Peter Juščák

20. 10. 1953
Prešov
Žáner:
esej, literatúra faktu, próza, rozhlasová tvorba

Napísali o autorovi

„Ak máme  pocit, že v Juščákových prózach – aspoň v tých najlepších – je veľa  života, je to najmä preto, lebo je tam veľa literatúry. Juščák píše pozorne. Vie svoju pravdu, no nekričí ju ako Tarzan pri prvom záchvate pravdovravnosti...“ 

Valér Mikula

„Koniec chudobných starých čias, to je u Juščáka najmä nástup vlády vecí a životného prakticizmu, deformujúca ponuka náhradných aktivít, rozklad čírej ľudskej prostoty, erozívny útok na nezaťažené ľudské svedomie, periférie, ohrozenie dôverného a nekoristníckeho vzťahu k prostrediu.“

Ivan Sulík

„Je to po všetkých stránkach sympaticky náročná práca, dokonale sústredená a premyslená, napísaná vybrúseným, originálnym štýlom, myšlienkovo i problémovo vyťažená skoro po krajnú hranicu... Jadrom tejto smutnej grotesky sú večné návraty starých schém v nových a nových podobách, čo je tristné, ale asi sa s tým nedá robiť nič iné... totiž bolestne sa s tým vyrovnať sarkastickým metaforickým obrazom. Perfektne premyslené, klobúk dole.“

Emil Charous

„Sú sopky, ktorých erupcie sú nepredvídateľné a ničivé. Sú sopky, ktoré permanentne hrozia svojou pustošivou silou. Ničia všetko, čo im príde do cesty, zanechávajú za sebou spúšť či skamenenú ľudskú smrť (alebo život?). Možno na ich explozívne predstavenie hľadieť s hrôzou v očiach, no nemožno nevidieť aj ich duniacu, oslepujúcu, v konečnom dôsledku chvíľkovú krásu. A sú sopky... utajené. Obrátené do seba, explodujúce vnútri, aby napokon mohla vytiecť horúca, ale pokojne plynúca životodarná láva, nebadateľne zúrodňujúca začiatok i koniec bytia... Aj Peter Juščák má sopku vnútri, nosí ju stále so sebou. Je to pohyblivá sopka s navonok nebadateľnými explóziami všadeprítomných dotykov. Vrstevníc máp po svete človeka. Juščákova láva vyteká pomaly, postupne, trblietajúc sa radosťou z usvedčenia a pochopenia súčasníka. Hľadí na neho s triezvou láskou, žičlivo – a pre niektorých možno až priveľmi nenápadne, aj keď prítomnosť a potrebnosť jeho slova je už mimo pochýb... Nebetónuje pravdy, neodlieva výkričníky, neteše otázniky, iba si v pokore hľadajúcich, svojej sopky vnútri, uvedomuje: „Na svete sú veľmi jednoduché otázky, na ktoré nejestvujú odpovede, len čosi ako vtáčie volanie.“

Bohuš Bodacz