Áčkové literárne béčko

Okrem toho sa v nej modelovo ukazuje, ako vyzerá „glokálnosť“ v praxi, ale zase raz aj to, že jej autorovi je akosi esenciálne vlastné pohrávanie sa so žánrovými formami.

Medzi globálnym a lokálnym

Gangsterka ako jedna z podôb príbehov o zločine sa dlhodobo a kontinuálne – a v najrôznejších  podobách – teší obľube divákov, ale podľa všetkého aj tvorcov. Mená ako Quentin Tarantino, Guy Ritchie či Martin Scorsese v kontextoch kinematografie a Stefano Sollima, Gareth Evans či Steven Knight v kontextoch televíznej tvorby napokon hovoria sami za seba. Gangsterka si ako globálny popkultúrny fenomén (a fenomén transmediálny) našla cestu aj do slovenskej audiovízie, spomenúť možno napríklad filmy Čiara Petra Bebjaka alebo Babie leto Gejzu Dezorza. Práve snímka Babie leto pritom stojí za osobitnú pozornosť – ako adaptácia prózy Jeskoskero Nilaj Agdu Bavi Paina totiž v slovenských reáliách zhmotňuje prepojenie neliterárnych naratívov a literatúry. Gangsterky či – ako sa u nás v rámci zjednodušujúcej a nie najpresnejšej skratky s obľubou označujú – príbehy o mafiánoch (resp. najčastejšie mafiánske romány, niekedy trilery o mafii) majú v kontextoch slovenskej ponovembrovej literatúry silný zástoj, zveličujúco by sa hádam dalo hovoriť dokonca o tradícii. Človek má možno až tendenciu s prekvapením sa nad touto skutočnosťou pozastaviť, ale potom si spomenie na slovenskú realitu a osobitne na nie až takú dávnu minulosť (najmä „divoké“ deväťdesiatky) a uvedomí si, že to vlastne dáva zmysel... Dáva zmysel, že texty rôznej povahy, úrovne a rôznych autorov (Petra Pišťanka, Petra Doktorova, Ota Čenka, ale aj Gustáva Murína, Jozefa Kariku či najnovšie Mareka Vagoviča) majú na úrovni toho, o čom sú, výhradne lokálny background.

Spojenie globálneho či univerzálneho na jednej strane a lokálneho, našského a špecifického na druhej je definujúce aj pre najnovšiu prozaickú knihu Dušana Taragela. Mŕtvoly nepohodlných sa v nej napokon odpratávajú neďaleko dediny pod horou, teda kdesi „úplne v riti“ (s. 6), veď „(s)lovenské lesy sú plné tajných hrobov“ (s. 57 – 58), niekdajšia Miss Humenné v nej po úteku z Londýna nachádza útočisko v Banskej Bystrici a viaceré postavy v nej nepijú vodu, lebo tá je, ako sa vraví, ťažká aj v kýbli a v zhode s folklórom borovičku „brzdia“ pivom. Platí pritom, že Taragelove Mafiánske balady majú v spojitosti s obsahmi a ich stvárňovaním i celkovou poetikou bližšie k Pišťankovi či Čenkovi než ku Karikovi či Vagovičovi, a to nielen pre to, čo sa konštatuje o jednej z postáv: „Tento cintorín poznal už takmer naspamäť, prechodil tu nielen chodníky, ale zatúlal sa aj na odľahlejšie miesta medzi hrobmi. (...) Minule našiel hrob aj nejakej pani Pišťankovej, mohla to byť nejaká príbuzná iného spisovateľa, ktorého dokonca poznal osobne.“ (s. 391)

