Prvé básne, prózy a eseje s kresťanskou tematikou začal Daniel Pastirčák publikovať na prelome 80. a 90. rokoch minulého storočia v časopisoch Slovenské pohľady, Tvorba T, neskôr v Romboide a v Mostoch. Knižne debutoval súborom meditatívnych rozprávok s duchovnou dimenziou Damianova rieka (1993), ktorá má podtitul Rozprávky o láske a večnosti. Bohatá jazyková obraznosť je v nich doplnená celoplošnou významovou metaforizáciou, ktorá v rámci celkového sujetového stvárnenia prináša podobenstvá o hľadaní a nachádzaní zdrojov duchovných hodnôt života, ale aj umeleckej tvorby. Umenie v Pastirčákových rozprávkach sa stáva nielen nástrojom sebavyjadrenia, ale predovšetkým prostriedkom na odhalenie „stratenej súvislosti človeka s nekonečnom.“ S tým bezprostredne súvisí aj stvárňovanie literárnych postáv, ktoré majú často podobu antropomorfizovaných rekvizít predmetného sveta prevažne umeleckej proveniencie, alebo je v jeho rozprávkach priamo tematizovaná postava umelca – básnika, maliara, hudobníka, sochára, fotografa, prípadne sa dominantný a významovo nosný stáva hudobný či výtvarný motív. Úsilie o dosiahnutie slobodnej ľudskej existencie i umeleckej autenticity v nich býva reflektované prevažne ako výsledok hľadania a akceptovania hodnôt kresťanského transcendentna, aj v zmysle napĺňania základných etických princípov. Teda spôsob, akým je napísaná, ju predurčuje ako do rúk vyspelejšieho detského, ale i dospelého čitateľa. Na epické jadro dobre vyfabulovaného a vypointovaného rozprávkového príbehu, ktorý dokáže zaujať dieťa, autor navrstvuje akési hĺbkové myšlienkové posolstvo, ktoré odhalí skôr dospelý percipient. Svojím spôsobom sú tieto rozprávky zároveň úvahami o základných otázkach duchovného bytia človeka, o zmysle jeho existencie, o etických pravidlách, ktoré by nemal porušovať. Spisovateľovi sa pri tom darí zachovať základný rozmer rozprávky – zápas medzi dobrom a zlom. Literárna kritika o diele oprávnene konštatovala, že jeho autor úspešne oživil a inovoval meditatívny typ rozprávky. Kniha ako celok je vyjadrením presvedčenia o tom, že ľudský svet by bol bez skutočnej a čistej lásky pustý, nehostinný a pre človeka neznesiteľný. Organickou súčasťou knihy sú vlastné autorove ilustrácie.
Niektoré myšlienky, motívy, ale aj sujetovo-kompozičné podnety z Damianovej rieky autor rozvinul, umelecky zaktualizoval a do rozsiahlej epickej narácie scelil v knihe Čintet alebo more na konci sveta (2000). Sujetová konštrukcia príbehu je budovaná na motíve cesty a iniciácie detských postáv počas putovania viacdimenzionálnym virtuálnym priestorom, ktoré sú spojené s osobnou konfrontáciou a prekonávaním zložitých situácií a prekážok generujúcich rôzne podoby spoločensko-osobných deformácií (nihilistická pasivita a rezignácia, posadnutosť mocensko-autokratickým vládnutím, materialisticko-hmotná devalvácia životných hodnôt, preexponovanie relevancie vlastného vedomia, uniformizácia a automatizácia človeka v rámci vzorov sociálne etablovaných rolí či politicko-ideologických inštrukcií atď.) Návrat detských protagonistov z tajomnej hry naspäť do reálneho sveta je podmienený ich ľudskou premenou cez osobnú katarziu, nájdením strateného mladšieho súrodenca a vytvorením vlastnej piesne pre svoj hudobný nástroj, tak aby všetci navzájom splynuli do mnohohlasnej harmónie. Kniha je z formálneho hľadiska komponovaná na postmoderných výstavbových princípoch, reflektujúcich pluralitu rôznych žánrových foriem s intertextuálnymi odkazmi na diela svetovej detskej a mládežníckej beletristiky (Andersen, Carroll, Sandburg, Tolkien, Lewis). Intertextualita knihy pritom čerpá z bohatej mozaiky rôznych foriem umenia (slovesné, výtvarné, hudobné), neraz má podobu doslovných citátov, zvýraznených v texte kurzívou, alebo je koncipovaná do nenápadných aluzívnych odkazov. Napriek ťažšie dešifrovateľným významom má kniha ambície pritiahnuť detského čitateľa svojou surrealistickou imagináciou, bohatou synestéziou zmyslových predstáv a asociácií, dobrodružným sujetom s autentickými detskými protagonistami či atmosférou tajomna z nedopovedaných a sémanticky viackódovaných motivických segmentov.
