Mihálikov básnický vývin nebol jednoduchý ani priamočiary. Termaticko-motivický i tvarový záber jeho tvorby je veľmi rôznorodý. Začal publikovať veľmi mladý, jeho básne sa objavovali v časopisoch Plameň, Rozvoj, Elán už v prvej polovici 40. rokov 20. storočia. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli, ktorá ho svojou myšlienkovou orientáciou radila k mladšej vlne katolíckej moderny. Obsahuje nábožensky motivované meditácie, ale objavujú sa tu aj básne, v ktorých si lyrický subjekt kladie závažné otázky o mieste mladého človeka v živote a o etických princípoch. Formálne sa autor priklonil k pevnému tvaru. Po roku 1948 (nástup komunistov k moci) sa Mihálikova duchovná orientácia razantne zmenila. Prejavilo sa to už v druhej básnickej zbierke Plebejská košeľa, ktorá priniesla sociálne ladenú lyriku, aká vyhovovala aj kritériám tzv. socialistického realizmu. Zjednodušeným videním spoločenskej reality a občianskym pátosom je poznačených aj niekoľko nasledujúcich kníh z 50. rokov 20. storočia. Autorov návrat k umelecky presvedčivejšej, z hľadiska básnického jazyka prepracovanejšej a esteticky účinnejšej lyrike sa začal reflexívno-dramatickou básnickou skladbou Vzbúrený Jób. Na jednej strane v nej ide o rozchod lyrického subjektu s religiozitou, na druhej je to pokus o filozofické stvárnenie témy vzbury človeka proti božstvu, oslobodenia sa, voľného myšlienkového rozletu. Veľký ohlas literárnej kritiky (i keď nie jednoznačný), ale aj v čitateľských radoch vyvolala básnická zbierka Tŕpky. Predstavuje sociálne zameranú lyriku, nejde však o obraz minulosti, ale o kritický pohľad na dobový stav. V jednotlivých básňach si autor všímal predovšetkým neradostné osudy žien – vdov, opustených a bezdetných žien, starých židoviek, ktorých životy kruto poznačila vojna – vnímať ich možno aj ako morálne apely. K vrcholom Mihálikovej tvorby patria aj skladby Appassionata (názov podľa Beethovenovej sonáty) a Útek za Orfeom. Prvá je úvahou o láske, jej podstate, o spoločnom hľadaní šťastia muža a ženy. Istý dramatizmus sa tu docieľuje aj napätím medzi viazanou strofickou formou (rispety) a voľným rozprávaním s prvkami epiky. Motivický základ druhej skladby tvorí antický príbeh o láske Orfea a Euridyky, ktorý básnik konfrontuje so súčasným svetom, poznačeným krízami a konzumnosťou, pričom zároveň ironizuje situáciu básnika. Kniha Sonety pre tvoju samotu zhŕňa autorove sonety, ktoré vznikali v priebehu viac ako dvadsiatich rokov, pričom v nej dominuje ľúbostná tematika. V 70. a 80. rokoch už Mihálikova tvorba nedosahovala úroveň jeho diel z rokov 60. – mnohé básne sú príliš poznačené autorovým politickým presvedčením a jeho úsilím presadzovať metódu socialistického realizmu. K tomu lepšiemu, čo v tomto období vytvoril patrí zbierka Trinásta komnata, ktorá priniesla tematicky rôznorodé básne – v niektorých sa autor vracia do rokov svojej mladosti, v iných sa pokúša o filozofickú analýzu problematiky identity človeka, ale sú tu aj viac-menej príležitostné verše z cesty do Bulharska. Svoju hodnotu má aj kniha ľúbostnej lyriky s jemným erotickým akcentom Posledná prvá láska. Knihy satirických veršov Impertinencie a iné smútky a Pakľúčové dierky síce rozširujú tematický diapazón autorovej tvorby, avšak v kritickom postoji k realite, neprenikajú do podstaty javov, neodhaľujú ich hlbšie príčiny a súvislosti. Ani básnické knihy z 90. rokov nedosahujú úroveň toho najlepšieho, čo básnik vo svojom plodnom živote vytvoril. Mihálikovo básnické dielo sa vinie niekoľkými desaťročiami, má svoje vrcholky i prepadliská. Najvyššie umelecké kvality dosiahol autor vtedy, keď abstrahoval od politických obmedzení doby, v ktorej žil. Sú to predovšetkým jeho filozoficko-reflexívne skladby a ľúbostná lyrika, ktorými sa navždy zapísal do dejín slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia.
Igor Hochel
