Vyhľadávanie
Pochovávanie brata
(úryvok)
Šimon Osoha, z ktorého nik ani za tridsať rokov nedokázal spraviť zlého a rýchleho opravára, bývalý údržbár, čo sa pozabudol — alebo žeby sa dokonca nepomýšľal? — riadiť slovenským ľudovým opraveným porekadlom, že „kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi piť“, a píjaval z času na čas radšej s nekvalifikovanými myšami nedosahujúcimi plat nad čistých dvetisíc a raz, na svoje narodeniny (keď sa opití majstri z Osohovej BSP pobili do krvi pre prémie, keď mu vynadali, že „treba vedieť, kedy je úprimnosť telesná chyba“, a keď Osoha napokon odišiel a oni zobudili vedúceho kočujúceho lunaparku, nalepili mu päťstokorunáčku na čelo, posadili sa na kreslá kolotoča a potom sa pri točení metali v retiazkach ako šťuky v podberákoch, dokým nezačali premávať prvé ranné autobusy, lebo šéf lunaparku si medzitým nechtiac zdriemol), raz na svoje narodeniny popíjal dokonca i s jedným veľmi starým osamelým jazvecom, starým mládencom na penzii, vegetariánom, stíhačom z druhej svetovej vojny, ktorý mal tiež obhorené podošvy ako aj on. Šimon Osoha si posediačky čistil svoju peňaženku, štvordielnu ševrovú náprsnú tašku. Vyťahoval z nej papieriky s adresami, vlakové lístky, telefónne čísla načarbané rýchlym písmom na útržkoch z okrajov novín a na kartičkách z vreckových trhacích kalendárikov, potvrdenky z čistiarne na nevyzdvihnuté nohavice a sako, účtenky z predajne Papier — kancelárske potreby i nepoužité stravenky, krčil ich a hádzal do trávy, kde sa povaľoval veľký ploský úlomok zo zväčšovacieho skla.
Šimon Osoha, dlhoročný vedúci brigády socialistickej práce, zodpovedný zostavovateľ lovného poriadku pre miestnu pobočku Zväzu rybárov i jej predseda, kúrenár-údržbár, dal svojmu podniku trojmesačnú výpoveď. Ale prečo?, prečo?, jedni boli presvedčení, „že pre tretiu nohu toho kontrabasistu“, druhí, že pre „tú chybu krásy, ktorú direktor vyzmizíkoval“ (a preto sa báli myslieť o tom nahlas). Šimon bol ešte donedávna majstrom v Severoslovenskej nábytkárni: smejko nosiaci kockované, dennodenne čisté, ostrofarebné flanelové košele, ktorý čierno-biely, dvojrozmerný, vyretušovaný visel na fotografii upevnenej studeným glejom Nepovol uprostred plastického rámika z drevovláknitých odpadkov, lesklého ako staniol v cigaretových škatuľkách, v zamknutej lichobežníkovej tabuli cti.
Šimon Osoha opustil svoju rodinu, keď zistil, že jeho štyridsaťpäťročná žena, pyšná na svoju mimoriadne zachovanú, pevnú a krásnu postavu (aj vďaka dlhodobo chorému žlčníku, a nielen pravidelnému tvrdému telocviku), platí vlastným dospievajúcim deťom (synovi, príkladnému študentovi, príležitostnému kresliarovi v krúžku výtvarnej agitácie, i dcére, úspešnej členke krúžku šikovných rúk) dobrých tridsaťpäť až štyridsať percent zo svojho slušného celomesačného platu za to, aby otcovi neprezradili jej vášeň k novovymenovanému riaditeľovi Ľudovej školy umenia, k štíhlemu, bezmála dvojmetrovému kontrabasistovi, ktorý by bol mohol slúžiť za predlohu k tenkohrdlej a až nad pomysel chudej postave Mesiaca pre detskú ilustráciu.
