Dušan Mitana photo 1

Dušan Mitana

9. 12. 1946
Moravské Lieskové
—  22. 5. 2019
Bratislava

Napísali o autorovi

Zápas Mitanovho hrdinu sa rozbíja v nárazoch na neidentifikovateľnú realitu sveta do takej miery, že postava stráca istotu, či predstavy a fantázie nie sú skutočnejšie ako skutočnosť sama so všetkými jej vecami i hmotnými ľuďmi. Akoby sa postavy krok po kroku pohybovali od určitosti k neurčitosti, akoby brali na seba podoby, ktoré im vnúti jazyk rozprávania či písania a akoby začali skutočne existovať až vtedy, keď sa stali jazykom, obrazom, víziou interpretovateľnou na mnoho spôsobov. Preto nezriedka berú na seba symbolickú podobu iných literárnych hrdinov z iných diel. Preto sa skladajú z rozličných jazykových segmentov rozličného pôvodu, ale táto dekompozícia“ je súčasne jediným skladobným princípom, ktorý je schopný dať tvar neurčitosti. Za najpríznačnejšie v tejto interpretačnej línii sa dajú pokladať uvádzajúce citáty z H. E. Nosacka: Umelec nemá žiadne ja"Oslovujem bytosť, ktorá, ako verím, tu raz bude“. Umelec Mitana prostredníctvom svojich zástupcov“, postáv šalejúcich autenticitou, nastavuje hlavu i krk bezprízornej realite a preveruje ju ohňom, v ktorom sa stáva niečím, subjektom či objektom, ale v každom prípade substanciou, ktorá duchovným zápasom nadobudla nové rozmery nehodiace sa síce do starého sveta, ale pripravené poslúžiť svetu novému.

Alexander Halvoník

Medzi tie najlepšie knihy, ktoré som chcel napísať, patria aj knihy Dušana Mitanu.

Dušan Dušek

Neviem prečo, ale Dušan Mitana bol pre mňa vždy strašne serióznym (a vážnym – v dobrom!) autorom, nech by sa tváril ako najväčší srandista. Či sa už smeje sám sebe (parafrázujúc autora, je sám proti sebe, ale nie je osamelý bežec), svetu, alebo Čomusi?, Komusi?, Bohu?, Krišnovi?, Luciferovi?, Satanovi? a iným uctievaným božstvám (...), smeje sa predovšetkým čitateľovi (a s čitateľom), ktorý mu uveril, sadol nalep. (Kritici, nebzučte, chytajte sa!) Lebo čítať Mitanove prózy ako Písmo sväté – teda doslovne a do písmena, je nemožné, ba prísne zakázané!

Marta Součková

Psychologicko-spoločenský román s detektívnou zápletkou Koniec hry tvorí u Dušana Mitanu dokonalý podklad pre hru myšlienok a morálnych postojov. Pomocou reminiscencií podaných paralelne so súčasným dianím sa vracia do minulosti a predstavuje nám v prúdoch myšlienok psychologické (ale i fyzické) profily ostatných osôb. Tie medzi sebou majú tiež úzko špecifikovaný systém vzťahov, no základom zostáva ich väzba s hlavným protagonistom Slávikom. Pre Mitanu je próza akoby pitvaním, zaoberá sa kauzalitou všetkých udalostí okolo Slávika dovedených až do vyhrotenej situácie s manželkou Helenou, ktorú v afekte zabije. Ide vlastne o dokázanie dvoch vín: prvá je fyzická, nepopierateľná od momentu vraždy, druhá vyplýva z vlastného svedomia. Na Slávika nakoniec (hry) padá jeden z najväčších trestov: matka si odsedí jeho vinu, cíti sa zodpovedný minimálne za vraždu svojho dieťaťa a pod váhou týchto okolností prežíva začiatok konca svojho utrápeného života. Práve táto zmena je výsledkom rovnice rozdvojenia osobnosti počas niekoľkých dní prežitých v spoločnosti svedomia alebo matky, zastupujúcej v tomto prípade úlohu patrónky. Celým príbehom sa ťahá spor o Slávikovu vinu, lenže zatiaľ čo zvonka vyšetrovateľ zbiera dôkazy a argumenty na Slávikovo usvedčenie, zvnútra sa odohráva veľký boj a odmietanie vlastnej viny.

Peter Rybanský

Prívlastok nekorunovaný kráľ slovenskej poviedky si Mitana právom zaslúži(l). A keďže ešte chodí po tejto zemi, dýcha náš vzduch a nerozplynul sa v nirváne, v tomto výbere nemôže chýbať.

Marek Kopča (Najlepší slovenskí spisovatelia. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)