August 1968 v slovenskom románe po roku 2000

Viacerí slovenskí aj menšinoví spisovatelia žijúci na Slovensku sa zaoberali udalosťami augusta 1968 ako kolektívnou traumou: napríklad Viliam Klimáček, Pavol Rankov, Peter Krištúfek, Lajos Grendel, Anton Baláž. Kým niektorí z nich si august 1968 osobne pamätajú, pre iných je to len historická udalosť. Článok načrtáva, ako tieto texty prispievajú k celospoločenskému vyrovnávaniu sa s traumatickou minulosťou. Ako pracujú spisovatelia s historickými faktami v porovnaní s historikmi? Do akej miery reprodukujú známe výklady alebo, naopak, vytvárajú priestor pre nové interpretácie? Mal by byť román o skutočných udalostiach historicky „pravdivý“? Ako sa vytvára kolektívna pamäť a ako môže byť beletria o kolektívnej traume terapeutickým nástrojom pre spoločnosť?

Pátos a nostalgia postsocialistického realizmu: Viliam Klimáček, Horúce leto 68

Základným zámerom románu Viliama Klimáčka Horúce leto 68 (Marenčin PT, 2011) je vytvoriť dokumentárny záznam o masovej emigrácii Slovákov spôsobenej vojenskou inváziou, ktorá drasticky narušila osobné, rodinné a kolektívne identity. Ako autor v doslove vysvetľuje, román vznikol na základe rozhovorov s kanadskými Slovákmi, ako aj vlastného svedectva. Faktografickú hodnotu príbehu však narúša autorova interpretácia invázie ako boja dobrých a zlých. Takýto schematický príbeh, s vetami ako „Sme národ odsúdený na nežnosť. Taký sa ľahko okupuje“ (65) pripomína socialistický realizmus, ako poznamenal v recenzii aj Martin Kasarda: v Klimáčkovom post-socialistickom realizme sú postavy dobré alebo zlé podľa toho, aký majú vzťah ku komunistickej strane. Disidenti sú jednoznačne dobrí ľudia s dobrými rodinnými vzťahmi; komunista z presvedčenia je nielen eštébácky donášač, ale aj neverný manžel. Román nekladie otázky o minulosti, ale prináša pripravené odpovede. To môže vytvárať pozitívne pocity u istej skupiny čitateľov, ale zároveň kreslí schematický obraz minulosti. Zodpovednosť za históriu je prenechaná Sovietskemu zväzu; Slováci sú znázornení ako nevinné obete histórie, ktorých utrpenie morálne očisťuje.

Postsocialistická tragikomédia: Anton Baláž, Len jedna jar

Román Antona Baláža Len jedna jar (Marenčin PT, 2013), založený na spomienkach autora, opisuje Bratislavskú jar – obrodný proces v roku 1968, ktorý vyvrcholil traumatickými udalosťami v auguste. Namiesto nostalgie ako u Klimáčka je však základným nosným prvkom románu irónia, čím príbeh získava kritický odstup od historických udalostí. Román spochybňuje oficiálnu verziu príbehu augusta 1968, podľa ktorej boli účastníci Bratislavskej jari ochotní zomrieť za slobodu. Odmieta heroizovať nielen svojich fiktívnych hrdinov, ale aj historické postavy ako Alexander Dubček. Opisuje drobné protestné gestá medzi študentmi a umelcami a vykresľuje ľudské slabosti ako potreba vlastného komfortu, sexuálne či materiálne túžby, strach alebo túžba po sláve a uznaní, ktoré sa stavajú do cesty ideálu slobody.

Príbeh má svoju vlastnú revizionistickú agendu: zdôrazniť význam slovenských činiteľov v obrodnom procese. Sústreďuje sa na slovenské politické osobnosti a pokúša sa refokalizovať centrum obrodeneckého procesu z Prahy do Bratislavy. Presadzuje víziu Slovákov ako žijúcich svoj samostatný život bez Čechov a bojujúcich svoj vlastný boj proti totalite:

"Podľa našej televízie to vyzerá tak, že všetko sa deje len v Prahe. Pre svet je to Pražská jar. Aj keď Dubček je Slovák a revolúciu prišiel robiť do Prahy z Bratislavy. Či nie?" (s. 124)

Román však nereflektuje na proces spomínania a štruktúrovania spomienok do príbehu. Z tohto dôvodu nedokáže vstúpiť do zaujímavejšej diskusie o procese vytvárania kolektívnej pamäti.

