Vyhľadávanie
 Riaditeľ Literárneho informačného centra Alexander Halvoník. |
 Študenti Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. |
 Ondrej Herec (v strede), v popredí (zľava) Eva Tkáčiková, vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry, Anton Baláž, Ondrej Herec, Jaroslav Šrank a Alexander Halvoník. |
 KatAnna Šikulová a Jozef Hvišč. |
Prezentácie Dejín slovenskej literatúry III na univerzitách pokračujú s veľmi priaznivými ohlasmi: na Prešovskej univerzite (18. marca), na Katolíckej univerzite v Ružomberku (19. marca) a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (31. marca).
Medzi budúcich pedagógov slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Komenského v Bratislave prišli spoluautori Marčokovej publikácie profesor Jozef Hvišč, Ondrej Herec a Jaroslav Šrank a pracovníci Literárneho informačného centra – riaditeľ Alexander Halvoník, vedúci Literárneho oddelenia Anton Baláž, pracovníci Eva Faithová, Anna Šikulová, Ľubica Suballyová, Anna Sigmundová a Oľga Mikušová.
Riaditeľ LIC Alexander Halvoník stručne charakterizoval najzávažnejšie koncepčné a metodologické prínosy, ktorými sa publikácia autora Viliama Marčoka Dejiny slovenskej literatúry III vyznačuje. Marčokov metodologický prístup aplikovali aj spoluautori. Prezentačná časť pre neúčasť Viliama Marčoka nepriniesla úplný druhový a žánrový oblúk vo vývine literatúry druhej polovice XX. storočia, avšak prednesené príhovory Jozefa Hvišča a Ondreja Herca dokladovali autorský súzvuk. Zároveň umožnili hosťom obšírnejšie sprítomniť historický vývin v tých oblastiach, ktoré dosiaľ literárna historiografia v kompendiách tohto typu nereflektovala, teda oblasť exilovej a emigrantskej literatúry (Hvišč) a oblasť fantasy (Herec).
Profesor Hvišč vyzdvihol, že exilová a emigrantská literatúra je veľkým potenciálom, o ktorý sa obohatila slovenská literatúra, predovšetkým jej súpisom, zmapovaním a poznávaním, otvorením sa Slovenska svetu po roku roku 1989. Ukázalo sa, že nejde len o veľký autorský okruh (okolo 185 autorov), aleodkryl sa aj zvláštny charakter exilovej literatúry. Jej vývin od roku 1945 bol zložitý, prechádzal rôznorodými modifikáciami, vývinom žánrových dominánt, podmienených osobnými, existenčnými aj politickými autorskými východiskami. V charakteroch diel je zrejmý vývin od počiatočných idealistických nálad až po súčasné racionálne až pragmatické životné nastavenie, smerujúce od 90. rokov k sebe, bez pátosu boja proti komunizmu a osobného dobového ohrozenia. Pre mladé auditórium zároveň rozlíšil pojmy emigrantská a exilová literatúra.
Ondrej Herec pri mapovaní slovenskej literárnej scény v žánroch sci-fi, fantasy a hororu prestupoval ich zaradenia vyplývajúce z ekonomického diktátu doby, hneď však vyzval budúcich teoretikov literatúry na ďalšiu odbornú reflexiu fantastiky. Aj ako sociológ v kontextuálnych odkazoch poukazoval na rôznorodosť literárnovedných metodologických prístupov. Veď fantázia prestupuje sféry fantastiky, je prítomná v každej fabulárnej literatúre, a tak príspevok O. Herca bol nabitý impulzmi na bádanie. Za závažný poznatok pri spracúvaní dejín slovenskej fantasy označil neustále prerušovanie kontinuity žánrovej literatúry; pravdepodobne sú zjavné významné ruptúry aj v iných literárnych druhoch a žánroch, ktoré by sa mali skúmať osobitne. Úsmevný bol aj letmý exkurz do počiatkov anglickej fantasy, poukázaním na uchovávanie vývinovej kontinuity prostredníctvom vzťahových (rodinných) väzieb literátov... Priam spoločenskou kontextuálnou výzvou bolo napokon upozornenie auditória, že práve títo študenti žijú v prelomovej dobe stojac na hrane dvoch komunikačných epoch, keď prestupujeme z éry Gutenbergovej galaxie k elektronickej...
Veď základným právom, a nielen kvôli vymedzeniu rôznych subkultúr (a nielen literatúry v oblasti fantastiky), je právo byť iný.
Text a foto: Ľubica Suballyová
