Som racionálny človek, ale na úrovni fantázie a rozprávok nemám žiadne hranice. Páčia sa mi mystifikácie a mám celkovo rada surrealizmus, ako vo výtvarnom umení, tak aj v literatúre. Odlišujem však vieru od fantazírovania. Baví ma skôr dráždenie čitateľa, keď narazí v texte na niečo, čo sa tvári ako úplne normálne, ale pritom vyvoláva pochybnosti, mieša tieto dva svety a dovoľuje rozprávke v nových formách prenikať k nám, aj keď sme z jej detskej podoby už vyrástli.
Úplne stačí, že mi (niekto) povie jednu vetu, ktorá ma tak zaujme, že z nej viem vyťažiť celý príbeh, ktorý si vyfabulujem v hlave. Vôbec sa nebránim ani tomu, keď vidím nie ľudí, ale napríklad nejakú vec, a len mi napadne, kto ju asi mohol vlastniť, ako asi vyzeral, čo urobil predtým a čo urobil potom, než ju tam nechal. A už je z toho príbeh.
Človek sa formuje v puberte, začínate si sami seba omnoho viac uvedomovať, naberáte tam názory. Jasné, že ich zmeníte ešte tristotisíckrát, ale svoj emočný svet v sebe nechávate, živíte ho, vraciate sa k tomu, čo sa vám niekedy stalo, ku kľúčovým momentom, ktoré vás tvarovali ako človeka. Tým, že som sama sebe nechávala odkazy v zápisníčkoch, akonáhle si prečítam nejakú drobnú poznámku, okamžite som tam. Hneď viem, čo sa vtedy stalo, ako som bola oblečená, kde som sa nachádzala, kto tam bol prítomný, kto mi čo povedal.
