Knižným debutom Zusky Kepplovej (1982) je zbierka poviedok Buchty švabachom (2011). V širokom zmysle slova sa v tejto knihe aktualizuje problém ľudského šťastia, ktorý bol naposledy v takejto výraznej podobe prítomný v slovenskej literatúre šesťdesiatych rokov v súvislosti s nástupom existencialisticky ladenej prózy. V každej poviedke svoju úlohu zohráva odchod z domova, rozlične motivovaná snaha o vytrhnutie sa zo známeho prostredia, úsilie zmeniť svoj život. Pre autorkin rukopis je rovnako charakteristický aj spôsob, akým jej postavy toto svoje úsilie završujú: v príbehoch je vždy prítomné zlyhanie alebo prinajmenšom rezignácia, pocit smútku. Na prvý pohľad lákavý a otvorený svet (Paríž, Londýn, Helsinky, Budapešť) sa pre Kepplovej ženské postavy stáva nielen príčinou väčšej či menšej nostalgie po domove, ale aj zdrojom ťažko prekonateľnej frustrácie. Knihe dominuje téma – skúsenosť mladého človeka so samotou v cudzine, základným kompozičným princípom je variácia tejto skúsenosti v rozličných prostrediach a východiskových situáciách. Prvú časť knihy tvoria voľne prepojené krátke poviedky, „prípadové štúdie“ z jednotlivých „destinácií“ slovenských expatiek. Druhú časť tvorí rozsiahlejšia poviedka Trianon – Delta: príbeh bisexuálneho milostného trojuholníka v prostredí medzinárodnej univerzity v Budapešti poskytol autorke možnosť uvažovať o otázkach osobnej, kultúrnej a sexuálnej identity.
Kepplovej druhá kniha 57 km od Taškentu (2013) obsahuje dve novely, v ktorých sa oslabuje nostalgizujúci modus debutu, ale pokračuje tendencia beletristicky spracovávať významné socio-kultúrne fenomény, ktoré formovali slovenskú, ale aj stredo- či východoeurópsku spoločnosť v desaťročiach po páde komunistického režimu. Obe prózy, ktorých rámcovou témou je sloboda, jej podoby a perspektívy, sú opäť zasadené do prostredia expatov. Úvodná novela SLO_ODA do porevolučnej Bratislavy deväťdesiatych rokov, ktorú prichádzajú „kolonizovať“ prví ľudia zo Západu s idealistickými, ale aj pragmatickými motiváciami. Do súčasnej Budapešti je situovaná novela 57 km od Taškentu, ktorá je intímnou sondou do životného štýlu troch mladých ľudí a ich nomádskeho životného štýlu.
Radoslav Passia
Kepplovej hrdinovia sú individualisti, ktorí už vlastne s tými druhými naplno byť nevedia. Strácajú domov, nie ten reálny, kde vyrastali, chodili do školy a prežívali prvé lásky, ale domov ako pocit zabývanosti a životného naplnenia. Budia sa v noci s pocitom úzkosti, žijú medzi mnohými svetmi, ich inštinkty sú nespoľahlivé a každé ráno si musia pripomenúť, kým sú.
Ivana Taranenková
Je príjemné vstupovať do literárneho sveta ani nie tridsaťročnej debutantky a nájsť v ňom stopy vlastnej pamäti, vlastných zážitkov z čias ani nie tak časovo vzdialených, ako náhle vysotených za hranicu dovtedy dostupných skúseností.
Je to rozpor, z ktorého vyrastá životná skúsenosť dnešných tridsiatnikov, ľudí na cestách, odvážnych pútnikov, ktorí prijali výzvu.... S batôžkom buchiet do sveta... Tak by to bolo v rozprávke. Nie však vo vedomí tých vyššie menovaných.
Tí majú totiž okrem dosť imaginárnych buchiet ( tie sa dajú skonkrétniť akurát keď sú na bruchu vytetované švabachom) naložené oveľa ťažšie bremeno. Je to bremeno kultúrnej inakosti a materiálnej menejcennosti v novorozdelenom svete. Napriek tomu, že po páde železnej opony je ideálne deklarovaná rovnosť možností, neplatí ani zďaleka, že to platí.
Zuska Kepplová píše prózu, miera fikcie je však korigovaná pretlakom skúsenosti. Fabulácia v nej, a je to jedna z veľkých predností knihy, presne kopíruje zážitok, ba čo viac, pomenúva aj okolnosti, v ktorých tieto zážitky vznikajú. Východiskom pre sujet je to, čo sa objavuje v prvej vete druhej prózy: „Aký máš z toho pocit?" Ako sa cítiš?“.
Na hrane tejto otázky Zuska Kepplová píše vlastný variant reflexívnej cestovateľskej prózy s prvkami veristickej reportážnej fikcie.
Zora Prušková
Kepplová ponúka novú definíciu slov minulého storočia (napríklad gastarbeiter alebo emigrácia). Hovorí v mene istého typu dnešných tridsiatnikov, ktorí síce majú relatívne všetko na dosah ruky, ale vôbec nevedia, čo so sebou.
Michal Jareš
(...) písanie, ktoré má mieru a vkus. Stačí to? Prvá časť Môžeš sa nebáť je sériou čŕt tematizujúcich pobyt mladých Sloveniek a Slovákov v cudzine. Bedeker viac citový než geografický, akoby podstatnou črtou globalizovaného sveta malo byť, že je všade rovnaký a jediné, od čoho sa líši, zostalo „doma“, kam sa však už úplne vrátiť nedá (...) Druhá časť knihy je ambicióznejšia. Tvorí ju samostatná a zároveň na predchádzajúce rozprávania
diskrétne nadväzujúca novela Trianon – Delta, zasadená v akomsi grantovom sociálnom
medzipriestore, ktorý umožňuje naplno sa venovať vlastným citom. Neuzavretý
príbeh podáva letargická rozprávačka a iba o čosi akčnejšia protagonistka v jednej
osobe, ktorá vzhľadom na východiskové nastavenie voči svetu dokáže z neho pre
seba i pre čitateľa vyťažiť pomerne málo, no tieto skromné zisky vie prehľadne
a s vkusom usporiadať. Výsledkom je impresionizmus chvíle, šikovne zostavený
kaleidoskop motívov vytrhnutých z časovej postupnosti a priraďovaných k sebe na základe významovej súvislosti (podobnosť, kontrast...), kaleidoskop, v ktorom sa
miešajú miesta, ľudia, vzťahy, krátke reflexie (...). Toto všetko je späté dominantnou motivickou líniou rozvíjaného a neustále prerušovaného vzťahu. Vcelku sa dá rozumieť, čím je to všetko dôležité pre rozprávačku: potvrdzuje sa tým.
Vladimír Barborík
