Vyhľadávanie
Antikvariát
Rád navštevujem antikvariáty. Raz mi v nestráženom okamihu medzi spánkom a prebudením ktosi prikázal, aby som pri svojom náhlení a chvate nezabudol na antikvariáty. Nemôžem za to. Je to vo mne. Keď nenavštívim raz za čas nejaký antikvariát, cítim sa vinný. Možno sa ma na to budú pýtať, keď budem odchádzať z tohto sveta: A koľkokrát si navštívil antikvariát? Usilujem sa, usilujem. Minule som napríklad objavil zastrčený antikvariát. Musel byť celkom nový, hoci je to v spojení so starými knihami dosť nezvyčajný zvrat.
Vošiel som dnu. Bol tam iba jeden zákazník. Teda okrem predavača. Antikvariátnika rozoznám na sto metrov. Teda takého naozajstného. Čo má svoje povolanie v sebe ako zhubnú chorobu. Tento bol v pokročilom štádiu. Vedel som, že sa už do konca svojho života nevymotá z tohto prekliatia. Zomrie ako antikvariátnik. Začal som rukami ochutnávať knihy. Aby ste vedeli, som labužník. Viem podržať sústo medzi perami ako v tej čínskej básni. Keď zbadám Knihu, nevrhnem sa na ňu ako nenažraný sedliak. Obchádzam ju, krúžim okolo nej, odďaľujem tú chvíľu, predlžujem rozkoš.
Bol to nový, ešte nevykvasený antikvariát. Ešte v ňom neboli tie pravé ryby. Ešte sa len rodili pod kameňmi, v temnote a trení. Moje ruky, lovecké psy, neboli sklamané. Vedeli, že na korisť sa číha dlho. Zobral som do rúk jednu knižku, aby som aspoň čosi kúpil. Odísť z antikvariátu bez knihy sa mi zdalo nemravné.
Vtom som zachytil pohľad toho druhého. Bol to akýsi nezreteľný chlap. Ak to bol zákazník, bol to sviatočný strelec, ktorými my, vášniví nimródi, úprimne pohŕdame. Jajaj, povedal ten chlap, je to ťažké...
Hneď som si jeho jajaj preložil. Znamenalo to, že sa vysmieva majiteľovi. Vybral si si zlý džob. Tu ti kvety neporastú. V tomto kšefte sa kšefty nehýbu. To všetko znamenalo to posmešné citoslovce bez citu.
Antikvariátnik sa nešťastne na mňa pozrel. Pochopil som. Vedel som, že v hre je naša česť. Ponáral som sa do políc a vyťahoval odtiaľ zaprášené knihy, vkladal som si ich pod pazuchy a keď tam už nebolo miesto, na pultík pred predavača. Jeho porazenecký pohľad sa nedal zotrieť, a tak som pridával, nosil tehlu ku tehličke... Spočítajte mi to, povedal som rozšafne antikvariátnikovi. Začal nahadzovať sumy do registračnej pokladnice s odhodlaním, ktoré vyzeralo ako utrpenie.
Zaplatil som mu stovku, z ktorej som mal zaplatiť synovi školu a sebe opravu auta. Veľa mi z tej bankovky nevydal.
Víťazoslávne som sa pozrel na toho cudzieho chlapa, ale ten už odchádzal. Na odchode povedal niečo v tom zmysle, že sa ešte zastaví.
Počkal som, kým osamieme a povedal som antikvariátnikovi: Tak čo? Ale sme mu ukázali, čo? Nech si nemyslí, že sme nejakí chudáci. Vy i ja.
Chlap sa posadil na stoličku a ešte stále držal nešťastne v ruke teraz už svoju stovku.
Viete, kto to bol? povedal mi zdrvene.
A vtedy mi to došlo. Ja hlupák. Bol to výpalník, ktorý chcel priškripnúť tohto úbožiaka. Už-už sa vzdal, lebo videl, že z tohto magacínu prachy nekvapnú, keď som tam vpálil ja, s tou svojou hlúpou pýchou, ktorá mi spôsobila v živote toľko problémov. Teraz ten mafiánik podá hlásenie šéfom a antikvariát bude zaradený na výplatnú listinu.
A ja som si pomyslel, že by som tam teraz mal každý mesiac chodiť a cálovať na pult svoju stovku.
Čitateľ
Zazvonil mi telefón. Strnul som. Čoraz viac sa mi nechce dvíhať telefóny. Neznámi jednotlivci a inštitúcie mi telefonicky dávajú príkazy a úlohy, ktoré už nechcem a nevládzem plniť. Nechal som sa ho dozvoniť a zlomyseľne sa započúval do vyzvoneného ticha, ktoré nastalo. Ktovie prečo, možno preto, aby som sa uistil v niečom nedefinovateľnom, som zdvihol teraz už stíchnuté slúchadlo.
No konečne, ozvalo sa v ňom. Už som si myslel, že to nezdvihnete.
S takým rafinovaným prístupom som ešte nemal do činenia.
To je omyl, pokúsil som sa zachrániť, ale nepodarilo sa.
Nijaký omyl. Je to vedecky dokázané a štatisticky podchytené. Ja som váš čitateľ.
Vydal som zvuk, ktorý mal vyjadrovať potešenie, radosť, ústretovosť, ale mali v ňom mať vyhradený kúsok miesta aj odstup a rutina.
