Vyhľadávanie
Divoška skrotená Sála sa plní ľuďmi a Ilonka sa cez škárku díva, kto všetko sa usádza na stoličkách. Opona je stará a zaprášená. Prach ju pošteklí v nose, namáhavo potláča kýchnutie – všetci v sále by hneď zaostrili na škárku. V prvom rade sedí otec. Tvári sa dôstojne, dôstojný pán senior evanjelickej cirkvi v Kubíne Samuel Novák. V tvári má napätý výraz plný očakávania a potláčaných obáv, ale aj výraz žičlivosti. Akoby sa hanbil a bol zároveň hrdý. Mamička sedí vedľa neho. O koľko je menšia. Aká je útla vedľa rozložitej a významnej otcovej postavy. Primkýna sa k nemu celým telom, takže aj neznámy by si všimol, že je to jeho žena. Tu však nie je nikto neznámy. Všetci sa poznajú. Mamička je pekne upravená, má oblečené sviatočné čierne šaty. Vidno na nej, aká je rada, že sedí v prvom rade a nikto jej nevidí do tváre. Možno by sa chcela obzrieť, aby videla, kto všetko sa prišiel pozrieť na jej Ilonku, no bojí sa, hoci je šero. Veď čo ak na nej naozaj veľmi vidno, že je na svoju dcéru veľmi hrdá a že sa aj veľmi bojí? Vedľa mamičky sedí brat Paľko, na tvári dychtivý výraz. Aj on chcel hrať v tejto hre, aspoň malú rolu. Chodil na skúšky a aj sa ponúkal. Paľko sa zadíva na miesto, za ktorým stojí Ilonka, lebo práve tam sa opona trochu pohla, nakloní sa k otcovi, niečo mu pošepká. Aj otec sa pozrie na škáročku. Vedľa otca sedí biskup Geduly, superintendent evanjelickej cirkvi, veľmi dôležitý človek. V Kubíne sa v týchto dňoch koná dištriktuálny konvent. Pravdaže, kubínski ochotníci pripravovali túto slávnu premiéru tak, aby ju biskup mohol vidieť. Otec sa nakláňa k biskupovi, mamička chce otcovi čosi povedať, nahne sa cez Paľka, ale všimne si, že otec sa zhovára s Gedulym, a tak sa radšej odtiahne. Medzitým sa Paľko otočí k mamičke. O chvíľu sa k nej nakloní aj otec a potľapká ju po ruke. Sála sa plní, ľudia si čosi pošepky rozprávajú. Miško Lauko usádza oneskorencov: „Sem si sadnite, nech sa páči, miestečko pre vás.“ Celý Kubín je tu, všetci významní páni, všetky významné panie. Niektorí budú možno aj stáť. Čo len budú o mne hovoriť, prebehne jej mysľou, no myšlienku odoženie. Čo by hovorili. Že pekne hrala. Obzrie sa, za ňou stojí sám Plukovník Hromový, vidno na ňom, že má trému. Ilonka odstúpi, aby sa aj on mohol pozrieť cez škárku. „Čo myslíte, dobre to dopadne?“ spýta sa jej priduseným hlasom. Nevie, čo povedať, tak len prikývne, aby ich nebolo počuť. Domyslí si, čo potrebuje počuť jej krotiteľ. Keby hrali pôvodnú hru od Shakespeara, bol by teraz z neho Petruccio, šľachtic z Verony. No v tomto prepise nemeckého autora Schinka je to Plukovník Hromový. Je trochu smiešny, keď tak stojí vedľa nej a dychčí od trémy.
Svetlá v sále zhasli, Ilonka odskočila od opony a stúpila Hromovému na nohu. Zamotala sa pritom do sukne, bože, ten kostým, takmer spadla, no on ju prichytil. Je tma, nevidno, či sa niekto z nich začervenal. Rýchlo sa poberú preč, predstavenie sa o chvíľu začína.
