Kepplovej hrdinovia sú individualisti, ktorí už vlastne s tými druhými naplno byť nevedia. Strácajú domov, nie ten reálny, kde vyrastali, chodili do školy a prežívali prvé lásky, ale domov ako pocit zabývanosti a životného naplnenia. Budia sa v noci s pocitom úzkosti, žijú medzi mnohými svetmi, ich inštinkty sú nespoľahlivé a každé ráno si musia pripomenúť, kým sú.
Je príjemné vstupovať do literárneho sveta ani nie tridsaťročnej debutantky a nájsť v ňom stopy vlastnej pamäti, vlastných zážitkov z čias ani nie tak časovo vzdialených, ako náhle vysotených za hranicu dovtedy dostupných skúseností.
Je to rozpor, z ktorého vyrastá životná skúsenosť dnešných tridsiatnikov, ľudí na cestách, odvážnych pútnikov, ktorí prijali výzvu.... S batôžkom buchiet do sveta... Tak by to bolo v rozprávke. Nie však vo vedomí tých vyššie menovaných.
Tí majú totiž okrem dosť imaginárnych buchiet ( tie sa dajú skonkrétniť akurát keď sú na bruchu vytetované švabachom) naložené oveľa ťažšie bremeno. Je to bremeno kultúrnej inakosti a materiálnej menejcennosti v novorozdelenom svete. Napriek tomu, že po páde železnej opony je ideálne deklarovaná rovnosť možností, neplatí ani zďaleka, že to platí.
Zuska Kepplová píše prózu, miera fikcie je však korigovaná pretlakom skúsenosti. Fabulácia v nej, a je to jedna z veľkých predností knihy, presne kopíruje zážitok, ba čo viac, pomenúva aj okolnosti, v ktorých tieto zážitky vznikajú. Východiskom pre sujet je to, čo sa objavuje v prvej vete druhej prózy: „Aký máš z toho pocit?" Ako sa cítiš?“.
Na hrane tejto otázky Zuska Kepplová píše vlastný variant reflexívnej cestovateľskej prózy s prvkami veristickej reportážnej fikcie.
Kepplová ponúka novú definíciu slov minulého storočia (napríklad gastarbeiter alebo emigrácia). Hovorí v mene istého typu dnešných tridsiatnikov, ktorí síce majú relatívne všetko na dosah ruky, ale vôbec nevedia, čo so sebou.
(...) písanie, ktoré má mieru a vkus. Stačí to? Prvá časť Môžeš sa nebáť je sériou čŕt tematizujúcich pobyt mladých Sloveniek a Slovákov v cudzine. Bedeker viac citový než geografický, akoby podstatnou črtou globalizovaného sveta malo byť, že je všade rovnaký a jediné, od čoho sa líši, zostalo „doma“, kam sa však už úplne vrátiť nedá (...) Druhá časť knihy je ambicióznejšia. Tvorí ju samostatná a zároveň na predchádzajúce rozprávania
diskrétne nadväzujúca novela Trianon – Delta, zasadená v akomsi grantovom sociálnom
medzipriestore, ktorý umožňuje naplno sa venovať vlastným citom. Neuzavretý
príbeh podáva letargická rozprávačka a iba o čosi akčnejšia protagonistka v jednej
osobe, ktorá vzhľadom na východiskové nastavenie voči svetu dokáže z neho pre
seba i pre čitateľa vyťažiť pomerne málo, no tieto skromné zisky vie prehľadne
a s vkusom usporiadať. Výsledkom je impresionizmus chvíle, šikovne zostavený
kaleidoskop motívov vytrhnutých z časovej postupnosti a priraďovaných k sebe na základe významovej súvislosti (podobnosť, kontrast...), kaleidoskop, v ktorom sa
miešajú miesta, ľudia, vzťahy, krátke reflexie (...). Toto všetko je späté dominantnou motivickou líniou rozvíjaného a neustále prerušovaného vzťahu. Vcelku sa dá rozumieť, čím je to všetko dôležité pre rozprávačku: potvrdzuje sa tým.