Špásy so žánrovými formami

Dušan Taragel si za ten čas, čo sa pohybuje na scéne slovenskej literatúry, na rozdiel od väčšiny postáv Mafiánskych balád neurobil meno počtom vykopaných plytkých hrobov, ale tým, že sa – a podľa všetkého s plezírom a beťárstvom – pohráva so žánrovými formami. Jeho (a Danglárove) Rozprávky pre neposlušné deti (a ich starostlivých rodičov) síce majú didaktický, resp. nápravný rozmer, sotva však reprezentujú to, čo väčšine ľudí príde na um pri slove „rozprávka“. Výsledkom hry s podobami literatúry a osobitne so žánrovými formami je aj jeho kniha Vražda ako spoločenská udalosť s podtitulom Základy spoločenského správania pri vražde. Nielenže sa tu on sám kvázimystifikačne redukuje na toho, kto „iba“ poslovenčil knižného spoločenského sprievodcu vraždením, napísaného dvojicou niekdajších nájomných vrahov Paula Gutermana a Joea Colohnatta. Kniha sama je aj čímsi na pomedzí fragmentarizovanej prózy a nebeletristických textov (pripomínam v tomto smere bohatý poznámkový aparát a zoznam použitej literatúry). Hravé experimentovanie či preverovanie možností a hraníc literatúry a slovesného diela na úrovni obsahu (č)i formy fundamentálne definuje aj zbierku poviedok Sekerou a nožom (v spoluautorstve s Petrom Pišťankom), literárny/knižný projekt Roger Krowiak (Taragel bol členom autorského kolektívu), súbor erotických poviedok Polrok bez sexu, „dvojpohlavná antológia“ Sex po slovensky (Taragel bol jej zostavovateľom i jedným z autorov), ale aj komiksový „pravdivý príbeh legendárneho zbojníka a jeho družiny Jánošík! (v spoluautorstve s Danglárom).

Pohrávanie sa so žánrovými formami sa v Mafiánskych baladách k slovu dostáva na úrovni pôdorysu samotnej knihy. Tú je totiž možné čítať nielen ako „akčný román o posledných dňoch a hodinách života ľudí, ktorí uverili, že ich práve postretlo šťastie“ (citované z prebalu), ale prosto aj ako zbierku akčných poviedok o tamtom. Kniha Mafiánske balady, román či neromán, totiž pozostáva zo vzájomne prepojených príbehov siedmich rôznych postáv (v zhode s mnohými rozprávaniami o zločine nie sú protagonistami výhradne zločinci), príbehov, ktoré by však, myslím, fungovali aj osve. Na druhej strane je pravda, že takto – „ruka v ruke“ – jednotlivé texty majú osobitné čaro, a to aj vďaka tomu, akým spôsobom Taragel exponuje a verbalizuje vzťahy medzi koncami a začiatkami, napríklad: „Cítil, že letí, bolo to rýchle, košeľa plieskala, vzduch mu hučal okolo uší. Potom dopadol. Bolo to tvrdé, strašne tvrdé, tisícky iskier, rozprskli sa a začala mu byť zima. Strašná zima. Schúli sa pod paplón, natiahne si ho cez hlavu a tak sa zohreje. (...) Do igelitového vrecka napustili vodu, zatočili ním, aby nevytiekla, preniesli ho k oknu, otvorili ho a čakali, kým dolu niekto nepôjde.“ (s. 349 a 351) V Taragelových textoch sú každopádne nosné tie konce. Lebo každá – a nasledujúcu informáciu možno s ohľadom na vyššie tematizované zameranie Mafiánskych balád sotva považovať za spoiler – z tých siedmich častí knihy sa končí smrťou (a spravidla nie len tak hocijakou). Ide predsa o Mafiánske balady, nie mafiánske romance, idyly či bájočky...

Najnovšia kniha Dušana Taragela je ako „sieť“ rafinovane prepojených príbehov, obsahujúcich omračujúce zvraty a pointy, explicitné a „mäsité“ obrazy či expresívny, „plnotučný“ jazyk, mimoriadne „šťavnatým“ čítaním. Obsahuje navyše ilustrácie majstra „šťavnatých“ obrázkov Jozefa Gertli Danglára. Mafiánskym baladám z môjho pohľadu k dokonalosti chýba jediné – iný názov. Keďže nie som fanúšikom slovenského stotožňovania gangstrov a mafiánov, názov „Gangsterské balady“ by sa mi pozdával viac. Ale neprekáža mi to, som s tou nedokonalosťou zmierený, ľudí volajúcich a túžiacich po dokonalosti sú napokon plné cintoríny a... slovenské lesy.

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.

Dušan Taragel: Mafiánske balady

Bratislava: Slovart, 2022