Autor na väčšinové písanie nereaguje vytváraním protikladu, ale maskou splynutia, ktoré sa prejavuje napríklad banálnym opakovaním rovnakých slov tesne za sebou evokujúcim štylistickú úbohosť mnohých autorov popkultúry. V poviedke Zoran (U pičku materinu) sa starnúci protagonista „brodí“ štylistickými neobratnosťami v podobe už spomenutého opakovania tých istých slov, nadužívania ukazovacích zámen či začiatočnícky na nesprávnom mieste použitých inde potrebných výrazov, ktoré v autorom aktuálne vytvorenej podobe mätú zmysel textu.
Premyslene skoncipovaný gýč je ukotvený v príslušnom hodnotovom systéme. Postavy nemajú východisko, autor sa pridŕža princípu zdanlivej rezignácie alebo primitívne, no v súlade s úrovňou prototextu účinne, zhotoveného zosmiešnenia, prerušovaného „nečakanými“ drsnými, no jednoduchými obratmi.
Vráťme sa však ešte na chvíľu k jazykovej eskamontáži. V pokračovaniach Plážových poviedok Sinišu Novaca je uplatnená priamo v názvoch (Jebi ga, U pičku materinu). V druhej z kníh nájdeme Záverečné jazykové okienko, v ktorom Siniša Novac píše:
Rovnaké alebo podobné slová v chorvátčine a slovenčine by bolo možné rozdeliť hneď na viacero druhov. Slová s vymenenými písmenami, vtipné slová s iným významom a zradné slová s chúlostivým významom.
Na nasledujúcich dvoch stranách predvádza autor paletu posunov ústiacich do jazykohier a komických omylov v konverzácii, ktoré môžu poskytnúť aj podnet na rozpútanie situačnej komiky. Samozrejme, nevyhnutne najjednoduchšieho rázu.
Programovo bezvýznamný príštipkár sa teda s kvantitatívne prevládajúcimi trendmi vyrovnáva po svojom. Pochopil totiž, že popkultúra je, na rozdiel od výlučnej avantgardy, súčasťou prirodzenosti ľudského života, vychádza z jeho spontánnych prianí a túžob, krúti sa v odvekom rytme nepriestrelná slovom spochybnenia. Spisovateľ sa teda prispôsobuje. Pod mimikri ale skrýva jemnú iróniu aj iskry myšlienok.
