Vyhľadávanie
Priznám sa, že súčasnú slovenskú literárnu scénu nepoznám dosť dobre na to, aby som o nej mohla vynášať zovšeobecňujúce súdy. Nepoznám vlastne poriadne ani svetovú. Donedávna som sa zaťato držala svojich obľúbených klasických kúskov, preverených časom – a hoci sa teraz snažím tento dlh voči súčasníkom splácať, stále sa akosi cítim bližšie k tým mŕtvym, čítankovým. Takže pre mňa skôr naše staré knihy, trebárs aj v nových vydaniach. Pred pár rokmi mi veľkú radosť urobil výber z próz Jozefa Cígera Hronského – mám obzvlášť v obľube Pisára Gráča, ale kniha ponúka omnoho viac zaujímavého, jeho kratšie texty, s ktorými som ešte oboznámená nebola, a navyše je doplnená skvelou vedeckou štúdiou Marty Součkovej. Celá edícia podľa mňa stojí za pozornosť. Poézia slovenskej katolíckej moderny, edične pripravená Milanom Hamadom. Nádherné veci. Na strednej škole by som nad tým bola ohrnula nos, dnes mi to nečakane mnoho dáva.
Silný čitateľský zážitok mi pripravil aj František Hečko so svojím Červeným vínom, a potom sú tu autori, ktorí ma nikdy neomrzia – Rudo Sloboda, Dobroslav Chrobák, Božena Slančíková-Timrava. Aj z tých súčasných mám radšej staršiu generáciu – Pavel Vilikovský, Stanislav Rakús. Viem, že by som mala sledovať aj novšiu tvorbu, a dala som si záväzok, že sa polepším. Na druhej strane, ani odkaz tých, čo tu boli pred nami, by sme nemali zanedbávať – a to predovšetkým my, čo sa písaniu sami venujeme. Nielen preto, aby sme si náhodou nezačali myslieť, že sme takpovediac vynašli koleso. Svetová klasika je nepochybne ohromná, ale naša je skrátka naša. Naša reč, naša krv, naša zem.
