Zelinkove prózičky majú realistický príbehový pôdorys, ale je otázne, či nie je v nich viac moderného existenciálneho cítenia ako tradičného či klasického realizmu. Lebo o to vlastne Zelinkovi vždy šlo: nájsť modul, ktorý obsiahne pohyblivosť pieskov ľudskej existencie, ale aj nespornosť ľudských princípov. Na to, ako vie Zelinka napísať prvú vetu príbehu, ako ho vie rozvinúť, ako vie vystupňovať jeho absurditu a vypointovať jeho posolstvo, treba nielen talent, ale aj osobité videnie, ktoré sa suverénne pohybuje po hranách vážneho a smiešneho. Zelinkov príbeh má ďaleko od realistickej príhody, lebo je skonštruovaný a poskrúcaný tak, aby bol predovšetkým humorom s mnohoznačným obsahom. Dedinskí hrdinovia tu napríklad nie sú zvyčajne konfrontovaní s niečím nededinským, sú vždy najmä samí sebou a ich drámy sú skôr dôsledkom ich charakteru (a ich prirodzenej filozofie) než otvorene konfliktných stretnutí s dedinskou realitou. Ich bizarné príbehy majú však predovšetkým morálny obsah, keď inakosť hrdinu, ktorému je jeho prirodzená morálnosť na obtiaž a najradšej by splynul s všeobecnou nemravnosťou okolia, naráža na stádovitú morálku či skazenosť okolia. A práve táto rozdvojenosť roztvára priestor pre humor, ktorý má neraz príchuť začarovanej absurdity.
Alexander Halvoník
Zelinka knihu Ten nevyspytateľný svet rozčlenil na domov a cudzinu; (...) aj týmto zdanlivo logickým členením autor prezrádza svoje hlboko zakorenené vnímanie lokalizácie tu a tam. Domáce príbehy, drobné prosté príhody, majú nezriedka formu krátkej poviedkovej etudy, rozšírenej anekdoty či ľudového ponaučenia, podobne ako v rozprávkach. Zelinkovi protagonisti nie sú ľudia komplikovaní, no neraz môže ich konanie pôsobiť v pointe prekvapujúco. Svoju kvapku nezvyčajnosti, čudáckosti alebo magickosťou nasiaknutej iracionality majú v sebe imanentne ukryté príbežteky Poplach, Príbeh so známkami, Príbeh z rýchlika, Bez svedkov, Plody lenivosti, Matildin muž a Smrť ľavého halfa. Trpké konštatovania o stave súčasnosti vyslovuje autor v prózach Otec a Pokušenie. Jemná melanchólia, ktorá sa tu a tam v textoch objavuje, je skôr prejavom prírodnej skúsenosti ako ohliadaním sa za krajšou minulosťou, lebo v prítomnosti najkrajšie by malo byť to, čo žijeme, nie na čo spomíname. Podobné ladenie majú aj Zelinkove prozaické výletíky do sveta. Východiskom sa mu stáva zväčša reálny či ešte skôr kvázireálny fakt, ktorý spúšťa diaľkami voňajúce príbehy. Tie sú však čímsi metaforicky veľmi blízke našej autopsii. (...) Milan Zelinka teda ani v najnovšej knihe nezmenil svoju optiku alebo krajšie povedané, stále sa díva na svet svojimi očami, ktoré znalecky vidia do ľudskej psychiky a prírodné spájajú so životným.
Ľuboš Svetoň
