Vyhľadávanie
„Alle meine Generäle sind Schufte...” reval Hitler.
Všetci moji generáli sú oplani.
Marta a generál
Zžíval som sa s položením budúceho mrzáka. Predstavoval som si sladkobôľne, ako ma vozia na invalidnom vozíku po uliciach. Spočiatku mi bolo ľahostajné, kto vozík tisne, mala to byť žena, mladá. Časom táto neurčitá mladá žena nadobúdala isté konkrétne črty, farbu očí, vlasov, veľkosť topánok... a zrazu to nebola voľajaká mladá žena, ale Eliška. Predstavoval som si, ako tisne vozík po ulici, ľudia sa obzerajú, počuť slová súcitu, tehotná žena odvráti hlavu, malé dievčatko mi podáva kyticu poľných kvetov... a ja budem obetavej ošetrovateľke čítať básne, sprvoti cudzie, potom svoje, vlastné...
Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne na čistom, nikto nebude môcť o mne povedať – hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zavinili. Pozrite, ako sa nafukuje...
Aj tým, čo by ma chceli ľutovať, všetkým poviem – nemáte ma prečo ľutovať, som jeden z Ploštiny...
Doktor Brázda mi každé ráno stíska stehná, štekli ma, tlačí. Onehdy si doniesol na mňa súpravu ihlíc, pichal ma na rozličné miesta, a ja som sa iba trpko usmieval. Vždy na mňa skúmavo pozrel, vždy sa opýtal – nič? Ani tu nič? Nič?
Mne sa už ani odpovedať nechce na jeho zbytočné otázky. Pravdaže nič. Nič necítim, nech si pichá, koľko chce, nič ma nebolí.
„Nesmiete sa poddávať!” skríkol na mňa včera nazlostene. „Váš stav závisí už iba od vašich nervov.“
Aha, chystá si cestičku na ústup. Chce sa z toho vymotať bez ujmy na lekárskej cti. Mne na tom nezáleží, či budem mrzákom, ale potrápim ho ešte.
„Mojich, či vašich?” uškeril som sa. Nepovedal nič, ale naozaj sa zdalo, že skôr jeho nervov než mojich. Bol zo mňa zo dňa na deň nešťastnejší a bol aj netrpezlivejší, voľačo tu šarapatilo v jeho vede, a on nevedel čo. Ja som vedel. Mne sa neveľmi chcelo žiť, príliš som sa upriamil na vidinu nepoľutovaniahodného kripľa, od ktorého sa budú ľudia odvracať nie z ľútosti, ale s odporom. Na vysoký trest som odsúdil sám seba, s morálnym uspokojením som očakával deň jeho nástupu, deň, keď sa tento lekár vzdá všetkých nádejí a napíše mi prepúšťací list z nemocnice. Prečo sa ešte vôbec so mnou piple? Čože mu na mne záleží? Boli dni, keď som ho nenávidel. A prácu som mu veru neuľahčoval.
Vžíval som sa do položenia osamoteného človeka, návštevy ma nepríjemne vyrušovali, prinášali mi do života nepokoj povojnových čias. Niekoľko ráz prišli kamaráti, priniesli cigarety, čokoládu, pálenku, kávu, bol to môj prídel, odriad nerozpustili, vykonával funkciu bezpečnostných zložiek, dostával vojenské prídely a mňa viedli stále v stave mužstva.
„Čo je s Fredom, chlapci, kde je?”
Ach, Fred. To je strašná záležitosť, ani hovoriť sa o nej nechce. Zošalie, už je šialený, musia ho strážiť, aby voľačo nenavystrájal.
Raz v mrchavej nálade som sa s nimi nepekne pohádal a vyprosil som si, aby ma naďalej navštevovali a čokoľvek mi nosili. Len čo odišli, oľutoval som svoju prchkosť, ale bolo neskoro, chlapci už neprišli.
„Prašivci sú to...” obviňoval som ich, „žijú si akoby nič.”
Vyčítal som im ľahkomyseľnosť, veselosť, chuť do života, reálne a fantastické plány do budúcnosti. Zabudli už na všetko, čo sa stalo. Zdali sa mi cudzí, neboli to už tí chlapci i hôr...
Najhoršie na mňa zapôsobila matkina návšteva. Nútil som sa do veselosti, hovoril som hlasno o svojom skorom vyzdravení, uverila mi, pravdaže, matka vždy uverí. Šesťdesiat kilometrov šla pešo, vlaky ešte nepremávali a mala, chuderka, smolu, nikto ju nezviezol. Skoro každý sa nazdáva, že jeho matka je najlepšia na svete, ale moja je naozaj, také ženy sa už nerodia. Pamätám sa, ako som odchádzal z domu, pchal som do chlebníka veci na holenie, náhradnú košeľu, dívala sa na mňa, zdalo sa mi, že vie všetko.
„Idem sa trochu prevetrať do hôr...” povedal som jej, ale neodvážil som sa jej pozrieť do očí.
„Na obed budú palacinky...” oznámila mi, akoby nič. Bola to zlá chvíľa, nutkalo ma objať ju a povedať jej všetko. Vybehol som bez pozdravu, pri bránke ma zastavil jej hlas, nechcel som sa už obzrieť, ale nedalo sa.
„Takto mi neodídeš, chlapče...”
Vybozkával som jej tvár, ruky, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Sama sa odtiahla, nepovedala už ani slova.
Ktorá to len bola matka, čo obliekla rúcho hanby, keď jej priniesli syna s ranou v chrbte? Nemala by aj ona, moja matka, obliecť rúcho hanby? Nie preto, že som ranený do chrbta, oh, nie preto...
„O dva roky podniknem výpravu na Everest, mamička...” žartoval som, „ale musíš mi urobiť na cestu paštétu, ohromne mi vždy chutila...”
Matka robievala vynikajúcu paštétu z horčice a cibule. Vždy sme sa nad tou paštétou päť minút smiali, kým ju natrela na mizerný vojnový chlieb. Horčica bola bez lístkov, ale cibuľa bola vzácna, nie každý deň sme si mohli dovoliť takú maškrtu.
Vykrámil som zo stolíka cigarety a kávu, čokoládu a fľašu pálenky, musel som zavolať na pomoc Elišku, aby dosvedčila, že mi v nemocnici naozaj nič nechýba, inak by to nebola vzala. Zakázal som jej prísť na návštevu, kým nebudú premávať vlaky. Ťažko sa jej odchádzalo, stále opakovala:
„Len keď si živý, chlapče... hlavná vec, že si živý. Všetko ostatné zahojí čas...”
Čo tým myslela? Čo všetko ostatné? Čo môže čas zahojiť? Odišla a mňa zrazu zaliala horkosť, taký žiaľ; nemohol som zadržať plač. Matka... moja mamička... kiežby radšej nebola prišla! Šlo by to byť mrzákom, čoby nie! Ale sú tu aj živí, nie iba mŕtvi, a na živých tiež záleží... nie, Eliška nebude tisnúť môj invalidný vozík, matka ho bude tisnúť a ľudia sa budú odvracať a budú šepkať – hľa, matka jedného z Ploštiny...
