Víťazoslav Hronec patrí medzi popredných spisovateľov slovenskej menšiny v bývalej Juhoslávii (terajší štátny útvar Srbsko a Čierna Hora). Do literatúry vstúpil najprv ako básnik a od druhej polovice 60-tych rokov minulého storočia je stále v nej prítomný. Už jeho básnické prvotiny boli dôležitým prínosom do slovenskej menšinovej literatúry v Juhoslávii. Vo svojich básňach sa priam programovo vyhýbal sentimentálnosti a nadväzoval na tie tematické a typologické prvky svojich predchodcov, v ktorých nebolo lokálneho koloritu. Od začiatku sa usiloval o významovo univerzálne básnické slovo a o klasicizujúcu básnickú poetiku. V rámci vývinovo-typologickej trojkontextovosti menšinovej literatúry Víťazoslav Hronec je príkladom aktívneho a tvorivého vzťahu k celoslovenskému literárnemu kontextu a ku kontextu štátnej príslušnosti a spoločenského prostredia. V období jeho básnického formovaniu dochádza k tvorivému stretnutiu s poéziou slovenských konkretistov (v prvom rade s básnickou tvorbou Jána Stachu). V zhode s poetikou konkretistov sa jeho básne naplno otvárajú pre obsah zmyslov. Prítomná je snaha zmyslami obsiahnuť svet, ale zároveň aj určitá introspekcia podstaty a hraníc tohto poznania. Na druhej strane v konštituovaní jeho poetiky sa v rovnakej miere zúčastňovala aj srbská poézia novosymbolistického zamerania s filozofickým podtextom, ktorú možno vidieť ako určitý typologický pendant poézie slovenských konkretistov. V tomto zmysle jeho báseň pramení zo snahy poznať najzávažnejšie existenčné situácie bytia, premietnuté do súradníc historického a mýtického času. Takéto chápanie poézie a jej možností básnik preferoval najmä v prvých zbierkach. V štruktúre týchto básní existuje určitá sieť symbolov, ktorá je matricou na odlievanie významových segmentov básne. Sieť symbolov možno ľahko a pomerne presne rekonštruovať na základe frekvencie slov, ale aj bez toho vidíme, že sa v nej rovnoprávne zúčastňujú označenia prírodných reálií (piesok, soľ, more, oheň) a označenia zmyslovej akcie bytia, ktoré sa prejavuje v absolútnej prevahe slovies pohybu. Hronec sa teda pridržiaval neosymbolistickej poetiky a v genéze básní naplno využíval existenčné a fenomenologické významové súvislosti univerzálnych mýtov a archetypov. K výraznejšej premene v jeho poézii a poetike došlo začiatkom 80. rokov, keď sa podujal na depoetizáciu a depatetizáciu básnickej výpovede. Ide tu o určitú profanizáciu mýtických súvislostí a mýtického času, v čom možno sledovať jeho príklon k postmoderným a dekonštruktivistickým básnickým postupom. Takmer paralelne s poéziou písal aj prózu. Jeho zbierky poviedok a román tvoria sukcesívne prozaické pásmo, čo signalizuje aj rovnaký epický priestor a rovnaké postavy. Predsa sa v jeho prozaickej tvorbe črtajú tri typologické fázy. V prvej, reprezentovanej zbierkou poviedok Prievan, sledujeme postupy modernej prózy s jasne identifikovateľnými prienikmi lyrických a metaforických prvkov do epického textu. Do popredia je vysunutý subjekt, ktorý detailnou observáciou chce zvládnuť objektívny svet. Z osamotenia, v ktorom subjekt jeho prózy žije, vzniká imperatív pozorovania a sebapozorovania. Samota sa neprekonáva len zapojením sa do kolektívu, ale predovšetkým sebaurčením v skutočnosti, ktorá sa nestotožňuje iba s vecne existujúcim svetom. Takto zameraná Hroncova próza naplno využíva postupy meditatívneho rozprávania, často aj obrazného, symbolického pomenovania javov a situácií. V druhej fáze, reprezentovanej zbierkou poviedok Pán vzduchu a kráľov syn, sledujeme výrazný príklon k postmodernému rozprávaniu. Táto premena tesne súvisí s premenou v jeho básnickej tvorbe a možno ju definovať ako snahu permanentným rozrušovaním poznania a jeho obsahov vytvárať nový celok. Ako primárne sa tu javia metatextové operácie (okrem fingovaných metatextov aj skutočné metatexty v podobe citátov z diel jednotlivých spisovateľov). Z poznávacieho hľadiska ide o výraz skepsy voči možnosti obsiahnuť obraz sveta, lebo svet sa ukazuje nie ako celok, ale v jednotlivostiach. V tretej fáze, reprezentovanej románom Plný ponor, sa Hronec usiluje o hyperrealistické rozprávania, ktoré spočíva v odklone od postmoderných formálnych postupov a v príklone k postmoderným prvkom na pláne fabuly. Pozoruhodné sú aj jeho výsledky v oblasti literárnej kritiky a esejistiky. Tu sa predovšetkým zaoberal literatúrou vojvodinských Slovákov, v ktorej sledoval a od ktorej žiadal vysoké umelecké hodnoty. Dôležitá je aj jeho bibliografická činnosť – uverejnil niekoľko kníh bibliografií vzťahujúcich sa na slovenskú literatúru vo Vojvodine. Je aj zostavovateľom niekoľkých antológií poézie, z ktorých treba vyzdvihnúť antológiu Poézia vojvodinských Slovákov (1974) a Antológiu slovenskej poézie 20. storočia (1986). Napokon je aj prekladateľom slovenských básnikov do srbčiny a srbských básnikov do slovenčiny. Okrem početných časopiseckých prekladov knižne vyšli jeho preklady poézie Paľa Bohuša (Izgon) a Jána Ondruša (Dvoglavi lutak) do srbčiny.
Michal Harpáň
