata; pery mala pokryté čučoriedkovým rúžom a prikrátke tigrované šaty sa jej lepili na mäkké telo. Podišla k apovi, uštipla ho do líca a nechápavo pozrela na tvoju tvár ukrytú pod šatkou. Apa ti pobavene uchopil ruku a položil ju na ženin prsník. Najskôr si ho pohladil a prsty jemne ponoril do hmoty pripomínajúcej vrecúško s pieskom. Potme si skúmal databázu vecí, ktoré si počas života zvieral v dlani. Prsník, obostretý mýtickou aurou, si zatlačil ešte silnejšie a nahmatal hrudný kôš. Žena zvýskla, apa vyprskol od smiechu a spadol zo stoličky. Stiahol si si šatku z hlavy a pred sebou uzrel nalíčenú ženskú tvár; usmiala sa a nežne odtiahla tvoju dlaň od svojho prsníka so slovami: „Čau, ja som Maru.“

Apa sa pozviechal zo zeme, chytil tvoju tvár do obrovských dlaní a pobozkal ťa na čelo. Otočil sa k Maru a začal ju duriť do spálne ako baran; na prahu sa otočil a skríkol: „Správna odpoveď bola cecky!“

Stratili sa v dome s modrou omietkou a ty si osamel na záhrade.

V teplom podvečernom vzduchu sa miešali vône dubového dreva, sopečných pohorí a dohárajúcich cigariet. Toto bol tvoj svet: šíra zem pokrytá listnatými lesmi, vyhasnutými sopkami a planinami; o päť kilometrov na severovýchod dom suseda Almdudlera a prepadliská ukryté pod machovým slojom, chátrajúca sklárska fabrika, záhradné chajdy, zhrdzavené vozidlá nesmelých milencov a v diaľke pás dymu plaziaci sa z komína kostola v Gemerských Dechtároch. Na západe ležal Veterný les s vykúkajúcou špičkou pohoria Ragáč, za ním strašidelná Kostná dolina, Oremov skalný previs a vrcholky satelitov v Hajnáčke. Pootočil si hlavu na juh a uzrel Starú horu, jabloňové sady, kýptiky Dubna a Šťavice, hraničnú líniu i trblietavý štít Petőfiho zimného kaštieľa v Szilaspogony.

Z modrého domu si začul Marin ston a čelo postele búšiace do steny s krucifixom. Tieto zvuky si dôverne poznal, pretože do vášho domu z času na čas prichádzali ženy snívajúce o tom, že sa stanú múzou Jakuba Bazu. Kedysi sa sem húfne zliezali novinári túžiaci po exkluzívnom rozhovor, no apa im zväčša vynadal alebo na nich strieľal z kuše. Jediná, ktorej kedy poskytol interview, bola literárna kritička Svetlana Savojská; SS, ako ju apa prezýval. Dôstojná, odetá v čiernom a voňajúca smútkom. Apa jej nikdy nedával návrhy, hoci bola krásna a milovala jeho prácu. Za dverami kuchyne sa do rána zhovárali, smiali a fajčili, potom ju spitý apa odviezol autom do Rimavskej Soboty a naložil na vlak. To bol celý on: pre niekoho najosobitnejšia postava modernej slovenskej literatúry, pre iných odľud a falošný prorok, ktorý sa pred svetom utiahol do hlbín Cerovej vrchoviny.

Pre teba to bol jednoducho apa.