Historiografická metafikcia: Peter Krištúfek, Dom hluchého

Román Petra Krištúfka Dom hluchého (Marenčin PT, 2012) vznikol na základe 6-ročného archívneho výskumu a spracúva udalosti na Slovensku od tridsiatych rokov 20. storočia až po 21. storočie. Je sledom epizód, ktoré zjavne nepochádzajú zo spisovateľovej pamäti ani nevznikli v jeho imaginácii, ale sú „požičané“ z iných zdrojov. Táto derivatívnosť bola jedna z výhrad kritiky. Ako napísal Vladimír Barborík, „Zo slovenskej literatúry vypožičaných, niekedy až doslovne prebratých motívov nájdeme v knihe viac.“ Krištúfek si však tento spôsob písania volí zámerne. Jeho „historiografická metafikcia“ ukazuje, že žiadne pôvodné príbehy už nie je možné napísať, lebo všetko vnímame cez známe, prevzaté naratívy. Aj minulosť poznáme iba zo zaznamenaných príbehov, ktoré sú samy osebe už interpretáciami. Namiesto faktografickosti zdôrazňuje, že zaznamenávanie histórie je vždy procesom fikcionalizácie. Román neustále poukazuje na tento textuálny, derivatívny charakter histórie a pamäti tým, že jednak preberá svoje príbehy z iných textov a palimpsestovo ich prepisuje, a jednak neustále zdôrazňuje nespoľahlivosť ľudskej pamäti. Príkladom je zobrazenie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR:

"Dvadsiaty prvý august 1968 som strávil u rodičov v Brežanoch. Uprostred noci som sa šiel v polospánku napiť do kuchyne. Vyzeralo to ako súčasť nedosnívaného sna – všetko sa začalo otriasať, dokonca aj hrnček s vodou, ktorý som položil na kredenc. Nakoniec doskákal až na okraj stola a spadol na dlážku. Zemetrasenie – napadlo mi." (s. 384)

Krištúfkova rekonštrukcia augusta 1968 je pravdepodobne založená na filme An Unbearable Lightness of Being (1988), v ktorom trasúci sa pohár s vodou na stole metonymicky zobrazuje inváziu sovietskych tankov do Prahy. V tomto zmysle sa kolektívna spoločenská trauma stáva prevzatou traumou založenou na nie vlastnej, ale prevzatej spomienke. Dom hluchého naznačuje, že umelecká interpretácia historickej skúsenosti sa môže zdať skutočnejšia a autentickejšia ako samotná historická udalosť.

Aká je teda terapeutická funkcia takejto historiografickej metafikcie? Spočíva v kritickom spracovaní tradovaných príbehov. Napríklad takto ironicky román komentuje absenciu disentu na Slovensku:

"Keďže sme holubičím národom [...] po svojom sme sa pustili do boja. Nie tak naozaj, len takým holubičím spôsobom, prostredníctvom symbolov. Aktom odporu bolo všetko, aj to, keď ste ráno išli na záchod. Čo z toho, že vás nikto nevidel. Potom ste si nechali narásť na protest bradu, aspoň ste ušetrili za žiletky..." (s. 387)

Takáto paródia oficiálneho naratívu augusta 1968 (ktorý pomáhala vytvárať napríklad notoricky známa fotografia Ladislava Bielika, na ktorej muž v Bratislave nastavuje svoju rozhalenú hruď hlavni tankového dela) je ozdravením voči ideologickému písaniu dejín. Román ukazuje, že sme neboli hrdinovia, a teda nikto nemá právo privlastniť si august 1968, ale zdôrazňuje, že sme si zachovali ľudskosť.

