Andrej Štiavnický sa v prozaickej tvorbe venuje predovšetkým jednej téme, v rozsiahlom románovom cykle (doteraz napísal sedem častí) stvárňuje príbeh Alžbety Bátoriovej a jej doby. Ako sám tvrdil v rozhovoroch, k písaniu kníh o nej sa dostal až po vyše tridsaťročnej permanentnej príprave, po dôkladnom štúdiu dokumentov a ostatného archívneho materiálu. Začína tam, kde iní skončili. Aj keď bibliografia literárnych diel o Alžbete Bátoriovej je mimoriadne rozsiahla (vyše stovky), jej osudy okrem slovenských spisovateľov (najznámejší je román Joža Nižnánskeho, ale písali o nej aj Peter Kováčik, Peter Jaroš, Pavel Dvořák, Stanislav Štepka, ba aj Ján Botto, Jonáš Záborský a Jozef Škultéty) zobrazili maďarskí, anglickí, nemeckí, francúzski, ba dokonca aj španielski spisovatelia. Takmer všetci sa zamerali na obdobie, keď beštiálne mučila a vraždila svoje obete. Jej osudy po odhalení zločinov zostávali v umeleckej literatúre v podstate nespracované. Len okrajovo sa jej života vo väzení dotkli Jožo Nižnánsky v románe Žena dvoch mužov a Ján Čajak ml. v knihe V zajatí na Holíčskom hrade.
Andreja Štiavnického zaujímajú predovšetkým osudy Alžbety Bátoriovej po uväznení. V románovej sérii autor zobrazuje snahu niektorých uhorských šľachticov s podporou panovníka postaviť ju pred súd a dosiahnuť spravodlivý a prísny rozsudok, ich zámery narážajú na odpor palatína Turza, ktorý zubami-nechtami odďaľuje, aby sa s masovou vrahyňou uskutočnil riadny proces. Bátoriovej príbuzní, priatelia, prisluhovači a spolupáchatelia jej krutých zločinov, ktorí unikli spravodlivosti, sa ju snažia zachrániť, dokonca zorganizujú jej útek z podzemia Čachtického hradu a namiesto nej nastrčia dvojníčku. Podvod je však odhalený a Bátoriová sa opäť ocitá, aj keď nesúdená, za mrežami vo vlastnom hrade, kde neskôr umiera.
Andrej Štiavnický v čase, keď niektorí maďarskí, ale i slovenskí historici spochybňujú pravdivosť legendy o masovej vrahyni z Čachtického hradu a vyhlasujú ju za ľudovú liečiteľku a nevinnú obeť zákerných intríg, jednoznačne vynáša svoj názor o nespornej Bátoriovej vine. Upozorňuje, že prípad Bátoriovej nebol v 17. storočí ojedinelý. Veľký priestor v románoch venuje rovnako sadistickej grófke Anne Rosine Listiusovej, šintavskej čarodejnici, manželke neskoršieho uhorského palatína Stanislava Turza, nad ktorou síce súd vyniesol hrdelný ortieľ, lenže po udelení milosti od cisára Ferdinanda III. zomrela prirodzenou smrťou. V protiklade s týmito vrahyňami Andrej Štiavnický rozvíja v ďalších dieloch životné osudy ženy mimoriadne dobrej a láskavej, svätice, Žofie Bosniakovej.
Štiavnického snaha zatraktívniť dej dobrodružnými epizódami vedie k istému stereotypu. Až priveľa náhod je v jeho románoch, zajatci sa neraz po uväznení zázračne zachránia, hrdinovia sa často ocitnú v nebezpečných situáciách, ale vražedná guľka minie cieľ, v poslednej chvíli príde nečakaná pomoc.
Cyklus románov Andreja Štiavnického je typickým príkladom, keď sa dostávajú do protikladu na jednej strane vkus čitateľov, hladných po dobrodružnej literatúre, napínavom deji, keď získavajú ako pridanú hodnotu i populárnym spôsobom podané fakty o historickom období, v ktorom sa román odohráva, na druhej strane historici i literárni kritici Štiavnickému vyčítajú až prílišné voľné narábanie s historickými faktami a nadbiehanie vkusu bežného čitateľa.
Podľa vyjadrenia spisovateľa mal ambície vytvoriť rozsiahlu historickú fresku o spoločenských pomeroch v prvej polovici 17. storočia, ale zostal niekde na polceste, skôr sa mu podarilo napísať romány s atraktívnym dejom na historickom pozadí, ktoré zaujmú predovšetkým nenáročného recipienta. A na naše pomery až nadštandardné náklady jeho kníh i úspech v Čechách svedčia o silnom čitateľskom zázemí.
Ján Bábik, december 2016
