Výnimočný esejista, literárny kritik a polemik, znalec európskych literatúr, ktoré mu poskytovali hodnotový rámec aj na vnímanie slovenskej literatúry a domáceho kultúrneho diania. V kritickom myslení sa opieral o syntézu klasickej i dobovej literárnej estetiky a občianskej etiky tvorby. Výrazne debutoval v pražskej Přítomnosti esejou Hra na fujaru a pokrok (1930), kde ostro – nielen z estetických, ale najmä z etických a širšie kultúrno-občianskych pozícií – kritizuje povrchný folklorizmus a tradicionalistickú nafúkanosť, ktorými si – dnešným jazykom povedané – robili reklamu niektoré literárne zoskupenia a kultúrne prúdy. Publikoval síce v liberálnej Přítomnosti, ale ako človek s nadhľadom vzdelanca sympatizoval aj s dobovou ľavicou. Teda práve s dnešným časovým odstupom nemožno nevidieť aj isté politicum či straníckosť jeho raných kritických vystúpení.
Prvým knižným dielom A. Matušku bola esej Vajanský prozaik, kde iskrivým polemickým štýlom a podrobnou analýzou Vajanského prózy kriticky prehodnotil dobový mýtus o prozaikovi Vajanskom (ten bol predmetom kritiky a živých literárnych polemík medzi Slovenskými pohľadmi a Prúdmi už na konci 19. storočia). Táto matuškovská ideová investícia napokon neskôr viedla k plnému uvedomeniu si skutočného literárnohistorického významu Vajanského najmä ako organizátora literárneho, publicistického i kultúrneho života na Slovensku, literárneho kritika a prvého moderného esejistu v Slovenskom kultúrnom prostredí, ktorý programovým uplatňovaním esejistickej formy hodnotne oživoval najmä úvodníky Slovenských národných novín, a to práve v čase hluchoty a nemoty pred prvou svetovou vojnou.
V dielach Profily a Nové profily podal Matuška svojbytným čítaním širokého spektra starších aj dobových autorov a poetík košatý a ozdravujúco kritický obraz aktuálneho literárneho diania.
Dôležitou knihou boli Matuškovi Štúrovci. Na prahu stalinského obdobia a surových perzekúcií proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu dielo vytvorilo nenápadnú literárnu protiváhu snahám eliminovať zo slovenskej kultúry dominantné energetické zdroje kultúrneho vývinu (napríklad aj zneužitím Marxovej žurnalistickej kritiky štúrovských revolučných výprav z roku 1848, ktoré bez hlbšej analýzy špecifických podmienok politického trojuholníka Bratislava – Viedeň – Budapešť v rokoch meru ôsmych, najmä kategorickej neochoty kossuthovcov postupovať koordinovane so slovenskými revolučnými silami, považoval Marx – očividne nesprávne – za „kontrarevolučné“). Podobný zmysel mali aj Matuškove Vavríny nevädnúce, ktoré vyšli v čase, keď sa stalinská diktatúra zrútila – hoci spočiatku len formálne – po generalissimovej neočakávanej smrti. O dva roky neskôr mohol práve preto Matuška znovu rozohrať svoj impozantný polemický register pro et contra v diele Pre a proti.
Neskôr boli mladšie generácie matuškových znalcov i obdivovateľov do istej miery sklamané jeho posunom od „kosti drviacej polemiky“ (Šmatlákove slová v súvislosti s nadväzujúcou poetikou Mináčovej eseje) k – v pôdoryse tak trochu oficióznym, hoci materálovo i formálne brilantným – monumentálnym esejistickým monografiám Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka, Rudolf Jašík a Jozef Cíger Hronský. Túto matuškovskú skepsu dnes navyše živí aj istá rozpačitosť, ktorá obklopuje Matuškove postoje k udalostiam po roku 1971. Vyvrcholenia tzv. normalizácie v roku 1977 sa však už nedožil, a tak vývin názorov na politicum Matuškovho diela a občianskeho profilu sa zrejme bude postupne vyvíjať podobne, ako sa v českej kultúre formujú názory na básnické dielo a občianske krédo Jiřího Wolkera v súvislosti s jeho sympatiou ku komunistickému hnutiu na začiatku 20. storočia. Navyše uvedené Matuškove monografické pohľady na troch autorov sú podnes vysoko aktuálne osobnostne vyprofilovaným, vecne aj esteticky mimoriadne pôsobivým pohľadom nevšednej literárnej osobnosti na literárne osobnosti mimoriadneho významu.
Posmrtne vydané dielo Osobne a neosobne je napokon popularizujúcim stručným prierezom Matuškovou celoživotnou tvorbou a podáva obraz autora kaleidoskopicky, cez množstvo ukážok z publicistiky, literárnej kritiky, monografickej tvorby i rozhovorov, kde sa Matuška – síce úsporne, ale výstižne a podnetne – vyjadril počas svojho tvorivého pôsobenia v slovenskej literatúre aj sám o sebe.
Peter Valček