Šimon Osoha, ťažko našľapujúci päťdesiattriročný muž, kráčajúci v pohodlných, pevných topánkach štyridsať štvorkách s ortopedickou vložkou, ako keby mu boli priveľmi tesné, hoci prevyšovali veľkosť jeho nôh ešte i v hrubých vlnených ponožkách, zanechal „dedičom v pokluse“ (ako nazval prvý i posledný raz v mysli svoju rodinu) nezarámovaný diplom Za vzornú prácu, objednaný riaditeľom fabriky u zaslúžilého umelca, chorého na cukrovku, znázorňujúci kyticu ruží v rukách pionierky s priveľmi zrelým úsmevom, jednu z vkladných knižiek (necelých dvetisíc korún), obľúbené udice, väčšiu polovicu kockovaných košieľ, ktoré si sám žehlieval, dvoch nevyplatených záhradných trpaslíkov (lebo ich chcela žena), vyrábaných načierno v Pohrebníctve — kamenárstve, novú, tiež ešte nevyplatenú kosačku na trávu v záručnej lehote, kúpenú na splátky, nevyrovnaný účet za pármesačný odber plynu, zánovné a len pred niekoľkými týždňami znovu obuté osobné auto Lada spolu s takzvaným rodinným domom už bez dlžoby, poisteným, odhadnutým zhruba na dvestoosemdesiattisíc korún.
Šimon bol dnes už temer pol tisíc kilometrov od svojho predchádzajúceho, skoro dvadsaťpäťročného pôsobiska, sedel uprostred iného vzduchu a voňajúcej trávy (len s dvoma kuframi vedľa nôh) na betónovom nosníku vedľa hlavnej cesty ako kedysi pred dobrými tridsiatimi rokmi, keď čakával na autostop pred železničnými rampami alebo pod brehom.
Osoha pozrel na hodinky, vstal, zvoľna sa obrátil, zapálil si cigaretu a po štyroch-piatich krátkych, akoby váhavých i namáhavých krokoch sa znovu ocitol pred núdzovou slobodárňou, medzi porozbíjanými črepmi z vínových fliaš, vedľa obdĺžnikového a otvoreného, priveľmi čistého (a azda až dovčerajška nanajvýš chráneného) rodinného albumu s lesklými fotorožkami neprichytenými, ale odborníkom alebo pedantom vrúcnosti nalepenými fotografiami, neďaleko veľkého rozbitého, akoby tlakom či prudkým nárazom kusiska koľajnice prelomeného budíka pri štyroch preplnených smetných nádobách s odklopenými vrchnákmi, obklopených hustým pachom hnijúcich odpadkov a obletovaných rýchlymi bzučiacimi muchami. Opäť zastal: pred dopravnou značkou Zákaz parkovania, pred dvoma skobami na nejakú vývesnú skrinku, pred emailovou, znútra navonok hrdzavejúcou tabuľkou s číslom domu, pred ohybom cínovosivej rúrky s elektrickým vedením, vsadenej do priširokého, čerstvo vysekaného žliabka v starých, ešte dotmava vypálených tehlách, obklopeného špinavým brizolitom steny, zastal pred dvojkrídlovými dverami, zospodku obitými novým, no bagančami a špicami topánok už okopaným plechom. Na oboch rozmerných sklách dverí sa dali rozoznať ťahy mokrej upratovačkinej handry. Veľká štvorboká vrátnica bola prázdna ako predtým. Vo vrátnici za lietajúcimi dverami a za sklenými stenami viseli kľúče od jednotlivých izieb nad niekoľkými rozobratými mlynčekmi na mäso, pilníkmi, brúskou upevnenou na vnútorný pult vrátnice, hodinárskym kukátkom, zveráčikom, handričkami, dvoma bakelitovými lampami a ešte kadečím. Uprostred jedinej stoličky s operadlom stála nová, asi ešte nepoužitá mužská protéza pravej nohy a novučičký komínik s krytom na domácu udiarničku, ktorý mal hrúbku okrúhlej odkvapovej rúry. Okolo obidvoch kľučiek vrátnice bola nahrubo omotaná retiazka, akú vídať na záchodových splachovačoch, z ktorej visela veľká patentná zámka. Osoha si všimol, že lepenková ceduľa zo škatule od topánok, pripevnená o reťaz kúskom tenulinkého spleteného drôtika, aký sa používa na opravu elektrických poistiek, je nepohnutá. „Som šol na OÚNZ“ a pod tým: „Pišta, ak by ši bul, trebalo by pohvaric.“