 

Vnútrozemie

(úryvok)

Nechali ste za sebou Hajnáčku. Tlačil si sa na zadnom sedadle Fiatu medzi kyticami gerber, ruží a ľalií zabalených v krepovom papieri. Károly šoféroval a hmkaním sa nalaďoval na Smetanovu etudu Na brehu morskom vychádzajúcu s občasnými výpadkami signálu z rádia. Eva Révayová pozorovala krajinu za oknom, ktorá pod náporom slnečných lúčov pôsobila takmer prívetivo, a s úsmevom sa k tebe naklonila: „Vraciate sa sem často?“

Nervózne si sa pomrvil medzi krepovým papierom. V modrom dome si nebol osem rokov, tri mesiace a jedenásť dní. Spomínaš si na prenikavý strach, s ktorým si hádzal do tašky posledné knihy a oblečenie. Zapchával si si uši, aby si unikol šepotom vlhkých stien a nábytku. Prosili ťa, aby si ostal a vyplnil prázdne miesto po apovi, no ty bol pevne rozhodnutý zmyť všetky svoje odtlačky a vymazať sa z príbehu. Vtedy si si uvedomil, že do Cerovej vrchoviny si sa nikdy nevracal, vždy si iba utekal.

„Nebol som tu pár rokov.,“ odvetil si stroho a Eva Révayová pochopila, že vedenie zdvorilostnej konverzácie nie je tvojou silnou stránkou. Zahľadel si sa na spustnutú búdu bývalej kafilérie tiahnucu sa pozdĺž asfaltovej cesty, ktorú vystriedal jabloňový sad. Plody sa v ňom neurodili už celé desaťročia. Pokrútené, hrčami pokryté kmene stromov pripomínali bizarné tvory schúlené do klbka; niektoré z nich začali kvitnúť a naťahovať konáre za slnkom. Ľutoval si tú hŕstku nešťastníkov, ktorá sa nechala vylákať podlou gemerskou klímou, aby ich o pár dní skántrili prudké mrazy. Počasie v Cerovej vrchovine pripomína svojou zákernou nevypočítateľnosťou zlé dieťa, ktoré urobí presný opak toho, čo od neho vyžadujú rodičia. Človek si nikdy nemôže byť istý jeho ďalším krokom, pretože je náladové a iracionálne; horúci augustový vzduch sa v stotine sekundy premení na fujavicu vytrhávajúcu strechy domov, husté mračná chrliace na zem krupobitie vystrieda čisté nebo, a metráky snehu sa po náhlom oteplení roztopia, zvýšia hladinu rieky Rimava, prerazia hrádzu v Širkovciach a vytopia spodnú časť cintorína, aby rozniesli naplavené kamenie, rakvy i ľudské kosti do všetkých meandrov južnej hranice.

Okrem zemiakov, pšenice a pŕhľavy sa tu jakživ nedarilo ničomu, čo ľudské ruky zasadili do tejto tvrdej čiernej pôdy; mohli ju hnojiť, obrábať i vzývať bôžikov úrody, ale všetko vykapalo, a to, čo čírou náhodou prežilo, chutilo po kamení a síre. Zem mala vlastnú vôľu, ktorá postavila človeka do roly bezmocného štatistu. Jej plán bol fascinujúci a podlý, pretože v okolí obydlí nevyrástlo takmer nič, ale v útrobách nehostinnej vrchoviny prepukol vegetačný chaos: slnečnicové pole uprostred dubového lesa, malinčie v čadičových zrázoch, slivkové stromy na obvode skalných výbežkov alebo záhon modrých ruží v komíne vyhasnutej sopky Ragáč.

„Nespútaná zem.“ hovorieval apa, keď sa vracal zo svojich potuliek. Miloval túto krajinu a všetky jej nespočetné tváre, v ktorých sa zrkadlila jeho roztrieštená myseľ. Niet divu, že tu takmer nikto nežil. Chalupári prichádzali iba na pár letných týždňov a prášili späť do civilizácie; tvrdili, že v kamenistej pôjde drieme čosi zlovestné, čo si nepraje prítomnosť ľudí. Aj zatúlaní turisti rýchlo pochopili, že v neustále sa meniacej krajine im nepomôže mapa, kompas ani pánboh. A tí, ktorí sa napriek varovaniam rozhodli vo vrchovine natrvalo usadiť, boli nútení vzdať sa vlastnej príčetnosti; šialenstvo si našlo svoje štrbiny ku každému a ponúkalo iba dve cesty: útek alebo smrť.

Apa však nikdy neutekal.