Duchovná dimenzia v literárnej tvorbe D. Pastirčáka je spojivom medzi jeho dielami s rozdielnou percepčnou adresnosťou i žánrovo-druhovým vymedzením: je prítomná v rozprávkovo-imaginatívnej tvorbe pre detského či mládežníckeho čitateľa, stáva sa predmetom úvah v jeho literárno-spoločenských esejistických reflexiách, je tmelivom vo výbere a usporiadaní textov smerujúcich svojím žánrovým stvárnením k modlitbe (Modlitby sveta, 1997) a zostáva súčasťou významovej nadstavby aj v autorovej dramatickej tvorbe a poézii pre dospelých. V oblasti poézie pre dospelých sa Pastirčák prezentoval básnickou zbierkou Tehilim (1997). Čitateľovi ponúka náročnú reflexívno-meditatívnu lyriku, napísanú voľným veršom, pričom v jednotlivých častiach je výrazná tendencia k cyklickosti. Tá je v rôznych obrazných modifikáciách exemplifikovaná do návratnosti v pohybe medzi začiatkom a koncom, na ceste „domov“ a k „ústam, ktorými sme boli meno po mene vyslovení v tichom súvetí času“. Tematickým východiskom zbierky je judaisticko-kresťanské chápanie postavenia a údelu človeka na tomto svete, človeka, ktorý napokon smeruje k transcendentnému bytiu. Ide o filozoficko-reflexívnu lyriku, ktorá je zamýšľaním sa nad základnými otázkami ľudskej existencie, ako sú zrod, smrť, viera v Boha, duchovné poslanie jednotlivca v spoločenstve ľudí a podobne. V motivickom pláne zbierky dominujú archetypálne biblické symboly a odkazy, niektoré básne možno vnímať ako podobenstvá. Časopriestor na tejto ceste je v Pastirčákovej poézii vyplnený ľudským hľadaním, ale aj bolesťou, skepsou a omylmi. Konfrontácia pozemskej časovej prítomnosti a nádeje v absolútnu nadčasovú budúcnosť nachádza výraz v binárne koncipovanej opozičnej symbolike v reláciách: plač / ozveny smiechu, vyhasnutosť/svetlo, vratkosť/stálosť, dotýkanie/spojenie, púšť/more, otroctvo/sloboda. Mysticky pôsobiaca básnikova výpoveď často nadobúda charakter žalmu. Reflexívne zameranie lyrických textov básnik miestami ozvláštňuje impresiou. Pri hodnotení súčasnosti využíva aj iróniu. Aj túto knihu autor doplnil vlastnými ilustráciami.
Pastirčákovu tvorbu dopĺňajú časopisecky publikované eseje, v ktorých sa venuje jednak téme etickej problematiky – prirodzene, východiskom jeho uvažovania sú zásady kresťanskej morálky, jednak otázkam funkcie literatúry a umenia v dnešnej spoločnosti, postaveniu tvorcu. Svoje názory na súčasnú umeleckú spisbu vyjadruje prostredníctvom literárnych glos.
Ako výtvarník sa D. Pastirčák prezentoval na prestížnej medzinárodnej prehliadke BIB 1997 a BIB 2001.
Miloš Ondráš
