Mojím osudným číslom je osmička a iste najosudnejším dátum 18. októbra 1888. Vtedy som sa totiž zbadal v istej z chudobných vrbických chalúp v terajšom Liptovskom Svätom Mikuláši. Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života. Už trojročný som dobre rečnil Chalupkovho Valibuka. Niekedy zobrali ma chlapi i do mikulášskej krčmy na Rohu, postavili na sud a ja za trochu sladkého a hrubý medenák, groš, zarečnil som im, čo som vedel. Prisahali, že musím byť kňazom. Kde však, aký kňaz? Otec tichý, trpezlivý sedliak, pracovitý do úmoru, ale skoro bez rolí. Mať sčítaná, bystrá, samá robota, pieseň i verš. Detí na žive šestoro a ja z nich najstarší. Hľadel som na najtvrdšiu borbu o chlieb od malička. Chystal som sa na remeslo a chcel som byť zámočníkom alebo kováčom. Vtedy, kde sa vzal, tu sa vzal pán Ján Borbis, evanjelický farár v nemeckom Hamelne, založil pri evanjelickej cirkvi v Liptovskom Svätom Mikuláši štipendium pre chlapca z príbuzenstva, aby sa vyučil za kňaza. Tým študentom stal som sa ja. Keď som skončil v Bratislave, zas – kde sa vzal, tu sa vzal – pán Seton-Watson a umožnil mi vidieť šíry, vzdelaný svet. Nuž, dosť podivné, pravda? Tí chlapi v krčme sa márne nedušili.
(1931)
Prečo by teda nebolo možné kresliť i naše v krásach bohaté Slovensko? A keď kraj, prečo nie i ľud? A keď ľud, prečo nie aj ideovú krásu a pravdu, od abstraktných pojmov až po záhady života, čo všetko azda k tomu nášmu Slovensku i patrí? Týmto určitým cieľom povstalo poldruhasto sonetov.
(1923)
Dostali sme sa do politky, čo sme nemysleli jakživ politizovať... Prečo? Z pasie? Nie! My sme Slovensko nemohli nechať zahubiť hospodársky a potom i kultúrne. .
(1926)