Absurdnosť histórie: Pavol Rankov, Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

Podobným spôsobom pracuje s kolektívnou pamäťou Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (Kalligram, 2008), do ktorého sa pokúsil vtesnať 30 rokov slovenskej histórie (1938 – 1968) na niečo vyše 300 strán. Charakterizuje ho žurnalistická skratkovitosť, ktorá predpokladá, že čitateľovi netreba nič vysvetľovať, pretože ide o známu nedávnu históriu. Augustovú inváziu do Bratislavy opisuje v jedinom krátkom odseku:

"Noc z dvadsiateho na dvadsiateho prvého augusta bola jasná a teplá. Zobudila som sa asi okolo tretej. Ulicou sa niesol hukot a škrípanie. Pozrela som sa z okna a hneď som vedela, že je zle. Išli tadiaľ tanky. Do tmy svietili široké biele pruhy, ktoré mali namaľované uprostred." (s. 321)

Na rozdiel od Klimáčka alebo Baláža Rankovov rozprávač nehodnotí a nesnaží sa čitateľa emocionálne vtiahnuť do príbehu. Strohý štýl necháva čitateľovi kritický odstup. Absencia detailov je tu znakom autorovej postmodernej únavy z naratívnych klišé – ako napríklad trasúci sa pohár vody na stole u Krištúfka. Výsledkom je skondenzovaný príbeh, ktorý si čitateľ musí doplniť detailmi (a emóciami) sám: príbehy postáv akoby len ilustrovali „veľké dejiny.“ Tento postup sa stal terčom literárnej kritiky. Ako napísal Radoslav Passia, „Príbeh sa pod neroztriedenou ťarchou faktov vytráca a mení sa na prúd ilustratívnych udalostí, ktoré notoricky známe fakty ‚románovo‘ dopovedúvajú.“ Stalo sa prvého septembra však nechce byť realistickým historickým románom, v ktorom sa cez príbehy fiktívnych postáv formuje známa („reálna“) história. V duchu postmoderny ruší rozdiel medzi „fiktívnym“ a „reálnym“ a vytvára hru, v ktorej sa „veľké“ a „malé dejiny“ dostávajú do rivality. Pomocou paródie, hyperboly a grotesky naznačuje, že autentická minulosť neexistuje, pretože k nám prichádza len sprostredkovaná, textuálna.

V tomto zmysle je Rankovov román odideologizovaný. Ak má nejakú koncepciu dejín, tak je to ich absurdita. Naznačuje, že každý pokus pochopiť históriu je márny, pretože racionálne nie je možné vysvetliť rasizmus alebo túžbu ovládať ľudí. Vo svojom odmietaní pochopiť túto históriu podľa prijatých interpretácií a vytváraním vlastnej, absurdnej logiky, otvára možnosť oslobodenia sa od násilnej logiky histórie.

Ako literatúra otvára nové významy

Môže sa zdať, že postmoderný slovenský román o auguste 1968 nikdy nemôže ponúknuť uspokojivý príbeh tejto kolektívnej traumy, pretože a priori odmieta vytváranie kauzálneho naratívneho oblúka a jednoznačné interpretácie. Neustále zdôrazňuje nejednoznačnosť, relatívnosť a nespoľahlivosť spomienok a pohráva sa s alternatívnymi verziami histórie. Pri rozprávaní traumatickej minulosti totiž vstupujú do procesu rôzni aktéri, z ktorých každý má vlastné záujmy. V snahe stabilizovať význam kolektívnej traumy je preto vždy nebezpečenstvo, že sa príbeh využije na legitimizáciu moci istej skupiny. Postmoderné romány o auguste 1968 preto odmietajú hľadať ultimátne významy, ale majú snahu ustavične otvárať nové významy, upozorňovať čitateľa na proces konštrukcie príbehu a nútiť ho, aby sa zamyslel nad spôsobmi, ako sa tvorí história.

Dobrota Pucherová

Samostatná vedecká pracovníčka v Ústave svetovej literatúry SAV, v.v.i. Pedagogicky pôsobí na Katedre komparatistiky a Katedre afrikanistiky Viedenskej univerzity. Vyštudovala anglickú literatúru na Oxfordskej univerzite. Zaoberá sa africkou literatúrou v anglickom jazyku, ako aj slovenskou a českou literatúrou, a to najmä v kontexte teórií transkulturality, svetovej literatúry, postkolonializmu a feminizmu.

Zdroj foto: Reijo Nikkilä / Wikimedia Commons