Vyhľadávanie
Julian Barnes sa nepochybne radí medzi spisovateľskú elitu. Napriek tomuto označeniu siahajú po jeho románoch všetky typy čitateľov a každý má možnosť zdolať úskalia žánrového synkretizmu. To je práve to, čo robí Barnesov rukopis jedinečným a neopakovateľným.
O Barnesovom písaní sa nedá výlučne hovoriť ako o elitárskom. Spočiatku sa jeho filozofický prístup môže zdať komplikovaný či zbytočne prešpekulovaný, nemalo by to však od čítania odradiť. Barnes sa nepochybne radí do prúdu postmoderny: odzrkadľuje sa to v jeho prístupe k tvorbe, v ktorej často kombinuje viaceré literárne žánre a postupy. Počas čítania môže čitateľ nadobudnúť pocit, že sa od románu premostil k filozofickej eseji a odbornému výkladu s patričnou lexikou. Autor tieto premostenia zvláda plynule, bez rušivých elementov. Napriek tomu si takýto spôsob písania vyžaduje trpezlivý prístup k čítaniu. Vo vybraných dielach, ktoré Barnes za posledné roky vyprodukoval, sa tematicky neustále vracia k problému ľudskej pamäti a jej úskalí. Naráža na fakt, že ľudská myseľ si nedokáže zapamätať všetko a hluché miesta si dotvára sama, pričom dochádza k akémusi stieraniu hranice medzi fikciou a realitou. Táto idea je nepochybne nosným pilierom aj jeho posledného románového počinu s názvom Elizabeth Finch.
Dejiny sú do istej miery fikciou: aspoň tak sa nám to snaží predostrieť hlavná postava, profesorka Elizabeth Finch. Ten, kto dejiny tvorí, má plnú moc ich alternovať. V dnešnej dobe plnej dezinformácií sa táto hypotéza stáva čoraz aktuálnejšou. Už od čias osvietenstva sa s informáciami pracovalo ako s komoditou, ktorú bolo možné ľahko predať a manipulovať ňou. Barnes to jasne dokazuje aj v strednej časti knihy, ktorá je koncipovaná ako filozofická esej o Juliánovi Apostatovi. Kritizuje tu spôsob, ako sa s informáciami pracuje a ako sa nazerá na životopis posledného rímskeho cisára, o ktorom sa vedú historické spory dodnes. Barnes využíva pomoc rôznych intertextuálnych odkazov a sekundárnych zdrojov, aby vytvoril ilúziu vierohodnosti, ktorá však často skĺzne do nejednoznačnosti. Nejednoznačnosť je v istom zmysle hlavným problémom románu: čitateľ sa môže v spleti náznakov až príliš zamotať. Napriek tomu spisovateľ majstrovsky dokazuje, aké ľahké je považovať fikciu za realitu. Filozofická stať, ktorej autorom je jedna z hlavných postáv Neil, slúži aj ako priestor na kritiku monoteistických náboženstiev. Neil sa v nej snaží zodpovedať hypotézu, akým smerom by sa uberala moderná Európa, keby si ju v minulosti nepodmanilo kresťanstvo. Barnes využíva tento priestor do istej miery na obhajobu polyteizmu ako živnej pôdy pre pestrosť a diverzitu, ktorá v súčasnosti začína podliehať kritike. „Niekedy si v duchu hovorím, ako to vlastne životopisci robia: vytvoriť život, nový život, žiariaci život, súvislý život zo všetkých tých nepriamych, protikladných a chýbajúcich dôkazov. Musia sa cítiť ako Julián na vojnovom ťažení so suitou veštcov. Etruskovia mu povedia toto, filozofi mu povedia tamto, bohovia vravia, orákulá mlčia alebo sú tajomné.“ (s. 121)
Postavu profesorky Elizabeth Finch by bolo možné považovať za príkladný vzor z lekcií stoicizmu. Čitateľ si k nej hľadá cestu len ťažko: Barnes nám ponúka iba fragmenty, z ktorých je možné poskladať aký-taký celok. Samotná Elizabeth prekypuje múdrosťou a pokojom, slovník má formálny, odpovedá bez unáhlenia a s rozvahou. Postava študenta, tridsiatnika Neila, v nej vidí stelesnenie platonickej lásky. V istom zmysle táto dynamika funguje – medzi postavami nedochádza k zblíženiu na fyzickej, ale skôr na intelektuálnej úrovni. Barnes zobrazuje, ako môže dobrý učiteľ ovplyvniť študenta a pomôcť mu nastaviť jeho životné smerovanie. Nerobí však z Elizabeth dokonalú postavu – odkrýva aj jej slabiny a neresti. Koncipuje ju prostredníctvom Neilových spomienok, pri ktorých si nie je istý, čo je pravda a čo si dotvoril už sám. Tu sa opäť dostávame k problému nejednoznačnosti: v tejto súvislosti je možné tvrdiť, že i samotný život Elizabeth Finch sa stáva fikciou. „Elizabeth Finch nevnímala vyučovacie hodiny ako vyčlenený časový úsek, v ktorom sa má odovzdať, prediskutovať a odsúhlasiť určité vopred dané množstvo informácií. Páčilo sa jej, keď sme pokračovali v spracúvaní myšlienok, ktoré nám predostrela. Takže náš spoločný čas postupne získaval voľnejšiu podobu a otvorenejšie konce.“ (s. 28)
