Vyhľadávanie
NEĎALEKO
Tak skvele spí, akoby si
snívala v spánku dlhé
a celkom vlastné leto.
Jej úsmev je letmý
ako veľmi tichý vánok.
Stále ju zakrývam,
lebo som vedľa nej a neďaleko
chveje sa dážď.
EŠTE NIE
Napoludnie sa vyzlečieš
uprostred jablkovej vône;
ešte je zelené
ovocie pod blúznivým slnkom.
Šumenie stromov je penou
v návaloch studenej vody.
Ako ty spíš. Ešte sú zelené
kamene v hlbokej rieke.
IGRAM
Izba je vyumývaná, vypadla
zo zrkadla.
Je sladko na dne
bielej porcelánovej
šálky.
Do chládku z narezanej zeliny
vzlietajú holubice.
Čisté svetlo
sa bezpečne stúlilo v stehnách
oblých dedinských
stien.
POTICHU
Je jasná nedeľa.
Do úplného ticha
bieleho vína
je položené jablko.
Po stenách pláva oheň,
všade je plno svetla.
Sneh je hlboko.
Ty, ktorá prichádzaš,
si plná zvláštnej vône
zimnej trávy.
POKOJNÁ KRAJINA
Ťažká pšenica
naklonila pole;
v studenej vode
temnie slnko;
nežné a tmavé
sú zátočiny
a pokojná je krajina
pleti.
Pocítiš svetlo
na ústach,
keď zakloníš hlavu: bože,
lietanie je čisté.
O LÁSKE
1/
Ležíš vyzlečená
a okolo teba je leto.
Je ticho v hĺbke oka
a po láske;
ruky sú pokojné,
ústa sú pokojné a hrubé,
neprší.
2/
Tá túžba, byť už naozaj
a zlý
a ináč sa dotknúť tvojho čela.
ŤAŽKÉ SNY
Niečo je medzi nami, šálka,
ktorú odložím,
ľalia, odhrniem ju, záclona,
ale všetko je také ťažké.
Predsa však stojím, kde si stála,
ale ty
– minuli sme sa –
mlčíš už v kúte,
čo po mne zostal celkom prázdny.
ODLOŽENÉ
Onemocniem. Budem mlčať
schúlený, tvárou k stene,
a vtedy
poprekladajú moje veci,
vynesú zlé ovocie a chlieb
už dávno tvrdý;
čo všetko je poodkladané
pod zrazu jasným nebom
a na cintorínoch,
kde vietor znepokojuje
ohne.
ÚZKOSŤ
Tej krásnej úzkosti,
ktorá
nedá ti spávať,
sa nemusíš báť:
nie je zvonku,
je v tebe, prítulná
chce ťa,
a keby si ju mal rád,
bola by dobrá.
Je iba tvoja
a najmenej zo všetkého
ťa opúšťa.
KONIEC LETA
Po lete, ktoré nemalo byť
také svetlé,
po tom, ako klonilo mihalnice
a oslňovalo ústa,
po dotykoch nežnejších
ako zacláňanie,
po tom, čo si sa bál
dýchnuť na jej úzkostné hrdlo,
znova si medzi samozrejmými
predmetmi a ľuďmi; po lete,
ktoré nemalo byť.
MNOHO HUDBY
Lístie na strome, naklonenom
do vlaňajšej vody,
dvojnásobne sa trasie.
Hudba, stíšená do tmava.
To isté lístie máš ustlané
v očiach,
ale neviem. V opadávaní je krásne
to spoločné s lietaním.
SVET, KTORÝ SI VYMÝŠĽAM
Svet, ktorý si vymýšľam
potme,
má veľa dažďa aj toľko svetla –
sú v ňom stromy, zomieranie, krásne oblohy
a mnoho vody –
svet, ktorý si vymýšľam
vo dne aj potme,
je vlastne tento istý svet,
ale bezo mňa.
CUDZÍ
V tebe je sladko a svetlo:
je to miesto, ktoré rozkvitá
letom, tieňmi i snehom,
kde padá temný dážď a súčasne
žiari slnko,
kde vonia tichá zem a kde som svoj,
ale aj cudzí,
pretože nezostávam.
