Richard Pupala photo 1

Richard Pupala

19. 8. 1972
Hnúšťa

Komplexná charakteristika

     U niektorých prozaikov – absolventov scenáristiky si možno všimnúť priam úspornosť, lakonickosť vo vyjadrovaní, čo vôbec neuberá na kvalite ich textov. Platí to aj o Richardovi Pupalovi, ktorý pritom úspešne a zaujímavo pracuje s detailom. Tomu sú prispôsobené i vety, zväčša krátke, strohé a rytmické, ktorými vie povedať veľmi veľa. V jeho prózach je menej rozprávania, menej dialógov, ale viac opisov – veľmi dobrých, precíznych, s drobnosťami a podrobnosťami (napr. opisy oblečenia), ktoré takmer úplne nahrádzajú dej. Veľmi úsporne používa aj opisy prírodné, čo možno kvalifikovať ako lyrické prvky, tie však majú vždy dôležitú funkciu. Sú napríklad istým chvíľkovým „odbremenením“ ťažkých, až naturalistických tém. Aj vnútorné monológy postáv sú krátke, náznakovité. Pupalov štýl by sa dal označiť ako vecný, priam informatívny.
     Napriek týmto znakom sú jeho prózy v knihách (Návštevy, Čierny zošit) dramatické. Napätie je jemné, dávkované po troche, stále trvajúce, stupňujúce sa. Tajomstvo i tajomnosť, skryté v príbehoch, fungujú zväčša v náznakoch a o to je príbeh silnejší. Príjemca si ho môže rôznorodo vysvetliť, rozuzliť podľa seba. A vôbec to neplatí iba o  knihe Čierny zošit, ktorej poviedky viacerí označujú za strašidelné, priam hororové. Prozaický rukopis je totiž v oboch knihách pre autora príznačný. Er-forma autorského rozprávača sa strieda s príťažlivou ich-formou postáv, čo dodáva niektorým jeho prózam zvláštnu vnútornú kompozíciu a vonkajšia kompozícia sa vyznačuje zaradením krátkych reflexívnych textov pomedzi tie nosné, základné. Ku kompozičným znakom možno pričleniť aj prácu s motívmi a postavami, mnohé totiž prechádzajú z prózy do prózy. Súvisí to, pravdaže, aj s témami a do istej miery aj s prostredím. Ak do Čierneho zošita zaradil prevažnú časť poviedok nadpísanú Petržalské rozprávky, nie je to náhoda. Naozaj, Petržalka ako časť Bratislavy či iné sídliskové štvrte mesta a miest sú tým základným prostredím, v ktorom jeho postavy (od detí až po starcov a umierajúcich) žijú, pohybujú sa. Ide vždy o ľudí niečím poznačených, zväčša nedobrými vzťahmi. Frekventovanými protagonistami Pupalových próz sú sídliskové deti – ich častá opustenosť, samota, ale aj chlapčenské hry, tajné fajčenie, kľúčik na krku, ich vzťahy s dospelými, najmä rodičmi – rozvedenými, často alkoholikmi; ide aj o frustrácie zo školského prostredia, súrodenecké vzťahy, o syna bez otca, syna bez matky či o opätovné stretnutia partnerov.
     Pupalove poviedky sú obrazom všedného, ale niečím výnimočného života dvoch generácií stvárneného dôkladným prekreslením psychiky jednotlivcov. Ide v podstate o každodenné témy a motívy súčasného života, ktoré autor objavil, o jednoduché, ale silné príbehy, umocnené autorovým ozvláštneným spôsobom ich zachytenia. Pupala vie prekvapovať témou, motívom, vetou, dokáže zrazu udrieť na čitateľovu pozornosť a emócie. Pre autora je to náročný spôsob, pre čitateľa fascinujúci ponor do psychiky napríklad mentálne narušeného človeka, do clivoty úbožiaka, ktorý sníva o tom, čo nezažil, ale chcel by, človeka túžiaceho po rodinnej láske, po rodisku, ťažké psychické stavy mladej matky – odchovankyne detského domova, nastupujúce šialenstvo mladej ženy, osudy pijanov. Postavy sú konfrontované so starobou, umieraním a smrťou, ide aj o ťažké vzťahy medzi ľuďmi, ak napríklad jeden má rád, a druhý nie. Vzťahy sú zložité, silné, no mohlo by sa zdať, že v autorových prózach sú témy a motívy vykonštruované, aby sa dosiahol efekt dramatickosti a napätia nebodaj na úkor hodnovernosti. Pupala sa pri stvárnení reality „poistil“ tým, čo je na jeho prózach zvlášť zaujímavé (osobitne to platí pre Čierny zošit) – halucinácie, fantazijnosť, sny, predstavy, samovražedné motívy, prelínanie reálneho s ireálnym, ale niekde aj irónia a rozprávkovitosť i navodzovanie strachu u čitateľa prostredníctvom strachu postáv. Pupalove poviedky sú plné života, súčasného i nedávneho a hoci ide zväčša o ťažké situácie, z próz plynie aj istá nostalgia za minulým, pozitívnym, hoci sídliskovým.
     O čom sa treba ešte nevyhnutne zmieniť – to je lexika jeho próz – miestami totiž rušivo pôsobí novodobý, nezrozumiteľný slang, súčasný hovorový jazyk i vulgarizmy, čo síce dodáva jeho príbehom živosť, ale istá jazyková korekcia by azda bola na mieste.
     Napriek tomu sú Pupalove poviedky veľmi dobrým čítaním. Jeho prózy obohatili súčasnú slovenskú prózu o nový rozmer.
 
                               PhDr. Gabriela Rakúsová, november 2017