Marián Hatala photo 1

Marián Hatala

11. 9. 1958
Holíč

Komplexná charakteristika

Marián Hatala sa ako básnik uviedol – v porovnaní s generačnými druhmi – pomerne neskoro. Prvé básne publikoval v literárnych časopisoch Romboid a Dotyky. Knižne debutoval v roku 1990 básnickou zbierkou Moje udalosti, ktorej zvláštnosťou je to, že hoci vyšla už po páde totalitného režimu v bývalom Československu, vydalo ju české exilové vydavateľstvo Obrys/Kontur - PmD, sídliace v Mníchove. Už v tejto knihe sa autor predstavil ako ironický komentátor súčasnosti. Básne odzrkadľujú podobnú životnú skúsenosť a pocity Slováka – tridsiatnika, ako ich poznáme z tvorby iných básnikov. Príznačné sú najmä pocity životnej nenaplnenosti, nespokojnosť a neochota zmieriť sa s konzumným spôsobom života, revolta proti schizofrenickej rozpoltenosti života na póly „verejné a súkromné“, aká bola charakteristická pre život v ére tzv. reálneho socializmu. Z povedaného vyplýva, že väčšia časť Hatalových básní tejto knihy predstavuje poéziu, akú možno označiť pomenovaním spoločensko-politická lyrika. Tematický okruh však obohacuje aj o impresívne ladené básne, ktoré bezprostredne odrážajú zážitok z vonkajšej reality. Pokiaľ ide o výrazové prostriedky, básnik sa prezentoval vysokou mierou invencie, jeho voľný verš preto nesie znaky charakteristického autorského rukopisu. V Zátiší s nočnými výkrikmi Hatala nadviazal na poetiku svojej prvotiny. V jednotlivých textoch opäť vychádza z bezprostredného zážitku – niekedy celkom všedného až banálneho, inokedy dramatického. Ten sa stáva motivickým východiskom básne, na ktoré autor navrstvuje reflexívne zložky textu. V iných prípadoch sa báseň začína priamo odvíjať ako úvaha na istú tému. Autorov básnický jazyk je aj v tomto prípade nápaditý, metaforika však nie je komplikovaná, ale významovo priezračná. Prelínanie spoločenského a intímneho rozmeru ľudského bytia je príznačné aj pre tretiu Hatalovu básnickú zbierku Všetky moje sny a iné výtržnosti, pričom sa deje nielen v rámci zbierky ako celku, ale v niektorých prípadoch i v rámci jednej básne. Tematicky možno knižku rozčleniť do týchto okruhov: intímne básne stvárňujúce ľúbostný vzťah muža a ženy, alebo to, čo sa odohráva medzi mužom a jemu blízkou ženou; impresívne básne rôzneho tematického zamerania; básne s výrazne dominujúcou spoločenskou témou. Pre básne prvého tematického okruhu je charakteristické, že sa v nich ľúbostný vzťah chápe ako čosi krehké, čo treba neustále chrániť a vytvárať, lebo ide o to najcennejšie, čo človek má. Láska v Hatalovom podaní však takmer nikdy nie je idylická, lebo medzi muža a ženu vstupuje aj chlad, odcudzenie. Silnou stránkou autorovej poetiky je aj v tomto prípade irónia a sebairónia. Hatalova impresívna lyrika, ktorá motivicky vyviera prevažne z mestského prostredia, vzniká tak, že autor sa opiera o zážitok z dotyku s vonkajšou realitou. Niekedy sa však predmetom zbásnenia stáva až príliš všedný, takmer banálny okamih, „obrázok z ulice“. Autorovi sa tak stáva, že vznikne síce „čitateľná“ báseň, nie však taká, ktorá by nútila percipienta zamyslieť sa a prenikala by mu pod kožu. Miestami sa zdá, akoby sa básnikovi stávala príťažou vlastná schopnosť písať básne. Okruh básní so spoločenskou tematikou tvoria texty, ktoré nemožno čítať inak, ako v súradniciach súdobých spoločenských a politických pohybov na Slovensku. (K takémuto čítaniu napokon jednoznačne nabádajú aj fotografie, ktorými je kniha ilustrovaná – napríklad, snímka z politického mítingu.) Možno povedať, že ide o politickú lyriku, čo je v slovenskom literárnom kontexte 90. rokov minulého storočia takmer ojedinelý jav. Pri písaní týchto veršov, prirodzene, básnik nestvárňuje naoktrojované témy (ako to bolo v ére totalitného režimu socialistického štátu, ktorý zasahoval aj do umeleckej tvorby), autor (lyrický subjekt) nie je v zajatí ideológie, ale kriticky osvetľuje realitu po politickom prevrate v novembri 1989, vyjadruje rozčarovanie z mnohých negatívnych javov, ktoré sprevádzajú spoločenský vývin na ceste k demokracii. Účinným prostriedkom aj v prípade tohto tematického okruhu je opäť irónia i sebairónia (to sú silné zbrane Hatalovej autorskej poetiky). Sebairónia sa neraz mení na trpký smiech cez slzy. Samozrejme, v prípade týchto básní, keďže musí byť presne dešifrované ich ideové jadro, autor nepoužíva zložitú metaforu, ktorá poskytuje možnosti rôznej intepretácie, ale opiera sa o významovo priezračné, avšak nápadité obrazné pomenovania. Politická lyrika v sebe nutne nesie isté tendencie k publicizmu či rétorizmu. M. Hatala sa sám vyjadril, že jeho básne sú určené skôr na prednes, ako na čítanie. V mnohých z nich možno vystopovať jemné filiácie s poetikou svetoznámeho beatnika A. Ginsberga, ktorého tvorba ovplyvnila viacerých slovenských poetov. Knižka s bizarným názvom Básnická zbierka Marián Hatala s podtitulom 41 básní potvrdzuje, že Hatala sa neusiluje vyslovovať zovšeobecnené filozofické posolstvá o ľudskom bytí, ale píše poéziu, v ktorej nastavuje zrkadlo konkrétnej realite. Nebazíruje na viacvýznamovosti básnického obrazu, ale uspokojuje sa s približovaním zážitku, ktorý obohacuje o výraznú pointu, ktorá spätne dáva zmysel celému textu. Pozitívnym výsledkom takého chápania tvorby je skutočnosť, že ide o zrozumiteľnú, čitateľsky veľmi prístupnú poéziu. Ku kladom možno priradiť aj schopnosť vidieť vo všednom nevšedné, schopnosť uzrieť „odvrátenú tvár“ okamihu či zdanlivo celkom banálneho javu. Ako istý nedostatok možno vnímať opätovný sklon k publicistike, k číremu zaznamenávaniu stavu vecí. Marián Hatala je básnik, ktorý si v kontexte slovenskej poézie neustále hľadá vlastný spôsob videnia a stvárňovania. V tomto hľadaní je raz úspešnejší, inokedy menej. Nie je to básnik vizionár, ale tvorca, ktorý presne pomenúva. Jeho poetický hlas je však rozhodne originálny.

Igor Hochel