Pastirčákova rozprávka je neobyčajne jemná. Veď ide o dušu človeka, a tá nemá podobu senzuálneho sveta. Pritom však je Pastirčák platonikom s vyvinutým zmyslom pre krásu predmetného sveta, pomocou ktorého stvárňuje ideálny svet. Jeho videnie má vysokú estetickú hodnotu, ktorú stupňuje až do krajnosti. Napokon svojou artisticky cizelovanou vetou spracúva jemnú, takmer nezachytiteľnú substanciu ľudskej duše, o ktorú predsa ide a bez víťazstva ktorej by bol rozprávkový boj, ale aj skutočný boj dobra so zlom nedovŕšený.
Milan Hamada
V jeho príbehoch nevíťazí iba dobro nad zlom, je v nich čosi navyše, víťazstvo ducha a duchovnosti nad ničotou sveta bez lásky a viery. Sú utkané ako gobelíny z nitiek a vlákien čarovných slov a obrazov, až sa čitateľovi zdá, že niekedy namiesto viet počuje tóny hudby, čím chcem nešikovne povedať, že sa v nich tajomným spôsobom prelínajú takmer všetky druhy umenia.
Dušan Dušek
Z Pastirčákovej tvorby jednoznačne cítiť, akú hierarchiu uprednostňuje. Hodnoty sú určené a rad je na nás, aby sme ich s autorom porovnali a usporiadali. Ak budeme porovnávať dôkladne, nemôže sa stať, že prehliadneme zdôraznenú ľudskú duálnosť, rozmernosť človeka dočasného (s telom) a večného (s dušou)...
Ján Gavura
Duchovné posolstvo Pastirčákovej rozprávky je vyjadrené nielen pomocou symboliky, ale aj pomocou citátov a gnómických výrokov. Takýmto spôsobom autor napr. formuluje základnú orientáciu svojej estetiky: „Nie, dobré rozprávky nikdy nie sú vymyslené. Keď si v rozprávke, si skutočnosti bližšie, ako keď sa len kĺžeš prázdnym časom nášho vonkajšieho sveta.“ Vskutku, rozprávkovú fantastiku a nonsens, bizarnosť a surrealistickú imagináciu, asociatívnu hru zmyslových predstáv, výtvarnú líniu a farbu – to všetko Pastirčák nepoužíva samoúčelne (hoci na niektorých miestach knihy Čintet môže čitateľ pociťovať nadužitie výrazového ornamentalizmu), ale ako prostriedok na obraznú iniciáciu čitateľa do duchovného rozmeru života a rozlišovania pravdivého od falošného. Máme teda do činenia s faktom „vysokej“ fantastiky, ktorá stojí v službách významovo vrstevnatého, poeticky (miestami aj naturalisticky) podfarbeného tlmočenia autorovej životnej filozofie.
Zuzana Stanislavová
Kristus v Bruseli je výpoveď veľmi súčasná, otvorená a sugestívna, meditatívna aj apelatívna, kritická, ironická aj empatická a mystická. Jej civilný tón pritom dosahuje vo svojej komunikácii pôsobivú, skrytú silu prorockého videnia vysielajúcej na intímnej intersubjektívnej či interpersonálnej frekvencii „zvnútra do vnútra“. Pretvárajúci sa verejný priestor našej súčasnej spoločenskej reality či jej mediálnych modifikácií a klamov nie je tu pre báseň priestorom na hrmiaci protipátos, násobiaci ozveny absencie veľkých nadčasových hodnôt. Pre autora je predovšetkým konkrétnym priestorom na premýšľanie, cítenie a oslovenie tých často stratených, miznúcich či ukrývaných sfér ľudského ducha, v ktorých drieme alebo aj iniciačne precitá ako odpoveď naša vlastná, ničím iným nenahraditeľná citlivosť a spiritualita.
Ivan Štrpka
