Umelecká tvorba Daniela Majlinga je rôznorodá, no v konečnom dôsledku ňou vždy prestupuje autorov svojráz. Majling, povolaním divadelný dramaturg, sa vo svojich dielach prejavuje ako autor ostrej satiry, irónie, sebairónie, subverzie, intertextuality – no zároveň aj ako autor so záujmom o ľudskú situáciu a existenciu, niekedy zakrývaným, niekedy podporovaným uvedenými postupmi. Tými sa vyznačuje aj jeho dramaturgická práca. Z inscenácií, na ktorých sa Majling dramaturgicky podieľal alebo ich priamo dramatizoval možno spomenúť napríklad Švantnerove Piargy a Nevestu hôľ, Timravin Všetko za národ či voľnú adaptáciu Bál, Mitanov Koniec hry či Chalupkovo Kocúrkovo. Časté sú však aj adaptácie klasických diel svetovej literatúry, ktorých podstatná časť je ruská, ako Tri sestry, Višňový sad, Bratia Karamazovovci, Anna Kareninová, Mŕtve duše, Zločin a trest či Dievča bez vena, no aj Láskavé bohyne, Otec Goriot, Zámok či Spaľovač mŕtvol.
Tento výpočet ukazuje pevnú ukotvenosť autora v literatúre, ktorá sa napokon prejavila aj v jeho knižnom debute v slovenčine, v zbierke poviedok Ruzká klazika (2017). Dielo autor štylizoval ako antológiu „fejkových“ ponášok na diela klasickej ruskej literatúry, opatril knihu predslovom fiktívneho „Jána Štrasserra“ a rozhovorom „Dada Naďa“ so slovenským prozaikom, ktorý strávil ako falšovateľ Čechova tri roky v Číne. Samotný Majling sebe prisudzuje úlohu zostavovateľa a prekladateľa v tiráži aj na prebale, vizuálne vágne štylizovanom ako tlač z 18. alebo 19. storočia. Texty neodkazujú spravidla na žiadneho konkrétneho autora (ak sa v nich neobjaví ako postava) – ich jazykový štýl, prostredie, presne vedený príbeh a témy v sebe však nesú ozveny napríklad Čechova, Tolstého, Dostojevského, Turgeneva, Krylova, Bunina či Solženicyna. Kniha teda vyrastá z určitej predstavy slovenského čitateľa a autora o ruskej literatúre, počíta s ňou a zároveň ju aj pretvára.
Tento mystifikačný, ironický a metatextový aspekt (ktorý viacerí kritici priamočiaro identifikovali ako silný, ak nie priam anachronický príznak postmodernosti) sa síce vo veľkom podieľa na svojráznej podobe a humore knihy, nie je však centrálny. Príbehy majú neraz podobu groteskných a absurdných alegórií alebo čŕt, ktoré pojednávajú o „veľkých“ hodnotových a morálnych témach ako smrť, láska, Boh, ľudská blízkosť, odcudzenie, pravda – či dokonca spochybnenie samotného zmyslu ľudskej existencie. V praxi sa to prejaví napríklad v poviedke Žil v pravde, kde je človek fanaticky presvedčený, že ho istá žena miluje, svadbou a deťmi s iným mužom sa ho iba pokúša presvedčiť o opaku – v závere vysvitne, že mal po celé roky pravdu, ale odmietne s tým niečo spraviť. Poviedka končí pre knihu príznačným antiklimaxom, ktorý na jednej strane relativizuje príbeh hlavnej postavy, na druhej podčiarkuje jeho absurdnú pravdivosť: „Kiril vedel, že by mal niečo urobiť… ibaže… bola streda a v televízore vysielali zápas Dynama, a tak sa nakoniec Kiril rozhodol, že neurobí nič a bude sa pred Lenou na druhý deň a potom po zvyšok života tváriť, že sa nič nestalo. Bol to totiž taký istý starý chuj ako my všetci. A fakt, ale fakt sa mu to nechcelo riešiť.“ Hoci k príbehom Majling pristupuje v rámci hry na imitáciu, obstoja aj bez nej ako metafory ľudskej situácie, životného snaženia, ktoré často sleduje arbitrárne, vykonštruované, a v konečnom dôsledku neraz nerealistické až absurdné ciele. V neposlednom rade je Ruzká klazika aj satirou mierenou na funkciu a podobu literatúry – súčasný autor je tu v zásade prezentovaný ako neoriginálny, neskúsený a nezaujímavý, literatúra ako komodita, ktorú je možné produkovať takpovediac na bežiacom páse. O úspechu knihy svedčí aj zaradenie do finálovej päťky Anasoft litera a s ňou spojené Cena čitateľov a cena René.
Podstatnú časť Majlingovej knižne vydanej tvorby predstavujú komiksy. Podobné tematické súvislosti a ľudskú situáciu ako v Ruzkej klazike nájdeme aj v skutočnom Majlingovom debute, v komikse Rudo. Ten vychádzal pôvodne v rokoch 2010 – 2013 na facebookovom profile Rudo. Súborne vyšiel prvýkrát knižne v českom preklade v roku 2015, v slovenskom origináli až v roku 2019. Vizuálne je Rudo strohý, monochromatický, s hrubými a nepravidelnými kontúrami a líniami, vytvára atmosféru bezútešnosti a ničoty. Dopĺňa ju čierny, ironický a absurdný humor, ktorý priamo súvisí s hlavnou postavou Ruda – ten je na jednej strane povýšenecký a elitársky, s potrebou relativizovať snahy a hodnoty ostatných, na druhej strane je sebazhadzujúci, bez sebaistoty a s vedomím vlastnej nedostatočnosti.