 

 

Denník rozprávača: pravá ruka

(úryvok)

A na dvadsiatyprvý deň sa rozostúpili brehy unaveného potoka, námestie s fontánkou a ošarpané ulice preťala hrubá trhlina, z útrob zeme vystúpila mýtická bohyňa letargie Hnúšťa, a takto mi riekla mocným hlasom:

„Jakub Baza, pozri sa vôkol seba na všetkých tých ľudí, ktorí vstávajú za tmy, trmácajú sa v rozheganých autobusoch a horiacich vlakoch do špinavých, tmavých, plesnivých a smradľavých fabrík, baní, družstiev alebo úradov, drú ako otroci dvanásť až štrnásť až šestnásť až osemnásť hodín denne za minimálnu mzdu, nad ktorou ohŕňajú nosy už aj Rumuni či Bulhari, a ktorou musia uživiť svoje rodiny, zaobstarať lieky pre rodičov, rakvy pre starkovcov, zošity do škôl pre deti, zaplatiť inkaso, koncesie, dane, káblovú televíziu, ak im ju už neodpojili, a pôžičky, na ktoré si musia brať ďalšie pôžičky, a opraviť rozpadajúce sa domy, do ktorých sa po celodenných šichtách vracajú v rozheganých autobusoch a horiacich vlakoch vyčerpaní a strhaní, aby za posledné naškrabané haliere uvarili večeru, prešli s deťmi domáce úlohy a pozreli si debilný televízny seriál, v ktorom sa im rehocú do ksichtu ľudia ako ty, a ak majú šťastie a nemusia utekať na nočnú smenu, zvalia sa do svojich tvrdých postelí s lacnými matracmi bez antibakteriálnych návlekov, v ktorých nestihnú počas krátkeho a nepokojného spánku ani len snívať o tých najbanálnejších veciach, pretože musia vstať za tmy a začať ďalší, sivý, večne sa opakujúci posratý deň, a pritom sa nikdy nesťažujú, sú vrúcni, pokorní a pre každého by sa najradšej rozdali, a nielen v Hnúšti, ale aj v Rimavskej Sobote, Lučenci, Veľkom Krtíši, Rožňave, Revúcej, v Novohrade, na Gemeri, v Malohonte, na Spiši, Záhorí aj Orave, dokonca aj v Poltári, a na celom našom skurvenom Slovensku, zatiaľ čo ty, Jakub Baza, ktorý si nikdy tvrdo nepracoval a hebučké ručičky používaš akurát na masturbáciu svojho ega a prevracanie stránok premúdrených kníh od premúdrených ľudí, ktorí taktiež nikdy tvrdo nepracovali, ty chceš hovoriť o smútku, o depresii, o nešťastí, ty budeš trúchliť nad stratou literárnej postavičky a kokotín, ktoré si načarbal na papier a ktoré vonkoncom nikoho nezaujímajú, ty si dovolíš prísť sem, priamo do srdca letargie, a poúčať nás o tom, čo je to prekliatie?! Že ti nie je hanba!“

 

 

Roh zeme

(úryvok)

Predstavil si si celoživotné dielo ako mesto: poviedky sú domami, v ktorých má každý kus nábytku svoje presné miesto; novely sú vilami s verandami, vysokými priečeliami a ornamentálnymi zábradliami; romány palácmi s pavučinami schodísk, záhrad a tajných chodieb; milostné listy sú mostami, dizertačné práce nevestincami, denníky námestiami, nahnevané odkazy pre susedov latrínami, scenáre reštauráciami a básne katedrálami prestúpenými; slová sú asfaltové cesty, vety križovatky, kapitoly štvrte a štruktúra architektonický plán. Podobne ako Lučenec, aj toto mesta má rozsiahle podzemné katakomby, ktoré prepájajú všetky budovy a písomnosti – vďaka nim môžeš prejsť do prózy o močiarnych bytostiach z iného textu. Dávaj si však pozor, kam šliapeš, aby si nevstúpil do zlého príbehu.