U niektorých prozaikov – absolventov scenáristiky si možno všimnúť priam úspornosť, lakonickosť vo vyjadrovaní, čo vôbec neuberá na kvalite ich textov. Platí to aj o Richardovi Pupalovi, ktorý pritom úspešne a zaujímavo pracuje s detailom. Tomu sú prispôsobené i vety, zväčša krátke, strohé a rytmické, ktorými vie povedať veľmi veľa. V jeho prózach je menej rozprávania, menej dialógov, ale viac opisov – veľmi dobrých, precíznych, s drobnosťami a podrobnosťami (napr. opisy oblečenia, panelákového domu, ...), ktoré takmer úplne nahrádzajú dej. Veľmi úsporne používa aj opisy prírodné, čo možno kvalifikovať ako lyrické prvky, tie však majú vždy dôležitú funkciu. Sú napríklad istým chvíľkovým „odbremenením“ ťažkých, až naturalistických tém (osobitne v knihe Čierny zošit). Aj vnútorné monológy postáv sú krátke, náznakovité. Pupalov štýl by sa dal označiť ako vecný, priam informatívny.
Napriek týmto znakom sú jeho prózy už v knihách Návštevy (2014) a Čierny zošit (2017) dramatické. Napätie je jemné, dávkované po troche, stále trvajúce, stupňujúce sa. Tajomstvo i tajomnosť, skryté v rozprávaní, fungujú zväčša v náznakoch, no príbeh je práve o to silnejší. Príjemca si ho môže rôznorodo vysvetliť, rozuzliť podľa seba. A vôbec to neplatí iba o knihe Čierny zošit, ktorej poviedky viacerí označujú za strašidelné, priam hororové. Prozaický rukopis je totiž v oboch knihách pre autora príznačný. Rovnako to možno tvrdiť o Pupalovej tretej knihe – Ženy aj muži, zvieratá (2020). Er-forma autorského rozprávača sa strieda s príťažlivou ich-formou postáv, čo dodáva niektorým jeho prózam zvláštnu vnútornú kompozíciu. V tretej knihe sú častí detskí a tínedžerskí rozprávači, chlapci i dievčatá – a takýto spôsob sa odráža opäť aj v kompozícii - ide vo väčšej miere o prevahu spomienok na udalosti z detstva, ako ich reálne deti vnímali. Toto reálno však dáva do takých kompozičných súvislostí, že príbeh možno posudzovať aj ako predstavu, keď napríklad volí za rozprávača päťročného chlapca, ktorý mapuje svoje detské traumy až v dospelosti. Vonkajšia kompozícia sa vyznačuje aj zaradením krátkych reflexívnych textov pomedzi tie nosné, základné. Vo všetkých troch doterajších Pupalových knihách je takýchto častí málo, skôr sú výnimkou. Súvisí to, pravdaže, aj s témami a do istej miery aj s prostredím. Ku kompozičným znakom možno pričleniť aj prácu s motívmi a postavami, mnohé totiž prechádzajú z prózy do prózy. Takto sú zviazané poviedky knihy Ženy aj muži, zvieratá. Prekrývajú sa v nich množiny motívov, prostredia i postáv. Osobitne zvláštnym motívom sú zvieratá, v takmer všetkých poviedkach sú pre ich hrdinov záľubou. Ide o vybrané druhy živočíšstva, hovorí sa o nich aj odborne. Pravda, názov tejto knihy si možno vyložiť aj inak.
Ak do Čierneho zošita zaradil prevažnú časť poviedok nadpísanú Petržalské rozprávky, nie je to náhoda. Petržalka ako časť Bratislavy či iné sídliskové štvrte mesta a miest sú tým základným prostredím, v ktorom jeho postavy (od detí až po starcov a umierajúcich) žijú, pohybujú sa. V knihe Ženy aj muži, zvieratá toto prostredie, jeho mestská, sídlisková atmosféra, paneláky, medzisídliskové dvory, zostávajú u autora naďalej, no pribúda už aj vidiek – okolie veľkomesta, prímestské časti, dokonca dedina i iné geografické teritóriá (napr. Veľký Krtíš). Najčastejšími protagonistami Pupalových próz sú sídliskové deti – ich opustenosť, samota, ale aj chlapčenské hry, tajné fajčenie, kľúčik na krku, ich vzťahy s dospelými, najmä rodičmi – rozvedenými, často alkoholikmi. Je tu aj frustrácia zo školského prostredia, súrodenecké vzťahy, ide aj o syna bez otca, syna bez matky či o opätovné stretnutia partnerov. Sú to však vždy ľudia niečím poznačení, zväčša nedobrými vzťahmi. Aj v tretej Pupalovej knihe prevažujú detské postavy, majú dokonca pozície rozprávačov. Autor vlastne mapuje detstvo generácie v čase normalizácie (detstvo tzv. husákových detí) a cez to fakticky celú pochybenú dobu – v spoločnosti i v rodinách. Ide o každodenné trápenia, náročné medziľudské vzťahy, zlé, často amorálne, a oproti stojí čistota dieťaťa a ťažké vyrovnávanie sa tínedžerov najmä s rozvodom rodičov. Kým v prvých dvoch knihách zlo, tragédie vyplývali zväčša zo snov, halucinácií a predstáv, v tretej knihe je zlo reálne, tu je tá druhá, negatívna stránka bežných dní bežných ľudí. Neriešiteľné situácie nastávajú najmä pre deti. Pupala stvárňuje svet cez osobné tragédie, cez morálnu špinu, vždy s nevinným náprotivkom, ktorým deti sú.
