Nataša Hosťovecká študovala v rokoch 1969 – 1973 na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1973 – 1974 žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1976 – 1981 odbor literárny pracovník, redaktor a prekladateľ v Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. V rokoch 1974 – 1975 pôsobila ako asistentka výroby v Československej televízii, 1981 – 1987 pracovníčka Literárneho a hudobného múzea, 1987 – 1988 spisovateľka, prekladateľka a publicistka v slobodnom povolaní, 1988 – 1990 pracovníčka Domu detí a mládeže, 1990 – 1998 redaktorka Slovenských národných novín v Matici slovenskej, od roku 1998 Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. Prvé básne uverejňovala od roku 1972 časopisecky a v zborníkoch, knižne jej vyšli básnické zbierky Strihanie vrkočov (1978), Hra na štvrtú ženu (1983), Na konci nekonečna (1987). Autorka poémy Ostrovy (1996), poetického diela Odnikiaľ nikam (1997) a prózy Niečo ako nádej (1990). Zostavila viacero zborníkov a antológií zo súčasnej slovenskej poézie a prózy. Plodná autorka rozhlasových poviedok (Posledný úsmev, Siedma tvár, Syn, Na kopci, Prší mi do snov) a hier zo súčasnosti (Dvaja, 1985; Mať pocit domova, 1987; Mlčanie, 1988; V škriatkovisku, 1998; O tom to všetko je; Kto musí ísť z kola von; Náš otec predstavený, všetky 2000), umelecko-dokumentárneho pásma Smrť je len krátka krivka cesty (1998). Rozhlasové hry prekladá z bulharčiny (S. Čorbadžiev, J. Dobreva, I. Chinov, E. Markov) a ruštiny. Od roku 1972 sa venuje aj publicistike, najmä v Slovenských národných novinách.
