Martin Rázus ako básnik je idylikom intímneho osudu a rodinného šťastia, skúmateľom vlastnej duše i svojho básnického poslania, prírodným lyrikom, veršujúcim epikom a baladikom, básnikom širokej mravno-filozofickej i aktuálnej polemickej vervy, patetickým žalmistom i úsečným epigramatikom. (...) Ani mladému Rázusovi nebola cudzia poloha vášnivej lyrickej introspekcie, trýznivého sebaskúmania vnútornej situácie moderného človeka i jeho rozporuplnej situovanosti vo svete. Pravda, aj v tejto polohe je pre Rázusa charakteristická nie natoľko modernistická sebaspaľujúca analýza rozporov, ako skôr tradičnejšie vôľové úsilie prekonávať rozpory a dosahovať pozitívne riešenia, akokoľvek dočasné alebo myšlienkovo vágne, ale predsa len riešenia. (...) Rázusova vôľa prebiť sa od introspektívnej uzavretosti do stredu objektívnej skutočnosti nachádza tu žánrové potvrdenie príklonom k veršovanej epike a baladike.
Stanislav Šmatlák