Pupalove poviedky sú obrazom všedného, ale niečím výnimočného života dvoch generácií, stvárneného dôkladným prekreslením psychiky jednotlivcov. Sú to v podstate každodenné témy a motívy súčasného života, ktoré autor objavil, jednoduché, ale silné príbehy, umocnené autorovým ozvláštneným spôsobom ich zachytenia. Pupala vie prekvapovať témou, motívom, vetou, dokáže zrazu udrieť na čitateľovu pozornosť a emócie. Osobitne v tretej autorovej knihe nájdeme niektoré prózy, ktoré sa začínajú tak dôležitou prvou vetou. Napríklad poviedka Deň letných prázdnin sa otvára konštatovaním „Nič horšie Adam nezažil“. Alebo próza Repríza má úvodnú vetu „Na Nový rok zomrel Marián Labuda“. Úvody poviedok v knihe Ženy aj muži, zvieratá sú však väčšinou sémanticky košaté, čitateľ musí byť v strehu, čo z výpovedí rozprávača alebo postáv bude pre ďalší dej dôležité, lebo autor aj jednou, v podstate bezvýznamnou vetou vie povedať o človeku, o jeho povahe veľa. Niekedy paralelne rozvíja dva príbehy, ktoré sú prepojené a odohrávajú sa v rovnakom priestore. Kompozičné zlomy a dotyky sú v jeho prózach nejednoznačné, obyčajne rázne a aj takýmto spôsobom autor dokáže vyvolať napätie. Na konci príbehov otvára viacero možností, ktoré môžu byť vyústením deja, čitateľ si môže „vybrať“. Pre autora je to náročný spôsob, pre čitateľa fascinujúci ponor do psychiky napríklad mentálne narušeného človeka, do clivoty úbožiaka, ktorý sníva o tom, čo nezažil, ale chcel by, človeka túžiaceho po rodinnej láske, po rodisku, ťažké psychické stavy mladej matky – odchovankyne detského domova, nastupujúce šialenstvo mladej ženy, osudy pijanov. Postavy sú konfrontované so starobou, umieraním a smrťou, ide aj o zložité vzťahy medzi ľuďmi, ak napríklad jeden má rád, a druhý nie, o súrodenecké rozbroje alebo odlúčenie, o prvé lásky i o hanbu detí za rodičov. Vzťahy sú komplikované, silné, mohlo by sa zdať, že v autorových prózach sú témy a motívy vykonštruované, aby sa dosiahol efekt dramatickosti a napätia nebodaj na úkor hodnovernosti. Pupala sa pri stvárnení reality „poistil“ tým, čo je na jeho prózach zvlášť zaujímavé (osobitne to platí pre Čierny zošit) – halucinácie, fantazijnosť, sny, predstavy, samovražedné motívy, prelínanie reálneho s ireálnym, ale niekde aj irónia a rozprávkovitosť i navodzovanie strachu u čitateľa prostredníctvom strachu postáv. Ten strach a napätie, úzkosť sú v tretej autorovej knihe už príliš reálne, súčasné, čo potvrdzujú v lexike reálie typické pre dobu prvej tretiny 21. storočia. K tomu sa viažu aj hudobné motívy, konkrétni interpreti a piesne súčasnosti, ktoré majú pre pochopenie postáv a charakteristiku doby funkciu. Dôležitú funkciu majú aj často napohľad bezvýznamné detaily alebo kompozičné odbočenia i to, že najmä v knihe Ženy aj muži, zvieratá prechádzajú niektoré motívy (nie vždy podstatné) z poviedky do poviedky. Rýchle ale dobré prechody od motívu k motívu, z prostredia do prostredia, z repliky do repliky aj v tretej Pupalovej knihe pripomínajú filmové strihy a kamerové zábery. Niektoré z týchto próz majú blízko k črte ako literárnemu žánru (napr. V dome), dokonca v jednej z poviedok (Chrasty, lodžie, možnosti) sa prelína skutočnosť, predstava a budúci filmový scenár.
O čom sa ešte treba zmieniť, to je lexika jeho próz – miestami totiž rušivo pôsobí v reči autorského rozprávača novodobý i odborný slang, súčasný hovorový jazyk i vulgarizmy, čo síce dodáva jeho príbehom živosť, ale malá jazyková korekcia by azda bola na mieste.
Všetky tri Pupalove knihy (Návštevy, Čierny zošit, Ženy aj muži, zvieratá) sú veľmi dobrým čítaním. Jeho prózy obohatili súčasnú slovenskú literatúru o nový rozmer.
PhDr. Gabriela Rakúsová, jún 2021