Ktovie, prečo jej nedali hrať tú dobrú, nežnú, pokornú a milú. Vybrali ju do úlohy papuľnatej divošky, ktorú treba krotiť. Nesťažuje sa. Musela sa naučiť veľa textu, ale teší ju to – tá jej Kata je taká živá. Hru skúšali niekoľko týždňov. Teraz v lete, keď všetci študenti prišli domov na prázdniny, sa to najlepšie hodí. Do Kubína opäť prišlo zopár mladých mužov zo štúdií. Hneď je tu veselšie. Prišli z Pešti, z Debrecína, z Prešova, z Prešpurku. Pripravujú sa tam na svoje budúce povolania. Všetci musia mať povolanie. Niektorí sa dajú na remeslo, iní študujú. Ona už teraz vie, že jej budúci muž nebude remeselník. Ťažko si predstaviť, že by sa zaľúbila do remeselníka, nech by aj bol ako pekný. Určite sa zaľúbi do niekoho, kto bude mať v ruke knihu. Možno to bude kňaz ako jej otec, možno to bude učiteľ. V románoch sa dievčatá zaľubujú do mužov, čo sú spoločensky nižšie postavení. V románoch je to vzrušujúce. Ilonka rada číta také príbehy. Ale nevie si predstaviť, že by také niečo zažila na vlastnej koži. U nich doma v Kubíne také niečo ani nie je možné. Musela by to byť veľká vzbura – proti rodičom, proti okoliu a načo? Čo by z toho mala? Od mladi rozlišovala literatúru a život. Dobre vie, že by sotva niekto čítal román o úplne obyčajnom živote. Ale pre život je zasa lepšie, keď je všetko len také obyčajné, keď je všetko tak, ako má byť, a všetko vzrušujúce a zakázané nech je pekne uložené do príbehov na šuchotavých stránkach, ktoré treba najprv rozrezať, aby vydali svoje tajomstvo, a ktoré potom Ilonka obracia a necháva sa nimi pohltiť. Doma jej nebránia čítať, chcú mať z nej vzdelanú dcéru, ktorá raz bude hodna svojho budúceho, zatiaľ neznámeho, no určite vzdelaného muža. Najprv si však musí splniť svoje povinnosti, a tak doma vo všetkom pomáha mamičke. Učí sa od nej, ako viesť dom, ktorý je pre celé mesto významný tým, že v ňom žije významný muž. Učí sa riadiť služobníctvo, ktoré pozostáva z jednej Hanky, čo pomáha v kuchyni a pri upratovaní, a jedného Jana, ktorý kúri a robí okolo domu. Aj s nimi treba vedieť vyjsť, aj tomu sa treba učiť – nepohŕdať ľuďmi, čo sú menej ako my, lebo ich potrebujeme, no ani im nedať priveľkú voľnosť. Niekedy si predstavuje, ako by to či ono zariadila, keby už bola na svojom. Aj v škole sa to učili, v najlepšej škole, aká široko-ďaleko existuje, a to až v Prahe. Bola tam tri roky. A teraz je doma. A chodieva sem, do Spevokolu, nacvičujú tu programy, a teraz aj túto hru. Chodievajú sem jej rovesníčky, mladšie aj staršie od nej, chlapci, mladí muži. Toto je jej spoločnosť, jediná, akú má. O dva roky mladší brat bude mať v jej veku štúdium ešte len pred sebou. Ona má sedemnásť, roky štúdia sú fuč. Ďalej už dievča nemá kam ísť a nemá ani dôvod. Cieľ je jasný: vydať sa. Každý iný cieľ by bol prehrou. Zatiaľ sa nemusí ničoho obávať, jej životný cieľ sa už stáva navýsosť aktuálnym, no ešte nie je nutnosťou, ktorú treba stihnúť v priebehu pol roka. Problémy patria dospelým. Ambície patria mužom. Radosť zo života patrí Ilonke. Má pred sebou vábnu sladkú budúcnosť, ktorá sa určite nezmení na premrhanú šancu. Veď bola od malička dobrým dieťaťom. Rodičia z nej mali vždy radosť, o to väčšiu, že sa im narodila, až keď mali štyridsať. Obaja chcú pre ňu a pre brata to najlepšie. „Nielen knihy, ale aj domácnosť,“ povie niekedy otecko láskavo. Brat bude istotne kňazom. Preberie po otcovi seniorstvo, ako ho otec prebral po Ilonkinom starom otcovi Cancrinim, svojom svokrovi. Ona bude zasa paňou domu, vydá sa, už nebude len kišasonka, ale milostivá pani. Už ako pätnásťročná presne vedela, čo bude v živote robiť. Bude sa starať o muža, bude mu pomáhať, či to bude kňaz alebo učiteľ, bude sa starať o deti, bude nápomocná rodičom v ich starobe a bude sa starať o domácnosť. Ak sa k tomu pridruží služba biednym a vypomáhanie v cirkevnom zbore, bude to naozaj dosť na každý deň aj na celý jeden život.