Knižné vydanie obsahuje pätnásť komiksových poviedok s titulnou hlavnou postavou, osamelým intelektuálom modelovaným ako autorovo alterego, a jeho troch priateľov Lammu, Soetkina a Nele. V základe sú deje jednotlivých príbehov postavené na riešení životných situácií, na ose od banálnych cez existenčné až po priamo fantaskné, vedené z väčšej časti pomocou dialógu, z menšej situačne. Ich výpovedná hodnota smeruje od individuálneho prežívania k pokusu formulovať všeobecnejšie stanovisko, symbolicky zhmotnené v závere každej poviedky cez statický obraz zeme a transponovanú konverzáciu ukončenú vždy bublinou „Fuck.“. Úvahy o životných kategóriách ako morálka, etika, viera, láska, smrť či pravda spravidla vyústia do ironického, absurdného, miestami až nihilistického popretia zmyslu existencie a hodnôt. V knihe sa tak stretnú príbehy napríklad o stretávke zo strednej školy, o skrývaní Salmana Rushdieho v Rudovom byte, o hovoriacich bradavkách, ktoré kontemplujú nad zmyslom života, o premene Ruda na ženu, o sexuálnom deviantovi Etiennovi, ktorý nie je schopný vnímať svet inak ako inventár sexuálnych pomôcok a príležitostí, či o politickej nekorektnosti karmy.
Zóna (2018) je rozpracovaním motívu Zóny z príbehu Nepríjemnosť na štyri: smrť z predchádzajúcej knihy Rudo. Na ploche grafického románu v totožnom vizuálnom štýle sa rozvíja ironický a nihilistický svetonáhľad a atmosféra z pôvodných komiksov. Od krátkych príbehov založených na konverzačnom rozvíjaní jednej situácie, jedného problému, no s voľnými asociáciami, sa Majling presúva k obšírnejšiemu, rozvetvenejšiemu a uzavretejšiemu príbehu (kritika mu vyčítala nedostatočnú nosnosť). Ten pojednáva o oblasti na Gemeri, v ktorej ľudia nadpriemerne páchajú samovraždy a trpia psychickými chorobami. V príbehu sa rozvíjajú a v závere pretnú rôzne dejové línie – o zmiznutí Rudovho kamaráta, sociológa Erika, o pokuse tajomnej korporácie ovládnuť svet a príbeh neviditeľného Bélu. Ako je pre Majlinga typické, aj tu si vypomáha žánrovými podložiami, na ktoré nadväzuje a narúša ich, s čím sa prirodzene nesú aj rôzne intertextuálne odkazy na vysokú a populárnu kultúru. Už samotný názov a priestor, na ktorý odkazuje, sú narážkou na knihu Piknik pri ceste bratov Strugackých a na jeho filmovú adaptáciu Stalker. Zároveň sa pohybuje v rámcoch detektívky, trileru či superhrdinského komiksu – samozrejme s tým, že pod superschopnosťami sa tu rozumejú depresia a samovražedné sklony – v ktorom sa usiluje spájať konverzačné momenty s akčnými scénami.
Majlingovým nateraz posledným knižným dielom je Unesení (2019), komiks písaný na objednávku ako štvrtá časť edície Nežný komiks vydavateľstva e.j. o živote v komunizme. Tematicky ide o zásadný odklon od doterajšej tvorby, podmienený výchovno-vzdelávacou intenciou edície, ktorá je venovaná čitateľom od 12 do 18 rokov. Na ploche krátkeho komiksu rozvíja príbeh skupiny mladých ľudí, ktorí pod nátlakom staršieho kamaráta podľahnú dobovému mýtu o čiernej sanitke, ktorá unáša deti a predáva ich na orgány na Západe. Mýtus podporuje fakt, že v okolí miznú deti (v skutočnosti emigrujú) alebo zomierajú (v skutočnosti na ťažké choroby). Dôsledkom toho podpália dom nič netušiacemu rezbárovi, o ktorom sú presvedčení, že patrí k únoscom, „kinderšulcom“. Príbeh je rozprávaný z perspektívy dospelých protagonistov, ako na túto epizódu spomínajú nad hrobom svojej predčasne zosnulej kamarátky. Ilustruje nielen zodpovednosť a pocit viny za svoje činy, poučuje tiež, ako možno ľudí popliesť a manipulovať nepravdivými informáciami v každej dobe – postava, ktorá protagonistov balamutila za komunizmu sa v závere objaví na cintoríne a naznačuje, že lietadlá na oblohe za sebou nechávajú tzv. chemtrails. Hoci sa Majling podriaďuje profilu edície, práve výber témy je preňho príznačný – ako hlavný motív si vyberá hoax, vykonštruovaný mystifikačný príbeh. Keďže ide o knihu s jasne danou cieľovou skupinou mladých ľudí, nepristupuje k výsmechu a svojej typickej relativizácii hodnôt a sveta – tentokrát s dávkou humoru potrebnou na zatraktívnenie knihy pre mladšieho čitateľa tlmočí predstavu o svojich spoločenských a ľudských hodnotách.
Viliam Nádaskay, 2020
