Vyhľadávanie
Slony v Mauthausene
(úryvok)
„... O týchto neviem — nič. — Zdá sa mi — ale to nemôžem naisto tvrdiť — že Greighta som videl posledný raz, keď nás hnali do Russenlagra. — Ležal pod vedením vysokého napätia. — Skoro... proste — taká istá tvár, akú mal James Greight. — Ale sám vieš najlepšie — ako mráz — falšuje mŕtvoly. — Viem iba to o tých manikúrových nožničkách.“ Povedal Holenyšt pomaly, s ututlávaným smútkom, v ktorom sa však ukázala aj jeho vrodená ostýchavosť.
„Tak vlastne nevieš o nich takisto nič —“ Spýtal sa van Maase bez tónu otázky.
„A ty — vieš niečo o nich?“ Spýtal sa Holenyšt.
„— Nie — O týchto nie. — Totiž o jednom viem: poznal si toho — býval s tebou... ty si ho stopercentne musel poznať: Rasmunsen. Také ohromne bledé vlasy ako — čisté staré veslo. A raz — v päťdesiatom prvom, tesne po colných formalitách — letel som z Lisabonu do Casablancy — pristúpil ku mne akýsi starý pán — zrejme počul, keď colník vyslovil moje meno — a pýta sa: Pán van Maase? Som Rasmunsen. Možnože je to iba náhoda — ale neboli ste vy, prosím vás, v Mauthausene? A keď som povedal, že áno, on na to: Môj syn takisto! Spomínal vás — totiž také meno: van Maase. Odpusťte, ak sa mýlim. Tak ten Rasmunsen — to prežil. A ten to mal, podľa mňa, z vás všetkých asi najhoršie. Prežil to. Dobre sa údajne oženil. A tak ďalej. Ale predstav si — jedného dňa šiel so ženou do kina: dávali prierez americkým nemým filmom. Proste Chaplin. Poznáš to: lietajúce torty, zauchá, chlapi lietajú cez sklené dvere, sklo padá, kopance, háky pod pás. Všetci sa váľajú od smiechu a Rasmunsen naraz schytí svoju ženu z ničoho nič — za ruku a skríkne: Mauthausen! Mauthausen! Toto je Mauthausen! V tej chvíli zblaznel. — Umrel v ústave. — Potom sme boli obidvaja ticho. — Pili sme až po Casablancu.“ Nastala tá dlhá tichosť, aká nás neopúšťa, keď sa chceme vyhovárať sami pred sebou.
„... Knut Gudmanson? — Olaf Anderson? — Edvard Tortenson? — Peter Sollariksen? — Nordhal Griege? Olaf Jakle? Olaf Vassa? Erik Manster? — Georg Brandes? Peter Wolfe? — Gustáv Dackle? — Strašné: mám ešte vždy ohromnú pamäť na mená, ale neviem si zapamätať — najviac ak dve telefónne čísla!... keď si chcem zapamätať tri — tak určite zabudnem aj tie dve, čo som predtým vedel! — Karl Pakreas? — Martin Nog? — Fabian Olsen? — Andreas Tangen? — Vieš — ty vôbec, že ja som bol vlastne zatknutý ako Nór?! Ty si musel poznať niektorých z nich! Karla Pakreasa — toho si musel poznať!, veď ste v marci spolu robili v Melku!“
Po niekoľkominútovej chvíli plného ticha sa opäť ozval van Maasov hlas: „Písal som si s istým — ale iba rok, asi necelý rok, s istým — Gustavom Jentjem. — Hneď po vojne získal cez brata, ktorého mal vo Švédsku, ohromne dobrý biznis. — Gustav bol profesorom chémie. — Ale chcel robiť literatúru. — Notoricky písal básničky. — A jeho brat — veľký zoológ, svetové meno — Gustavov brat ho nahovoril, aby konečne už začal ísť na život od lesa. — A Gustav začal od lesa: začal obchodovať — neveril by si, s leopardmi. — Prvé mesiace po vojne bola vo Švédsku ohromná zhánka po leopardoch. — Leopard stále stúpal... len mi raz jeho manželka — Američanka, baptistická kazateľka z Iowy — poslala parte: pri tragickej udalosti a tak ďalej, ako sa to už píše — a pripojila list — strašne roztržitý list, že Gustav spáchal samovraždu. — Privolal si náročky infarkt. — Úplne úmyselne — deň pred Štedrým dňom. — V Kodani. — V Dánsku. — V Tivoli — zábavná štvrť. Takmer medzi samými deťmi. — V naprosto vianočnej nálade. — Údajne — podľa toho listu jeho ženy — mu naraz prišlo zle. Začal vraj vracať. — Medzi hračkami. — Vybehol na záchod — a —. Jeho žena vôbec nechápala, čo sa robí. — Najprv ho dlho čakala. — Hodil do seba celé balenie rizlatinu naraz.“