Samoľúbosť bola však silnejšia. Predsa len: Som druhoradý autor na knižnom trhu, ktorý skapína, a svojich čitateľov môžem porátať na prstoch dvoch rúk.
Teší ma. Som rád, že vás poznávam aspoň takto, po telefóne, súkal som do telefónu dávno použité frázy.
Nerozumiete mi, povedal neznámy na druhom konci. Som váš čitateľ...
Ale áno, to ste mi už povedali, namrzene som mu skočil do reči.
... a vy ste môj spisovateľ, dokončil.
To znie logicky. Do môjho hlasu prenikla moja príslovečná irónia.
Vidím, že vám to musím vysvetliť, povedal môj čitateľ. Podľa výskumu, ktorý financuje istá nadnárodná spoločnosť, je u nás istý počet čitateľov. Tento počet sa vyznačuje dvoma charakteristikami: je numericky limitovaný a pomerne stabilný. Ľudovo povedané, ľudí, ktorí sú ešte schopní a ochotní čítať, nie je nijako veľa —
To som si všimol, precedil som.
Na druhej strane je počet ľudí, ktorí sa deklarujú ako autori alebo spisovatelia tiež uzavretá množina, pokračoval neznámy a mne bolo jasné, že je to nejaký blázon. Alebo som sa stal aktérom jednej z tých blbých šou, ktoré sa šírili okolo a ktoré vyhľadávali známych ľudí, aby ich potom zhovädili pred celým národom. To už musia byť v riadnom svrabe, keď som prišiel na rad ja.
... no a nejakým záhadným spôsobom sa tieto dva faktory rovnajú, neúnavne pokračoval chlapík.
Ktoré dva faktory? vôbec som nechápal.
Poviem to jednoduchšie, aby ste to pochopili aj vy — počet ľudí, ktorí čítajú, nazvime ich pracovne čitatelia, sa stále zmenšuje. Počet ľudí, ktorí píšu, nazvime ich pracovne...
... spisovatelia, duchaplne som ho doplnil.
... výborne, vidím, že do toho začínate vidieť, hovoril muž. Teda počet spisovateľov ustavične vzrastá. Matematicky bolo jasné, že sa tieto dve množiny časom vyrovnajú. A už je to tu: v týchto dňoch sa počet čitateľov a spisovateľov vyrovnal. To znamená, vážený, že v našej krajine je presne toľko čitateľov ako autorov, ergo...
Ergo? zopakoval som hlúpo, ako by to bolo slovo z nejakého funkčného zaklínadla.
... každý spisovateľ u nás má jedného čitateľa, neutrálne povedal ten blázon. Jediného čitateľa.
To nie je veľa.
Na druhej strane z toho vyplýva, že každý čitateľ má jedného autora. Dal som si tú námahu a zistil som, že mojím spisovateľom ste práve vy. Preto vám volám.
Počkajte, zvolal som podráždene. To niekto prideľuje?
Istá nadnárodná spoločnosť... začal chlapík, ale prerušil som ho.
Dobre, dobre, sám rád, že sme sa zoznámili, aspoň takto, po telefóne...
Nie, vy mi nechcete rozumieť, prerušil ma hlas na druhom konci a tentoraz znel ostro a drsne. Z týchto štatistických údajov vyplývajú pre nás dvoch isté konzekvencie. Ja som váš čitateľ, váš jediný čitateľ — a vy ste môj autor, môj jediný autor. Vedel by som si predstaviť Mitanu alebo Vilikovského, ale vyšlo to na vás. My dvaja máme voči sebe isté záväzky.
... A... aké záväzky? vyjachtal som. Bože, prečo akurát ja vždy natrafím na regulárnych bláznov?
Pre mňa z toho vyplýva povinnosť čítať vaše diela. No a pre vás...
Čo pre mňa? vykríkol som piskľavým hlasom.
Mali by ste sa zastaviť čím skôr... povedal chlapík a teraz to už bolo jasné: bol to rozkaz.
Nemalo zmysel odporovať. Sedím uňho a rozprávam mu príbehy. Podľa záverov nadnárodnej spoločnosti je jasné, že čítanie sa stalo takou luxusnou a okrajovou činnosťou, že už nie je rentabilné tlačiť knihy. Tú vašu by si prečítal akurát jeden človek. Váš čitateľ.
Teraz ho už poznám. Nevýrazný človiečik. Ale, ako som povedal, ani ja nie som prvá liga. Porozprával som mu všetky historky, ktoré som zažil, počul, uvidel. Ani sa už nepokúšam ujsť. Ten chlapík je nepríjemne dôsledný. Stal som sa uväzneným Šeherezádom, ktorý si rozprávaním zachraňuje krk. A stále čakám na okamih, keď do tohto bytu pribudne ďalší rozprávač.
Pretože nadnárodná spoločnosť robí ďalšie výskumy. Nie som mechom udretý; megatrendy nezastavíš. Je mi jasné, že čoskoro bude píšucich ľudí viac ako tých, čo ešte čítajú. Na jedného čitateľa pripadnú dvaja spisovatelia. Už sa na vás teším, kolega. Ale neopovážte sa mi ukradnúť tento príbeh, lebo vás zabijem.
(Kalligram Bratislava, 2011)
