Kriticky, skepticky, avšak tiež s fantáziou a zmyslom pre jemné nuansy štýlu a žánru.
S vysokou dávkou humoru, niekedy trochu cynicky, vždy však s textami, v ktorých sú aj použité vulgarizmy funkčné.
Tak vstúpil Ondrej Štefánik do sveta literatúry. Zdá sa, že práve takto to urobil aj z osobných, povedzme, že terapeutických dôvodov. Profesne totiž tento absolvent Filozofickej fakulty UK už dlhodobo pôsobí ako kreatívny zamestnanec v reklamnom priemysle.
Je to napokon aj jeden z motívov a východísk jeho písania. V debute Pštrosí muž, v tematicky komponovanom kaleidoskope štrnástich poviedok , ktoré sú do celku doladené charakterom rozprávača, sa Štefánik od virtuálneho sveta pseudoumeleckého, dizajnového produktu vzďaľuje a dištancuje prostredníctvom groteskne, nonsensovo štylizovaných poviedok. Ich spoločným menovateľom je potvrdzovanie nesúladu medzi umelým (pseudoreálnym) svetom permanentnej produkcie dokonalých nálad, výrobkov, ľudí a vzťahov a skutočným svetom. Poviedky sú v akcentovaní tohto protikladu privolávaním sveta, ktorý však postupne prestáva existovať a presúva sa len do predstáv, túžob, obsesií a frustrácií Štefánikových hrdinov.
Za hranicou prvého desaťročia aktuálneho storočia autorovo písanie práve v tejto súvislosti vykazuje mnohé intermediálne inšpirácie a vplyvy. Predovšetkým z oblasti filmu, dobovej žánrovej hudby a tiež komiksu.
Literárna originalita písania však týmito inšpiráciami nie je umenšená ani limitovaná. Autor pracuje s jazykom na vysokej úrovni. Cieľavedomo rozlišuje a kombinuje objektívne existujúcu (fungujúcu) vrstevnatosť jazyka ( slang, novojazyk, klišé, frazeologické stereotypy, vulgarizmy) s vlastným autorským idiolektom, ktorý čitateľa priebežne oslovuje - atakuje objavnými jazykovými kreáciami.
Štefánikovou silnou stránkou je dobre odpočutý dialóg a štylistické ozvláštnenie tlačiace na limity asociatívnej podobnosti zobrazovaných situácií. Všetky použité štylistické postupy autor popritom nepoužíva ako klišé, naopak, múzicky ich konfrontuje s priznane obnaženým prežívaním. Toto sa viaže predovšetkým na mentálne stavy emocionálne exponovaného hrdinu a rozprávača, ktorého zážitky v autorovom obraze prítomného stavu sveta „kontaminujú“ pravidlá prirodzeného a inscenovaného. Živé sa v ňom stáva mŕtvym a, naopak, najprirodzenejšie vzťahy sa stávajú smrteľnou hrozbou.
Štefánikovo literárne „haluzenie“ sa zámerne situuje na hranicu reálneho prepisu pozorovaného sveta. Účelom je ukázať na krehkosť a tenkú priepustnosť hranice, ktorá bezpečné a prirodzené oddeľujú od krajností, deviácií a nebezpečenstva produkovaného zo zdrojov neautentického (produktového) v tematickom prevedení reklamného sveta (poviedka Strata vkusu ).
V žánri, obraze i jazyku autor úspešne zvláda „výjavy“ z ohrozeného a posunutého vedomia dobrovoľných i nedobrovoľných citových a sociálnych outsiderov: exemplárne v poviedkach Peklá, Obetovať sa pre niekoho. Štrnásť poviedok debutu nemá rovnakú kvalitu, viaceré, okrem uvedených tiež Muž na záchode, Pštrosí muž, Starec, sú však vo vyššie naznačenej intencii výborné. Skvelá je poviedka Obetovať sa pre niekoho, ktorá z jednoduchého problému protagonistovej insomnie „rozpúta“ významovo vrstevnatý, v štylistickom stvárnení groteskne komický sledosled „zúfalých“ udalostí s nonsensovým pôdorysom aj efektom.
Paralelne s debutom Ondrej Štefánik skomponoval, a v roku 2012 vydal romám Bezprsté mesto.
350-stranový do súvislého rozprávania komponovaný text dokazuje autorovu schopnosť sústrediť pozornosť na centrálnu postavu a tiež na dispozíciu postupne budovať konflikt a zápletku v žánri detektívneho románu. Aj v ňom si však autor vyvára vlastné pravidlá. Jeho hrdina a rozprávač „musí hľadať vraha, aby sa sám nestratil“.
Osnovou románu je rozvetvené rozprávanie o aktuálnej situácií viacerých postáv zjednotené géniom loci.. Je ním ospalý, kaviarenský svet Bratislavy v novom tisícročí, na začiatku jeho desiatych rokov.
Protagonista rozprávania, povaľač, sukničkár a hedonista Edo narazí na skúsenosť so zločinom, ktorý však len zložito a postupne identifikuje. Skôr súhrou náhod ako vedome sa stáva pátračom. Popritom prežíva svoj inovovaný príbeh s Bratislavou, s mestom, ktoré sa po prelome storočí stáva zdanlivo „sofistikovanejším“ miestom pre podvod, korupciu, zločin a ohrozenie integrity. To posledné je v románe Štefánikovou dominantnou témou. Autor v dobovo aktuálnom obraze mesta a protagonistu o takejto situácii konštatuje:
„ Posledné roky to bolo pokojné mesto, až na pár mafiánskych popráv. Bratislavské ulice doteraz pôsobili na Eda skôr špinavo ako zlovestne. Ale v posledných dňoch sa v nich usídlilo niečo desivé. Každý kút bol ideálnym miestom pre zločin. ….Bilbordy po stranách cesty pôsobili nevkusne. Vysmiate šťastné rodinky na reklamách veľkého operátora patrili do iného sveta..... Jediné, čo v meste zostalo z jeho dobrých čias, boli semafory. Semafory vyvolávali v Edovi pocit bezpečia, istotu, že niekto nad ľuďmi stále bdie a usmerňuje ich kroky. Podobne ako kríže v kostoloch.“ ( Bezprsté mesto, s.323)
I keď sa to na prvé čítanie nemusí byť celkom jasné alebo zreteľné, myslím si, že doterajšia próza Ondreja Štefánika je vo svojej základnej významovej intencii predovšetkým volaním o pomoc. Autorovo hlasné s.o.s sa popritom určite neozýva prvoplánovo. Avšak vážna spoločenská a ľudská „angažovanosť“ (postáv, postavičiek alebo aj „protagonistu“) nie je v tejto výpovedi iba hrou.
Už dnes totiž zanecháva výraznú stopu.
Zora Prušková, 2016