Vtom Holenyšt prevrátil popolník. No mĺkvotu neprerušil. Veľmi staré chlapské ručiská, holé až povyše lakťov, so zhrbenými, akoby štyridsaťosem rokov zľahka, ale pritom jednostaj bitými prstami, zľahka zmietli rozsypaný popol z vyfajčených cigariet značky Rothmans, popol, ktorý mu vzápätí pripomenul tú jasnosivú kôru rozvetveného bulharského figovníka v ten prvý utorok, keď sa od mora s teplým vetrom prihnali riedke podvečerné stavby mrakov a keď konáre figovníka znezrady vybledli, a pritom počúval zaťa, čo mu rozprával, ako ukradol dve autá švédskeho eternitu. No v tej chvíli, keď sa Holenyšt rozpomenul na tú popolavejúcu figovníkovú kôru, uvedomil si zároveň, že práve vtedy, práve vtedy — pri tom počúvaní o zaťovej vynaliezavosti — ho ovládol pocit, že blednúca figovníková vetva sa farbou temer navlas podobá na ten neurčiteľný popol, na ten vývozný popol — ako ho nazývali, ktorý však nielen podľa vzhľadu, ale ani na omak — vonkoncom nepochádzal z krematóriových pecí a ktorým raz (bezmála celý deň) plnil urny z cínového plechu, čo sa mali odoslať významnejším vdovám po mŕtvych ríšskych úradníkoch, po nepolitických väzňoch, spolu so zdvorilými strojom písanými listami oboznamujúcimi pozostalú rodinu, za akej nepríjemnej zhody okolností stratil život ich milujúci manžel, otec a tak ďalej, napriek tomu, že bol poučený o predpisoch v tábore Mauthausen. Znovu mlčali, ako aj doteraz.
Van Maase sa nevedomky zahľadel doprostred drapľavých vyvýšenín na hrubokožej dlani Holenyštovej pravice. Záhyby pod hánkami pripomínali skôr vrstvu nausádzaného vodného kameňa než zrohovatenú pokožku, schopnú aspoň trochu hmatať, a vari preto, podistým len preto, že Holenyšt zbadal kamarátov pohľad, chytil fľašku a van Maase si znovu zapálil rothmansku a odtrhol filter z cigarety.
On sám — Fero Holenyšt, Handlovčan, sedemdesiatosemročný baník na dôchodku, ktorý postavil — tými svojimi ozrutnými a dotlčenými, akoby priam domliaždenými prstami, vyzerajúcimi na prvý pohľad, akoby mu v nich odumrel všetok cit — tridsaťjeden veľkých a obdivuhodných, až do jemných jednotlivostí podrobne vypracovaných modelov historických lodí a rovno s rokmi ich potom porozdával bez najmenších zištných príčin alebo predbežných úmyslov takzvaným „ľuďom bez vakovky“ i „neroztrúsiteľným chlapom“, ako sám nazýval určitých svojich náhodných i stálych hosťov — on sám sa však na tie svoje ruky odjakživa nerád díval. Nielen preto, že mu už skoro od šestnástich rokov pripomínali najväčšie odstávajúce uši v Handlovej, uši Joža Gruchaláka, s ktorým práve z toho dôvodu neobyčajne nerád fáral, ba ani nie len z toho dôvodu, že sa mu zdali obzvlášť nesúmerné k všetkým ostatným údom jeho tela. Keď si ich ešte kedysi, raz za čas, raz za uhorský rok položil v nedeľu v hostinci voľakde na čistý obrus, dostával spočiatku a takmer zakaždým ten istý prečudesný pocit — akoby prestupoval dajaký verejný, okolkovaný a zarámovaný predpis alebo vyhlášku uprostred hlavnej steny výčapu pri reklame na plzenský Prazdroj — že sa dopustil vyzývavej neprístojnosti, keď si ukladá také ruky na taký krásny obrus, hoci si ich predtým dobrú hodinu umýval a drel kremenným pieskom. Prežíval neprirodzenú a skľučujúcu trápnosť, ako človek tušiaci škandál, zato, že si dovolil vyložiť dajaké dva bastardy, dve zatúlané štence, dve pohoršujúce čudá, čosi ako dve zafúľané morčatá toho povestného prievidzského verklikára, ktoré ťahali planéty, zatiaľ čo verklikár spieval „jen řekni jedenadvacééét“, na obrus a opovážil sa klásť tie dve morčatá pred cudzie pivá. Lenže Holenyšt sa znepriatelil s vlastnými rukami ešte oveľa väčšmi odvtedy, odkedy mu Štefino Šteglic, „sanitéc“ na ich bani (po sedemnástich poldecákoch Pradeda), povedal, že nezaručuje, či mu do tých jeho rúk nevošla elefantiáza.
